Som slovanista. A niekedy sa za to hanbím
6. 8. 2010
Slovanista som od malička. Ako malým chalanom nám to povedal otec a odvtedy sme všetci traja slovanisti. Otec chodieval na ligu ako slobodný až z Topoľčian a hoci mená ako Tegelhof či Pažický nám veľa nehovorili, mali sme radi Karola Jokla, do ktorého ľavačky bol otec zamilovaný. Ako ukázala aj baráž na MS v Mexiku - Československo vyhralo v Marseille nad Maďarskom 4:1 a Karol zavesil jeden gól zo 40 metrov, bol do nej zamilovaný právom.
Slovanisti sme boli aj v Závažnej Porube, kam nás otec zobral ktorési leto na prípravný zápas - z Mikuláša sme to nemali ďaleko a vtedy som ich videl prvýkrát naživo.
Pamätám si mnohé - ak budem nepresný, prepáčte, sú to spomienky, nie encyklopédia. Medzi tie prvé patrí finále PVP 21. mája 1969, kde Slovan porazil FC Barcelonu. Dodnes si pamätám, že v úvode stretnutia dal gól po sóle Lajo Cvetler - a potom ešte ten gól z rohu, ktorý Vencelovi strelil myslím Rexach. To je jedno, vyhrať 3:2 nad Barcelonou vo finále druhého najvýznamnejšieho pohára sa podarí málokomu - Slovan to dokázal. Keď mi potom neskoršia manželka povedala, že má narodeniny 21. mája, opäť som videl tú finálovú vlajočku z Bazileja aj s týmto dátumom, čo nám visela na stene detskej izby.
Neskôr na nej visel aj plagát zo Štartu s Dušanom Galisom - vtedy na jeseň v 1975. dal myslím 18 gólov v 15 zápasoch a mal šancu stať sa najlepším európskym strelcom, jar mu však až tak nevyšla. To však ešte hrával za VSS Košice, takže ma to až tak nemrzelo. Dnes si s Dušanom Galisom o futbale radi pokecáme a jeho slovanistické obdobie patrilo k tým najúspešnejším.
A propos VSS - v tom čase mnohí počúvali v nedeľu popoludní S mikrofónom za futbalom, my takisto. Otec pozorne počúval rádio a zapisoval čiastočné výsledky a tabuľku mal skompletizovanú ešte predtým, ako ju nahlásili z rádia. VSS boli v tom čase pojem, rovnako aj Sparta, Slávia, Trnava, Dukla - prioritou však bol vždy Slovan.
Zostavu z belehradského finále si pamätajú mnohí - vlastne to bol Slovan (Pivarník, Čapkovič, Ondruš, Gögh, Masný, Švehlík) doplnený tromi Čechmi (Viktor, Panenka, Nehoda) a Dobiášom a Pollákom. Hrával som vtedy za mikulášsky dorast futbal aj hokej - ako stopér som zbožňoval Ondruša aj Beckenbauera, o to bolo to finále väčším zážitkom. Vo futbale sme proti Slovanu ako dorastenci nikdy nehrali, v hokeji každý rok aj niekoľkokrát. V Bratislave sme zvyčajne prehrali, doma boli tie zápasy oveľa vyrovnanejšie. Raz som dokonca hral osobku na Dušana Pašeka - v tom zápase nám nedal gól, ale po jednej tretine som bol uštvaný ako inokedy po celom zápase. V Bratislave to bol však toho roku výprask, muži sa zachraňovali v SNHL a náš najlepší útok preradili k mužom - inak to nemohlo dopadnúť. Zo slovanistického dorastu si pamätám Karola Morávka - zvyčajne sme si počas rozkorčuľovania a cez prestávku povedali pár slov, bol to skvelý hokejista a príjemný chalan. Zomrel veľmi mladý, bola to rana. Neskôr som sa dozvedel, to už som robil v smečku, že sme proti sebe ako dorastenci hrávali s Vojtom Jurkovičom - svet je malý (David Lodge).
Na jeseň 1988 som prišiel prvýkrát na Tehelné pole - ako redaktor Dotykov som dochádzal na týždňovky - a prišiel som z ulice Viktora Tegelhofa a už som v tom sektore aj zostal. Bol som tam, keď preplnený štadión očakával víťazstvo nad Spartou Praha a divákov hecoval aj predseda Matice slovenskej - prehra 0:3 bola trpká, a keby bol Lacko Pecko premenil vyloženú šancu, mohlo to dopadnúť inak, nič však nezmenila na to, že Slovan bol predposledným federálnym majstrom. S Vladom Popelkom sme mokli pod jedným pršiplášťom, keď na Slovan prišiel AC Miláno aj s Gullitom a Van Bastenom. Ešte som zažil pár úžasných derby medzi Slovanom a Trnavou, na ktorých sme boli spolu s Karolom Ježíkom, bílým andelom, aj na Slovane, aj v Trnave.
Potom som na Slovan párkrát priviedol aj synov, ale ak je na štadióne dvetisíc divákov, počujete každé sprosté slovo, návšteva WC je ohrozením zdravia a na kofolu ste museli čakať desať minút, alebo ísť sa postaviť do radu ešte v 40. minúte prvého polčasu.
Potom dve sezóny po sebe vypadol Slovan s cyperskou Famagustou a gruzínskym Tbilisi a odvtedy som na Tehelnom poli nebol. Ešte som chodil na futbal za Starý most v Petržalke, ale odkedy sproste predali petržalský futbal, nechodím ani na ligu. Napokon, ak môžete pozerať anglickú, španielsku a taliansku ligu v priamom prenose, ťažko sa hľadajú dôvody...
Napriek všetkému som slovanistom, hoci sa niekedy za to hanbím - aj ked hanbiť by sa mali iní. Pretože niekoľko sto miliónov korún, ktoré získalo vedenie Slovana za predaj hráčov ako boli Dubovský, Kinder, Kinier, Krištofík, Tittel a mnohí ďalší, zostalo vo vreckách pár vyvolených a Tehelné pole schátralo.
Aj preto tá včerajšia hanba na Pasienkoch - aj preto sa vo mne bili dvaja démoni. Jeden slovanistický, ktorý dúfal, že to svetlo opravia a Slovan postúpi ďalej, druhý (neviem ho pomenovať), ktorý sa nádejal, že ak Slovan vypadne kontumáciou, MOŽNO sa niečo udeje v Slovane Bratislava a v Slovenskom futbalovom zväze, lebo túto hanbu nevydržia ani ľudia ako Laurinec a Miklós... Svätá prostota.
Už som to síce raz napísal, po prehratom zápase so Slovinskom, ale prečo to nezopakovať? „Postup na majstrovstvá sveta, aké tejto generácii skvelých futbalistov (naposledy bola taká v 1976 v Belehrade) a schopnému trénerovi, akým je Vladimír Weiss, žičí každý fanúšik, by zasa do úzadia odsunul, že pomery v slovenskom futbale sú choré, že korupcia a predané zápasy a stávková mafia sú bežnou súčasťou prevádzky, že prezident futbalového zväzu vo svojej funkcii nemá čo robiť už niekoľko kvalifikácií, za čo sú zodpovední funkcionári ligových mužstiev a zväzu, že súčasný reprezentačný stánok je v hanebnom stave a ten budúci v nedohľadne, že slušných divákov s deťmi vyhnali zo štadiónov vandali a nečinné vedenia klubov, že úroveň ligy je priemerná až mizerná, že pre talentované deti sa robí málo a tie multifunkčné ihriská - vďakabohu aj za ne - nás z biedy nevytrhnú, že najtalentovanejší mladí hráči musia z domácich pomerov odísť čo najskôr, aby sa naučili hrať INÝ FUTBAL, že..."
Máte pocit, že po juhoafrických majstrovstvách sveta svitá na lepšie časy v slovenskom futbale?
Čítajte viac: http://robertkotian.blog.sme.sk/c/237416/Som-slovanista-A-niekedy-sa-za-to-hanbim.html#ixzz14Q6LwwdD
Slovanisti sme boli aj v Závažnej Porube, kam nás otec zobral ktorési leto na prípravný zápas - z Mikuláša sme to nemali ďaleko a vtedy som ich videl prvýkrát naživo.
Pamätám si mnohé - ak budem nepresný, prepáčte, sú to spomienky, nie encyklopédia. Medzi tie prvé patrí finále PVP 21. mája 1969, kde Slovan porazil FC Barcelonu. Dodnes si pamätám, že v úvode stretnutia dal gól po sóle Lajo Cvetler - a potom ešte ten gól z rohu, ktorý Vencelovi strelil myslím Rexach. To je jedno, vyhrať 3:2 nad Barcelonou vo finále druhého najvýznamnejšieho pohára sa podarí málokomu - Slovan to dokázal. Keď mi potom neskoršia manželka povedala, že má narodeniny 21. mája, opäť som videl tú finálovú vlajočku z Bazileja aj s týmto dátumom, čo nám visela na stene detskej izby.
Neskôr na nej visel aj plagát zo Štartu s Dušanom Galisom - vtedy na jeseň v 1975. dal myslím 18 gólov v 15 zápasoch a mal šancu stať sa najlepším európskym strelcom, jar mu však až tak nevyšla. To však ešte hrával za VSS Košice, takže ma to až tak nemrzelo. Dnes si s Dušanom Galisom o futbale radi pokecáme a jeho slovanistické obdobie patrilo k tým najúspešnejším.
A propos VSS - v tom čase mnohí počúvali v nedeľu popoludní S mikrofónom za futbalom, my takisto. Otec pozorne počúval rádio a zapisoval čiastočné výsledky a tabuľku mal skompletizovanú ešte predtým, ako ju nahlásili z rádia. VSS boli v tom čase pojem, rovnako aj Sparta, Slávia, Trnava, Dukla - prioritou však bol vždy Slovan.
Zostavu z belehradského finále si pamätajú mnohí - vlastne to bol Slovan (Pivarník, Čapkovič, Ondruš, Gögh, Masný, Švehlík) doplnený tromi Čechmi (Viktor, Panenka, Nehoda) a Dobiášom a Pollákom. Hrával som vtedy za mikulášsky dorast futbal aj hokej - ako stopér som zbožňoval Ondruša aj Beckenbauera, o to bolo to finále väčším zážitkom. Vo futbale sme proti Slovanu ako dorastenci nikdy nehrali, v hokeji každý rok aj niekoľkokrát. V Bratislave sme zvyčajne prehrali, doma boli tie zápasy oveľa vyrovnanejšie. Raz som dokonca hral osobku na Dušana Pašeka - v tom zápase nám nedal gól, ale po jednej tretine som bol uštvaný ako inokedy po celom zápase. V Bratislave to bol však toho roku výprask, muži sa zachraňovali v SNHL a náš najlepší útok preradili k mužom - inak to nemohlo dopadnúť. Zo slovanistického dorastu si pamätám Karola Morávka - zvyčajne sme si počas rozkorčuľovania a cez prestávku povedali pár slov, bol to skvelý hokejista a príjemný chalan. Zomrel veľmi mladý, bola to rana. Neskôr som sa dozvedel, to už som robil v smečku, že sme proti sebe ako dorastenci hrávali s Vojtom Jurkovičom - svet je malý (David Lodge).
Na jeseň 1988 som prišiel prvýkrát na Tehelné pole - ako redaktor Dotykov som dochádzal na týždňovky - a prišiel som z ulice Viktora Tegelhofa a už som v tom sektore aj zostal. Bol som tam, keď preplnený štadión očakával víťazstvo nad Spartou Praha a divákov hecoval aj predseda Matice slovenskej - prehra 0:3 bola trpká, a keby bol Lacko Pecko premenil vyloženú šancu, mohlo to dopadnúť inak, nič však nezmenila na to, že Slovan bol predposledným federálnym majstrom. S Vladom Popelkom sme mokli pod jedným pršiplášťom, keď na Slovan prišiel AC Miláno aj s Gullitom a Van Bastenom. Ešte som zažil pár úžasných derby medzi Slovanom a Trnavou, na ktorých sme boli spolu s Karolom Ježíkom, bílým andelom, aj na Slovane, aj v Trnave.
Potom som na Slovan párkrát priviedol aj synov, ale ak je na štadióne dvetisíc divákov, počujete každé sprosté slovo, návšteva WC je ohrozením zdravia a na kofolu ste museli čakať desať minút, alebo ísť sa postaviť do radu ešte v 40. minúte prvého polčasu.
Potom dve sezóny po sebe vypadol Slovan s cyperskou Famagustou a gruzínskym Tbilisi a odvtedy som na Tehelnom poli nebol. Ešte som chodil na futbal za Starý most v Petržalke, ale odkedy sproste predali petržalský futbal, nechodím ani na ligu. Napokon, ak môžete pozerať anglickú, španielsku a taliansku ligu v priamom prenose, ťažko sa hľadajú dôvody...
Napriek všetkému som slovanistom, hoci sa niekedy za to hanbím - aj ked hanbiť by sa mali iní. Pretože niekoľko sto miliónov korún, ktoré získalo vedenie Slovana za predaj hráčov ako boli Dubovský, Kinder, Kinier, Krištofík, Tittel a mnohí ďalší, zostalo vo vreckách pár vyvolených a Tehelné pole schátralo.
Aj preto tá včerajšia hanba na Pasienkoch - aj preto sa vo mne bili dvaja démoni. Jeden slovanistický, ktorý dúfal, že to svetlo opravia a Slovan postúpi ďalej, druhý (neviem ho pomenovať), ktorý sa nádejal, že ak Slovan vypadne kontumáciou, MOŽNO sa niečo udeje v Slovane Bratislava a v Slovenskom futbalovom zväze, lebo túto hanbu nevydržia ani ľudia ako Laurinec a Miklós... Svätá prostota.
Už som to síce raz napísal, po prehratom zápase so Slovinskom, ale prečo to nezopakovať? „Postup na majstrovstvá sveta, aké tejto generácii skvelých futbalistov (naposledy bola taká v 1976 v Belehrade) a schopnému trénerovi, akým je Vladimír Weiss, žičí každý fanúšik, by zasa do úzadia odsunul, že pomery v slovenskom futbale sú choré, že korupcia a predané zápasy a stávková mafia sú bežnou súčasťou prevádzky, že prezident futbalového zväzu vo svojej funkcii nemá čo robiť už niekoľko kvalifikácií, za čo sú zodpovední funkcionári ligových mužstiev a zväzu, že súčasný reprezentačný stánok je v hanebnom stave a ten budúci v nedohľadne, že slušných divákov s deťmi vyhnali zo štadiónov vandali a nečinné vedenia klubov, že úroveň ligy je priemerná až mizerná, že pre talentované deti sa robí málo a tie multifunkčné ihriská - vďakabohu aj za ne - nás z biedy nevytrhnú, že najtalentovanejší mladí hráči musia z domácich pomerov odísť čo najskôr, aby sa naučili hrať INÝ FUTBAL, že..."
Máte pocit, že po juhoafrických majstrovstvách sveta svitá na lepšie časy v slovenskom futbale?
Čítajte viac: http://robertkotian.blog.sme.sk/c/237416/Som-slovanista-A-niekedy-sa-za-to-hanbim.html#ixzz14Q6LwwdD