Choď na obsah Choď na menu
 


Listy Oľge 11 – dnes nielen o futbale

28. 4. 2013

 

Ešte jedna červená skombinovaná s čiernou, hovorí po zvládnutí viacerých ťažkých úderov komentátor Majstrovstiev sveta v snookri a Ronnie O´Sullivan by mal viesť o tri frejmy 8:5 – samozrejme, Ronnie Raketa po niekoľkých skvelých úderoch netrafil ľahkú čiernu, zostáva na 61 bodoch a keďže Ali Carter má dnes formu, stiahol náskok na jediný frejm. Prepínam na iný program, lebo ak ma na snookri niečo irituje, tak je to situácia, keď sa Ronniemu nedarí (takmer rok som bol od tejto nepríjemnej podívanej ušetrený, lebo Ronnie si dal oddych a snooker už pre mňa nebol tým, čím predtým).
Podobne však prepínam, keď sa nedarí Rogerovi Federerovi, našim tenistkám v Moskve či Realu Madrid v súboji s Barcelonou alebo Borussiou Dortmund. Áno, som fanúšikom Realu Madrid, Manchestru United, AC Milána a Slovana Bratislava – napokon, ak ste chalan z Liptovského Mikuláša a otec je fanúšik spomínaných mužstiev ešte od čias Bobbyho Charltona, Ferenca Puskása, Gianni Riveru či Viktora Tegelhofa, nasajete tieto klubové farby úplne prirodzene. A potom máte s otcom spoločných aspoň Karola Jokla, Zinedina Zidana či Ryana Giggsa a Davida Beckhama. A keď si neporozumiete, leboMečiar či leboFico, a s osemdesiatnikom, po ktorom ste síce neprevzali politické názory, ale spolu s DNA aj nejaký základný pocit, čo sa má a čo už nie, sa už nechcete hádať, zisťujete obaja, že futbal a hokej je to, čo vám pohodlne vystačí na zvyšok života.
A ak máte obaja spoločný pocit, že Real Madrid nám ukázal, ako vyzerá futbalové nebo, a tých pár zápasov, keď v jeho drese spolupracovali Roberto Carlos, Luis Figo, Zinedine Zidane, Ronaldo (nie ten Cristiano, ale ten
Luiz Nazario de Lima), futbalovým nebom skutočne aj bolo, nie je to práve najmenej. (Medzitým na Eurosporte zisťujem, že Ronnie vedie nad Alim 9:7 a svet sa akoby na chvíľu vrátil do rozumných koľají.) A možno je to celé inak a opodstatnené, lebo v športe na tej najvyššej úrovni sa dajú menej ako inde predpokladať neférové ťahy (viete si predstaviť, že hráči Realu vypustia zápas s Barcelonou, Zvolenčania zápas s Bystricou a Kusínčania s Jovsou? „Dnes nemôžeme prehrať, Robo, lebo sa nám budú v autobuse smiať Jovsania celý rok cestou do Michaloviec,“ naliehavo mi vysvetľoval počas štúdia na prešovskej univerzite spolužiak Vilko, dnes michalovský primátor, a všetci sme išli na ihrisku dušu vypľuť, aby sme neboli porazení a zosmiešnení tímom zo susednej dediny).
Ale asi to nebude len o klubových farbách (prepáčte, Oľga, tú nešťastnú formuláciu „nie je to o“, ale športová problematika akoby determinovala aj môj slovník), lebo som prepínal aj pri rastúcom výprasku Barcelony v zápase s Bayernom. Žeby to bolo tým, že mám čudný pocit, ak sa detronizujú idoly, ktoré považujem za skoro neotrasiteľné? Pritom práve ten fanúšik Realu a AC Miláno v Liptovskom Mikuláši je dôvodom, prečo sa bránim neprirodzeným autoritám, tak prečo potom v športe zrejme ako jedinom pociťujem, akoby porážka najlepších bola nejakým čudným ponížením?
Navyše, ak vidíte, že druhý gól bol z ofsajdu a tretiemu predchádzal Mullerov faul na brániaceho Jordi Albu? A že nie celkom zdravý Messi je tretina Messiho zdravého? Nemohol som si nepripomenúť, ako porovnateľne bezducho pôsobil celý brazílsky tím na čele s Ronaldom vo finále MS 1998, kde si ich na domácej pôde vychutnali Francúzi. Až neskôr sa objavili kuloárne informácie, že Ronaldo pred zápasom odpadol, ale nakoniec nastúpil – a to finále bolo o niečom úplne inom (sorry), ako všetci fajnšmekri očakávali. Ale zasa na druhej strane dve neodpískané ruky messiovcov v šestnástke – viem, Oľga, že ofsajd nie je vaša šálka kávy, ale ruka v šestnástke je aj pre Vás zjavný dôvod na penaltu – akoby hovorili o nejakej vyššej rovnováhe v tomto zápase, kde si Bayern zaslúžil vyhrať a možno aj takto vysoko.
A keď už sme pri tej Vašej  nepravej šálke kávy, lebo podobne ako Churchill hovoríte No sports, nechcem zabudnúť na jedného skvelého Krausa, kde sa jeho hosťka nenapodobiteľne šarmantne vyjadrila k aktívnemu oddychovaniu – keď oddychuje Jana Synková, tak tam nemá slovo aktívny čo robiť, Jana totiž leží na gauči a mne to až pohladilo dušu, ktorá sa najlepšie cíti v kúte rohovej gaučovky obložený knihami. Inak, Oľga, od prvého listu mám za sebou aj ostatné tri Ariany Franklinové (Labyrintem smrti, Relikvie mrtvých, Vrahova modlitba) a prvá kapitola Města stín
ů je porovnateľne sľubná (ale o tom, Robo, až nabudúce, dnes si liečim futbalové boľačky, snáď sa v utorok stane zázrak).
Inak, Oľga, neserie Vás, že Česi majú až dvoch skvelých kabaretiérov a my ani jedného? Kde sa stratil náš federálny pomer 2:1? Navyše si neviem vybrať, ktorý mi vyhovuje viac, či ľudskejší Karel Šíp alebo cynickejší Jan Kraus, ale ich kontinuitné umiestnenie v programe ČT 1 a Prima family svedčí o tom, že Česi chcú oboch.
Alebo ho ani nehľadáme, akoby nám nechýbal? Alebo žeby nám nechýbal, lebo naši dnešní mocní majú obavy iba pred smiechom a zosmiešnením? Síce tiež až tak veľmi nezaostávame, lebo Cynická obludaMoral BanalDenník RSS zdvíhajú zástavu pohodenú do žita majiteľmi mienkotvorných médií, ale tiež to asi vypovedá o nás dosť významne. Neviem, či o tomto rozmere smiechu písal aj Henri Bergson v eseji Smiech, čítal som to veľmi dávno, ale Ecovo Meno ruže, presnejšie problematika druhého dielu Aristotelovej Poetiky, bola presne o tomto vzťahu moci a komična. „Smiech zbavuje sedliaka strachu pred diablom, lebo na sviatky streštencov aj diabol vyzerá úbohý a streštený, a teda možno ho ovládať. Táto kniha by však mohla učiť, že zbaviť sa strachu z diabla je znakom múdrosti,“ hovorí slepý Jorge Villiamovi z Baskervillu a pokračuje (na stranách 515 a n.): „Smiech na pár chvíľ zbaví sedliaka strachu. Ale zákon sa presadzuje pomocou strachu, ktorého pravým menom je bohabojnosť. A z tejto knihy by mohla vzlietnuť satanská iskra, ktorá by v celom svete zažala nový požiar: a smiech by sa predstavil ako nové umenie na potlačenie strachu, ako umenie, ktoré nepoznal ani Prometeus.“
Jasné, Oľga, môžete mi pripomenúť aj na to, že smiech bol o. i. aj ventilom z rastúceho tlaku v kotli za komunistov či za Mečiara, ale nie som si istý, či zosmiešnený vodca za to predsa len nestojí.
Váš R.
P.S. Pozdravujem aj Aničku a Vladka.

(Sieťovka, 29. apríla 2013)