Choď na obsah Choď na menu
 


S Vladkom nevyhrávame, alebo okom futbalového laika VI.

10. 10. 2010

(Čo sa samozrejme ešte môže zmeniť a na druhé miesto nám budú viac chýbať body z Arménska - ale v takom prípade už druhá pozitívna správa stráca svoje opodstatnenie.)

A teraz ten prvý povšimnutiahodný fakt. Nestalo sa to prvý raz, že naši futbalisti pristupovali k zápasu ako favoriti alebo ako k jasnej záležitosti - podobne sme vyhoreli aj v kvalifikačnom zápase so Slovinskom, kde tréner Vladimír Weiss v rozpore so základnou logikou hovoril o dvoch mečbaloch, ktoré nás delia od postupu na MS (tým druhým mal byť zápas s Poľskom, ak by sa nám nepodarilo premeniť už prvý mečbal). Ukázalo sa, aká je takáto taktika škodlivá, ak jej uveria aj samotní hráči.
Z dvoch dôvodov - po prvé, mečbal je, keď Nadal vedie 6:4, 6:4, 5:4 a 40:30 a nie, keď majú Slováci pred sebou dva 90-minútové zápasy so Slovinskom a Poľskom, druhý dokonca vonku.
Po druhé, kto niekedy hrával futbal alebo akýkoľvek kolektívny šport na čo len trošku profesionálnej úrovni, vie, aké je ťažké prešaltovať vedomie hráča počas zápasu, ak naň nenastúpi stopercentne sústredený, ale naopak vybehne na ihrisko s vedomím, že sme favoriti a nič sa nám nemôže stať.
Tak to aj potom vyzeralo - Slovinci nás rozobrali ako lego a v poľskom snehu museli potom hráči siahnuť na dno svojich fyzických aj psychických síl, aby dosiahli na svoj životný úspech. Aký to rozdiel od oboch zápasov s Českom, kde bola príprava aj výkon na skutočne profesionálnej úrovni!
Podobne sme vyhoreli aj v prvom skupinovom zápase na MS s Novým Zélandom, kde sme boli takisto svedkami podvedomého podcenenia súpera - a potom to bolo na ihrisku aj vidieť. Až  keď nám horelo pod zadkami, dokázali si slovenskí futbalisti spomenúť, že hrať futbal vedia a opäť v súboji proti favoritovi z Talianska  sa „šmýkali po zadkoch", aby poslali domov úradujúceho majstra sveta. A proti Holandsku si svoj imidž vylepšili - pretože sa na favorita nikto z našich ani len v náznakoch nehral.
Rovnako sme vyhoreli v zápase s Arménskom - a nemôžem nepripomenúť, že má na tom svoj diel viny aj reprezentačný tréner. Pretože ak po tretí raz (Slovinsko, Nový Zéland, Arménsko) urobí tú istú chybu a do vedomia svojich hráčov nainfikuje predstavu, že sme favoritmi, že si do Jerevanu ideme potvrdiť šesť bodov, že máme viac lepších hráčov ako Arméni, tak by mal vari začať aj uvažovať o tom, že tomuto mužstvu podvedomie favorita jednoducho nesvedčí.
Weiss rád hovorí, že jeho vzorom je José Mourinho - asi mu uniká nezanedbateľný detail, že Mourinho svojimi veľkohubými vyhláseniami zámerne provokuje verejnosť aj súperov a odvádza tým pozornosť od svojich hráčov, ktorí sa môžu stopercentne sústrediť na zápas. Ak Vladimír Weiss hovorí nadštandardne sebavedomým slovníkom o svojom mužstve, tomuto tímu to škodí, lebo nie je dostatočne mentálne vyspelé a odolné voči týmto predstavám. A keď sa zrazí s realitou, je natoľko zaskočené, že väčšinou sa z toho nespamätá.
A teraz ten druhý povšimnutiahodný fakt - urobil som si malú štatistiku posledných siedmich zápasov, štyroch na MS a troch doterajších kvalifikačných. Z porovnania hráčov, ako nastupovali v základnej zostave (lebo o tom je celý môj článok), vychádza najlepšia úspešnosť Zdenovi Štrbovi s tromi víťazstvami (Taliansko, Macedónsko a Rusko), jednou remízou (Nový Zéland) a jednou prehrou (Paraguaj), najhoršie dopadol Vladko Weiss s jednou výhrou (Macedónsko, pritom ho otec striedal v 67. minúte, čo je vzhľadom na strhujúci finiš už bez neho takisto zaujímavé), jednou remízou (Nový Zéland) a tromi prehrami (Paraguaj, Holandsko, Arménsko).
Či z tohto článku vyplýva niečo pre oboch Weissovcov, netuším. Pre ostatných jedna maličkosť snáď áno. V tejto skupine sme favoritmi vari len 4. júna 2011, keď hráme doma s Andorrou. V ostatných zápasoch je nadmerné sebavedomie neodpustiteľným omylom.



Čítajte viac: http://robertkotian.blog.sme.sk/c/243866/S-Vladkom-nevyhravame-alebo-okom-futbaloveho-laika-VI.html#ixzz14Q8lOczY