Choď na obsah Choď na menu
 


Ani postup by nezakryl choré pomery

2. 5. 2010

 

Po bitke je každý kaprál generálom a dnes už všetci vedia, že tréner zle odhadol vývoj stretnutia, lebo postaviť do útoku Vitteka s Jakubkom naznačovalo skôr spoliehanie sa na ofenzívu ako na protiútoky, lebo ani Vittek ani Jakubko už nikomu neutečú, že pomalosť útočnej dvojice mala kompenzovať pohyblivosť mladých sršňov Stocha a Weissa, ktorí potom chýbali v zálohe, že Hamšík ešte stále nie je lídrom a pod tlakom ani on nevymyslí nič, čím by zaskočil pozorne brániacich Slovincov, že Vladko junior uveril svojej šťastnej hviezde a ani raz nedostal slovinskú obranu do úzkych, lebo ho už mala prečítaného, že rýchly Jendrišek (keďže Šesták ani Hološko nemohli) mal byť na ihrisku od začiatku, že nechať sedieť jediného hráča, ktorý na ihrisku dokáže myslieť, je luxus a voči Kozákovi nefér a že z koncepčného hľadiska je uprednostňovanie Karhana pred Kozákom v takomto zápase trénerova chyba, že sme prehrali so Slovinskom najmä v hlavách, že mladé mužstvo nezvládlo životnú šancu psychicky, lebo bolo v takej situácii prvýkrát, že zasa raz sme boli priveľkí pred zápasom a nejako nám uniklo, že do nášho postupu má čo povedať aj súper...

A že mediálny kiks, že máme dva mečbaly na postup, je insitné videnie sveta, lebo mečbal býva za stavu 6:4, 6:4, 5:3 a 40:15, nie pred dvoma ťažkými 90-minútovými zápasmi, čo sa navyše podvedome podieľalo na nižšej koncentrácii a napokon vyústilo do situácie, aká s mečbalom nemá vôbec nič spoločné - kým v sobotu nám stačila doma remíza so Slovinskom, v stredu už musíme vyhrať v Poľsku, alebo v novembrovej baráži vyradiť napríklad Francúzsko či Rusko či Portugalsko... Ale čo už môžete čakať od elektronických novinárov s videním sveta jedna - nula - dva - nula, ktorí sú fakticky fanúšikmi s uľahčeným prístupom k mikrofónu či pred kameru...

A že je to do istej miery spravodlivé, lebo postup na majstrovstvá sveta, aké tejto generácii skvelých futbalistov (naposledy bola taká v 1976 v Belehrade) a schopnému trénerovi, akým je Vladimír Weiss, žičí každý fanúšik, by zasa do úzadia odsunul, že pomery v slovenskom futbale sú choré, že korupcia a predané zápasy a stávková mafia sú bežnou súčasťou prevádzky, že prezident futbalového zväzu vo svojej funkcii nemá čo robiť už niekoľko kvalifikácií, za čo sú zodpovední funkcionári ligových mužstiev a zväzu, že súčasný reprezentačný stánok je v hanebnom stave a ten budúci v nedohľadne, že slušných divákov s deťmi vyhnali zo štadiónov vandali a nečinné vedenia klubov, že úroveň ligy je priemerná až mizerná, že pre talentované deti sa robí málo a tie multifunkčné ihriská - vďakabohu aj za ne - nás z biedy nevytrhnú, že najtalentovanejší mladí hráči musia z domácich pomerov odísť čo najskôr, aby sa naučili hrať INÝ FUTBAL, že...

A že na zázrak musí všetko "klapnúť“ - lebo toho, čo stojí proti takémuto zázraku, je jednoducho veľa.

Ale za to, že sa niekomu zasa raz podarilo vyvolať toľko pozitívnej energie, buďme weissovcom vďační. Nádej umiera 18. novembra. Ligový futbal už desaťročia.

Róbert Kotian