Samuel Abrahám: Ešte sme neprekročili Rubikon
Emigroval ako 19-ročný, lebo komunistický režim sa mu bridil. Nastálo sa vrátil v polovici 90. rokov, za vlády Vladimíra Mečiara - aj preto, lebo to považoval za fér, keďže sa ako človek s kanadským pasom kriticky vyjadroval k vtedajšiemu dianiu. Je rektorom Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií, vydáva časopis Kritika & Kontext. A vyjadruje sa k tomu, čo sa deje okolo nás. Samuel Abrahám
V roku 1989 si bol emigrantom v Kanade, ja som situáciu v komunistickom Československu zažíval ako priamy pozorovateľ, v literárnych Dotykoch aj ako aktívny pozorovateľ (rozhovory s Fedorom Gálom, Petrom Tatárom či Vladimírom Mináčom, zverejnená poviedka disidenta Martina M. Šimečku...). Pred 25 rokmi VPN a Koordinačné centrum slovenských vysokoškolákov sformulovalo dvanásť požiadaviek voči vtedajšej komunistickej moci. Nechcem ísť do detailov, čo sa z nich splnilo, čo nie, lebo doba bola iná, aj priority politického zápasu boli iné. Ale po 25 rokoch, vedel by si sformulovať päť – desať tvojich požiadaviek voči súčasnej politickej moci? Prekrývali by sa s tými spred 25 rokov?
„Treba si najskôr všimnúť celé to vyhlásenie. Každý z tých dvanástich bodov sa začína slovami ‘Žiadame‘. Ale od koho ich žiadali všetky tie legitímne požiadavky? Od komunistických papalášov. Kým vyschol atrament na tých požiadavkách, tí papaláši v panike utiekli. Nebolo už koho žiadať. A to bol samotný problém. Že tí, ktorí tie požiadavky spisovali, sa mali nakoniec stať ich vykonávateľmi. VPN mala v prvých revolučných dňoch zdvihnúť moc, ktorá sa povaľovala po zemi. Ako najsilnejší orgán revolúcie mali a mohli rozhodovať, kto bude premiérom, kto bude ministrom, kto bude v parlamente... Prednovembroví politici zmizli a nastalo vákuum, ktoré „revolucionári“ odmietli vyplniť. Ani VPN ani študenti seba samých nevnímali ako tých, ktorí by tie požiadavky mali presadzovať. Čiže z týchto dvanástich požiadaviek sa stalo rétorické cvičenie – aj keď sa viaceré naplnili. Tak ako každá postkomunistická krajina si aj Československo automaticky etablovalo liberálno-demokratickú štruktúru moci, čiže tri nezávislé moci chránené ústavou - zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Ale toto je len štruktúra, nie esencia a obsah demokracie. Štruktúra liberálnej demokracie je predpoklad, nie však garancia toho, o čo väčšine ide – žiť v spravodlivej a neskorumpovanej spoločnosti, kde platí zákon, vládne zodpovedná vláda starajúca sa o bezpečnosť a prosperitu občanov.“
Požiadavky boli zverejnené približne týždeň po policajnom zásahu na Národnej triede v Prahe. V tom čase sa začínali diskusie medzi vtedajšou mocou a predstaviteľmi más v uliciach. A títo intelektuáli, ktorí boli v čele odporu voči komunistom, akoby sa štítili politickej moci. Nie sú tieto požiadavky formálnym prejavom dilemy, že s tou mocou nechceme mať veľa spoločného, ale zároveň chceme, aby sa niečo udialo?
„Ale oni konali absolútne prirodzene a aj úprimne. Skrátka nevnímali sa tak, že by mali byť tými, ktorí majú prebrať moc. Úplne iné to bolo v Čechách, kde nikomu nenapadlo, aby ľudia okolo Václava Havla a disidenti neprebrali moc. Akokoľvek sa tomu Václav Havel zdráhal - hoci on bol vždy ambiciózny či v disente alebo po roku 1989 - nemal možnosť vyhnúť sa tomu, aby sa stal prezidentom. Českí disidenti však aktívne odporovali moci desať a viac rokov. Keď sa však pozrieš na našu novembrovú scénu, tak okrem Milana Šimečku a Mira Kusého nebol nikto, kto by mal skúsenosť s mocou. Politické ambície mali iba Ján Budaj a Ján Čarnogurský, ten si však založil vlastnú stranu a stal sa podpredsedom federálnej vlády. Neskôr sa prevalilo zapletenie Jána Budaja so štátnou bezpečnosťou a to ho zničilo. Budaj ako jediný mal politické ambície, snažil sa stať predsedom parlamentu a to sa niektorým ľuďom vo VPN nepáčilo, pretože sa ho trocha obávali, nebol vlastne jeden z nich a nevnímali svoju rolu ako aktívni politici. A tak v roku 1989 za premiéra vymenovali posledného komunistického ministra spravodlivosti Milana Čiča, odobrili aj Mariána Čalfu ako federálneho premiéra a spravili pramálo proti tomu, že komunista Rudolf Schuster sa stal predsedom Slovenskej národnej rady. Skrátka nemali vôľu k moci, hoci tomu všetkému mohli zabrániť. Neznášali komunisticky režim, opovrhovali ním, ale ich aktivita proti režimu pred rokom 1989 bola minimálna a navyše boli viac-menej neznámi, neboli angažovaní vo verejnom živote a už vôbec nie v politike – teda verejne nepranierovali Husákov a Jakešov režim.
Lídri VPN v požiadavkách, okrem iného, žiadali „zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť právny štát“ - čo už viac by sme mohli chcieť? Táto požiadavka keby sa vyplnila, tak sme za vodou. Namiesto toho sa bývalý minister spravodlivosti stal premiérom, lídri VPN na konkurze vybrali ministra vnútra, ktorý sa neskôr stal aj premiérom – istý Vladimír Mečiar. Za tieto chyby nemôžeme revolucionárov viniť, lebo nekonali v zlom úmysle. Boli len úprimne presvedčení, že nemôžu prevziať moc. Keďže však mali moc, zodpovední za vývoj sú.“
Úprimní a nekompetentní? Z hľadiska výkonu moci?
„Všetci boli nekompetentní vládnuť. Bol tu 40 rokov režim, ktorý si uzurpoval politickú moc a spoločnosť musela robiť to, čo režim nastolil či už zo strachu, alebo vtiahnutí do pazúrov moci cez členstvo v komunistickej strane alebo najatím ŠtB. Okrem komunistických papalášov nik nebol kompetentný vládnuť. VPN-károm vedomie a svedomie kázalo nevstupovať do politiky, pretože jednak sa v politike nevyznali, a jednak sa necítili dostatočne legitímni prevziať moc, pretože pred rokom 1989 nestáli proti režimu v tej pozícii ako českí disidenti. Preto do politiky vstúpili ľudia, ktorí kašľali na svoje vedomie a svedomie, ak nejaké mali, a nemali zábrany a chceli moc. A tento príbeh sa s nami vlečie až dodnes.“
Proste, k moci sa dostali tí, ktorí mali oveľa väčší ťah za mocou a vedeli, čo chcú. Vrátim sa však k tej úvodnej otázke - ako by si sformuloval niekoľko dnešných kľúčových požiadaviek, aby sa táto krajina zbavila svojho negatívneho dedičstva a smerovala k modernej demokratickej spoločnosti?
„Slovensko prebralo liberálnodemokratickú štruktúru. Máme tu všetky orgány, všetky inštitúcie, sú na to peniaze. Chýba nám, ako zabezpečiť, aby sa fungovanie týchto inštitúcií zhodovalo aj s naším hodnotovým systémom, ktorý ako Stredoeurópania máme. Hodnoty židovsko-kresťanské ako čestnosť, pokora a zmysel pre spravodlivosť a kantovské priať iným to, čo by sme si my priali od nich. Nič viac, ale ani nič menej. A hoci stredná Európa je aj „Schlamperei a Schweinerei“, od malička si uvedomujeme, čo sú pravé hodnoty a čo svinstvo – aj keď sa so svinstvom mnohí zapletieme. Preto paradoxne netreba až tak veľa, aby sa situácia na Slovensku zlepšila. Táto spoločnosť má svoju stredoeurópsku históriu a to, že sme prerastení korupciou a nepotizmom, je dedičstvo komunistického režimu a dôsledkom toho, že proti tomu nejestvujú žiadne zábrany. Vymáhateľnosť práva pri politickej korupcii je nulová. Odvolanie ministerky nie je riešenie. Riešenie je exemplárne potrestanie korupcie súdom a väzením. Aby som bol trocha cynik, vtedy sa v nás mnohých ozve svedomie, ktoré nám do vienka dali naši rodičia.“
Dnes sú zásadne nutné dve veci: zmeniť volebný systém a nastoliť fungovanie súdnej moci. Nie zmeniť volebný systém z terajšieho pomerného na väčšinový, ale sfunkčniť dnešný pomerný systém odstránením jedného volebného obvodu nastoleného Mečiarom a dodnes chráneného každou politickou garnitúrou. To je najväčšia pliaga, pretože máme v NR SR 150 anonymných poslancov, ktorí nepatria k žiadnej konkrétnej oblasti, či mesta. Žiadny volič z Kysúc, z Michaloviec, zo Žiliny nemôže ísť za svojím poslancom a spýtať sa ho, čo to tam robíte, ako je možné, že ste takto hlasovali? Najvyšší zákonodarný zbor je anonymná masa. Je to dobre živený hlasovací stroj poslúchajúci nie svedomie a vedomie poslancov, ale stranícke centrály. A keďže väčšina poslancov je v anonymite, žije sa im v tej imitácii parlamentarizmu celkom spokojne. Poslanci by mali byť pripútaní k svojim voličom, ktorí by ich mali brať na zodpovednosť a oni by mali vedieť, že ich voliči sledujú.“
Čiže hovoríš o niekoľkých volebných obvodoch.
„Presne. Malo by ich byť najmenej toľko, koľko je žúp, a v každom by si politická strana musela vybrať ľudí, ktorí sú vážení a dokážu vyhrať voľby pre SDKÚ, Sieť, SMER... Toto však nechce žiadna strana. Potrebujeme absolútne zásadnú zmenu volebného systému, ktorá by pomohla parlamentu, aby prestal byť iba pečiatkujúcou inštitúciou. Druhým problémom je súdnictvo a prokuratúra, ktoré sú do veľkej miery znefunkčnené, ak hovoríme o politickej korupcii a nepotizme. Tento problém je omnoho zložitejší, lebo na zmenu volebného systému ti stačí jedno veľké hlasovanie. Na zmenu súdnictva potrebuješ desaťročia a hlavne politickú vôľu.“
Dobre vieš, že toto politici neurobia.
„To ma nezaujíma. Ale občania by mali vedieť, čo stačí, aby sa zmenili politické podmienky a zdevastovaná spoločenská klíma. Vtedy by ani jeden politik nemohol predstúpiť pred ľudí a povedať, že jeden obvod je lepší ako osem obvodov. Pri druhom probléme, súdnictve a prokuratúre, treba potrestať tých, ktorí korumpujú politickú moc. My nie sme tretí svet, stačia jeden-dvaja vinníci v base, desiati súdení a väčšina sa buď zľakne alebo si vydýchne, že nemusí byť súčasťou korupcie a politickej skazenosti.“
Ale kto to urobí? Aj Daniel Lipšic ako minister vnútra hovoril o dohode naprieč politickými stranami, že vysoká korupcia sa netrestá.
„Pýtaš sa ma, či je táto spoločnosť schopná sa ozdraviť. Namiesto toho, aby sme si sťažovali a hovorili, ako je všetko na nič, hovorím, stačí strašne málo – sfunkčniť právny štát. Keď nastúpil minister spravodlivosti Tomáš Borec, tak som sa ho na jednej recepcii pýtal, či si uvedomuje, akú má zodpovednosť. Povedal, že áno, ale vraj nemá právomoci. Ale ak sa dá dokopy súdny stav, tí, čo naozaj chcú zmenu a zlepšenie v justícii, ak sa dá dokopy vláda a parlament, ktorí chcú presadiť pozitívne zmeny v súdnictve, tak súdnictvo sa ozdraví. Nemôže to robiť vláda cez svoje orgány, ako sa to snaží teraz, ale cieľ musí byť, aby sa súdnictvo samoregulovalo ako v iných západných demokraciách.“
To by však musel byť zámer, ale my žijeme v klientelisticky prepojenej krajine. Aby sa niečo zásadné naozaj stalo, potrebujeme prinajmenej kompetentnú hlavu štátu, slušnú väčšinu poslancov v parlamente, t. j. ľudí, ktorí sú neskorumpovaní a neskorumpovateľní, slušnú väčšinu na ministerstvách, v samosprávnych orgánoch, medzi sudcami, na prokuratúre, v policajnom zbore, na Najvyššom kontrolnom úrade, v Protimonopolnom úrade, v tajnej službe, finančných a daňových orgánoch... Všade by sa mali začať presadzovať ľudia, ktorí to myslia tak, ako hovoríš. Ale považuješ to za reálne v krajine, ktorú ovláda niekoľko finančných skupín prepojených s politickou elitou a jej mocenskými prostriedkami?
„Rétoricky sa spýtam, aby som si hneď aj za teba odpovedal: Koľko skorumpovaných kamarátov máš? Veľmi málo, predpokladám. Vieme, že drvivá väčšina spoločnosti je čestná a zároveň frustrovaná, ako to tu funguje. A napriek tomu sú politické elity skorumpované. Aj ty keby si vstúpil do politiky, po istom čase budeš rozprávať vo floskulách ako Dzurinda alebo Fico, a možno budeš tolerovať korupciu, pretože ten systém ťa buď zomelie, alebo ťa vypľuje, tak ako sa to stalo Ivete Radičovej. Väčšinová spoločnosť je v poriadku. Ide o to, ako presvedčiť ľudí vnútri systému, ministrov, sudcov, že majú byť voči niekomu zodpovední, ale v tejto štruktúre sa poslanci nikomu nezodpovedajú a sudcov imunita dokonale chráni...“
Pamätáš si na nejaký škandálny príbeh, ktorý špeciálna prokuratúra dotiahla do konca? Kauzy vlastnou hlavou, Medená ulica, igelitky, predaj emisií, Procházkovo podivné financovanie volebnej kampane... A výsledok? Trestný čin sa nestal. Prokuratúra ne(u)robí nič.
„Svet ani Slovensko nestoja na jednej prokuratúre. Hoci, ak by prokuratúra začala byť funkčná, nastal by obrovský posun. Preto som tak urputne bojoval proti Trnkovmu znovuzvoleniu, napísal som mu dokonca otvorený list, apeloval som na jeho svedomie... Samozrejme spoločnosť nemôže byť rukojemníkom jednej inštitúcie, ale jedna funkčná silná inštitúcia môže byť ten pevný bod vo vesmíre....“
Tu však nejde o jednu inštitúciu, ale celý systém. Tajná služba, policajné vyšetrovanie, prokuratúra, súdy... Pýtam sa teda: kde je ten pevný bod, aby sme pohli touto spoločnosťou? Nežijeme v právnom štáte.
„Ako politológ hovorím, že právny štát znamená dodržiavanie zákonov, ktoré existujú. Aj Hitlerovo Nemecko bol právny štát. To sú také kecy, že nemáme právny štát. Ty môžeš uzákoniť, že všetci budeme nosiť žlté šnúrky, a keď ich nebudeme nosiť, tak nás môžu zavrieť. Nerobme z právneho štátu etickú entitu. Právny štát znamená, že sa dodržujú zákony, ktoré parlament uzákonil. Právny štát tu máme, nemáme však vymáhateľnosť práva, existujúcich zákonov, na ktoré sa kašle. Tie orgány, ktoré majú konať, nekonajú, lebo nemusia. Skrátka, mali by mať zodpovednosť aj vôľu konať.“
Pred deviatimi rokmi som robil s tebou veľký rozhovor pre Domino Fórum. Prvá časť sa nazývala Súčasná garnitúra akoby rezignovala na slušnosť, druhá mala názov Čestný politik sa môže cítiť ako idiot. Bolo to v roku 2005, počas tretieho roka druhej Dzurindovej vlády. Na oba postrehy si mal dosť dôvodov. Zmenilo sa niečo odvtedy? „Tá realita nie je ružovejšia nikde, ani v Nemecku, ani v Poľsku, ani vo Venezuele. Korupcia je globálna pliaga, nie slovenská. Ide o to, ako s ňou narábať, keď sa odhalí. Titulky rozhovorov si vybral z mojich slov. Myslím, že sa nezmenilo veľa, ale stále to posúvame. Pripomína to riešenie krízy v Európskej únii. T. j. neriešime problém, nerozsekneme ani gordický uzol, ani korupčné pavučiny tejto spoločnosti, len ich posúvame pred sebou. Na kradnutie vo veľkom už zostal len štátny rozpočet a ľudia, ktorí idú po tých peniazoch, sa sústredia na rozkrádanie na ministerstvách. V každej spoločnosti, aj švajčiarskej, je skupina ľudí, ktorá bude korupčná, ktorá bude kradnúť a podvádzať. Je to malá skupina, ale nájdeš ju všade. V spoločnosti však existuje jedna veľká masa, ktorá z rôznych príčin, či už zo strachu, alebo z existenčnej neistoty, je korumpovateľná. Stane sa však nekorumpovateľnou, ak v spoločnosti pôsobí tvrdý zákon a týchto ľudí od kradnutia odstraší, ak sa zlodeji dostanú pred súd a sú potrestaní. (Ako malý chlapec som raz ukradol v Kučišdorfe malý nožík rybičku a vedúca obchodu to odhalila. Najväčšia hanba, akú som kedy zažil. A stalo sa niečo úžasné. Mne odvtedy ani len nenapadlo niečo ukradnúť.) Tento pocit hanby však naša spoločnosť stratila. Stratila ho tá veľká masa ľudí, ktorá by bola funkčná, ktorá je zdravá, ktorá si povie, že aj keď sa zapletie do korupcie, len nech sa to nedozvie môj otec, moja sestra...“
Ako keby si hovoril o nejakej inej krajine. Odcitujem ti Jozefa Šáteka, bývalého skvelého policajného vyšetrovateľa: „Na Slovensku sa po zmene politického systému v novembri 1989 udomácnila beztrestnosť pre zločincov z oblasti (veľko)podnikania, financií i politiky... Zhrňme to: za takmer dve dekády sa vytvorila na Slovensku silná finančná oligarchia, ktorá miliardy z nelegálnych zdrojov už niekoľkokrát „otočila“ v množstve obchodoch, čím získala „legálne“ zdroje svojich príjmov a korupciou dokázala odvrátiť i prípadné hrozby trestných postihov. Štát v trestnoprávnej rovine zlyhal na celej čiare, čomu nezabránili ani niektoré dobre cielené pokusy, trvajúce však príliš krátko a príliš osamotené, ukončené odstrašujúcimi spôsobmi.“
Toto hovorí vyšetrovateľ politickej a ekonomickej kriminality, človek, ktorý vedel a mal informácie priamo od zdroja, ako sa vyšetrujú kauzy. Tento človek s poznaním a skúsenosťami hovorí o vytvorení korupčného systému, v ktorom vládne beztrestnosť politických a ekonomických a iných špičiek. Ty hovoríš o tom, ako by to malo byť, on hovorí o tom, ako to je. Keď hovoríš, že korupcia je v každej krajine, ja reagujem, že je to buď odchýlka, ktorá je trestaná, alebo je súčasťou systému. A ja mám pocit, že u nás je súčasťou systému.
„O tom, čo píše Šátek, vlastne my dvaja hovoríme už celé roky. Aj v tých spomínaných rozhovoroch, ktoré sme robili, aj v tom, čo sme obaja písali; preto dnes píšem, že nestačí veci opísať. Môžeme ich rozanalyzovať, vysvetliť, ale treba ponúknuť aj nejaký spôsob riešenia. Pritom to riešenie nie je až také neprekonateľné, nie je to syzifovská úloha, ale banálna politická rutinná vec, ktorú táto spoločnosť aj jej politická elita môže urobiť. Keďže to nerobíme, 25 rokov po novembri je tu korupcia akceptovaná ako súčasť našich existencií, od lekárov po zákazky za miliardy. Ja súhlasím s tým, čo hovorí Šátek, ale tiež hovorím, že sa naša spoločnosť posúva, že po revolúcii vyrastá mladá generácia, ktorá má možnosť cestovať, a vie, čo je čestnosť a svinstvo a spravodlivosť. Neraz je frustrovaná, uteká odtiaľto, ale často sa vracia, lebo zistí, že predsa len toto je domov. Táto veľká časť spoločnosti je nastavená na normálny systém. V roku 1998 bola tá šanca na zmenu premrhaná, pretože celá Dzurindova garnitúra mohla nastaviť protikorupčný systém, ale neurobili tak. Šátek spomína aj oligarchov. Oligarchovia sú všade, a inde sú oveľa horší ako tí naši slovenskí, ktorí teraz siahli namiesto golfových ihrísk po médiách. Avšak vo funkčnom právnom štáte by väčšina oligarchov fungovala v rámci mantinelov právneho štátu. Určite by mohli fungovať aj bez toho, aby boli totálne korupční. Tento štát im však umožňuje to, o čom sa píše v „gorile“. Ak je ten príbeh pravdivý, tak je vlastne zrkadlom spoločnosti. Keby tu bol funkčný štát s vymáhateľnosťou práva, tak sa naši oligarchovia budú správať ako milionári na západe –neprekročia zákon, len budú hľadať medzierky, aby sa im zvýšil zisk.“
Sám si povedal, že na naštartovanie zmeny by stačilo málo, aby začala konať jedna inštitúcia. Nedeje sa to však. Môže sa to diať v systéme, keď máš proti sebe zabehaný mechanizmus prepojenia politickej, finančnej a ekonomickej moci? Ktorý má k dispozícii vyšetrovateľa, ktorý nevyšetruje, prokurátorov, ktorí neriešia kľúčové problémy, neriešia korupciu na najvyšších miestach. Je tu niekde Giovanni Falcone? Môže sa vôbec meniť takýto systém? Neprekročili sme už Rubikon, že sa to už nedá?
„Určite sme neprekročili Rubikon. V demokracii prekračuješ Rubikon, keď nastane systémová zmena, povedzme demokracia skĺzne do autoritatívneho režimu. Na demokracii je úžasné, že je tu stále možnosť zmeny a to z vôle väčšiny. Nech je akokoľvek zraniteľná, akokoľvek skorumpovateľná, v tej svojej štruktúre má reparujúci mechanizmus rímskeho práva, tereziánske právo, teda je nastavená tak, že je permanentne vrátiteľná do rámca právneho štátu, ktorý je nám vlastný. A je otázkou času, kedy tá zmena naskočí. Či to bude o o päť alebo 25 rokov, to neviem, nie som jasnovidec. V každom prípade je tu presne vymedzený systém, právna štruktúra, ktorá veľmi ľahko naskočí na spravodlivú funkčnú demokraciu.“
Svoju prvú knihu Pokus o analýzu slovenskej spoločnosti alebo Koniec šedej zóny končíš postrehom liberálneho filozofa, José Ortegu y Gasseta, že pre liberálnu demokraciu je typické, že človek pri moci rešpektuje názory slabších a dokonca aj tých slabších, ktorí sú jeho protivníkmi a môžu ho neskôr poraziť. Sme z tohto hľadiska liberálnou demokraciou? Pri tých známych politických vyjadreniach, je po voľbách, zvyknite si, ak vyhráte vo voľbách, môžete všetko, pri tej realite?
„Zabudol si ešte dodať, že „sa delia o moc s tými, ktorí sú slabší“. To je zásadný moment. Preto Ortega y Gasset označil liberalizmus za najvznešenejší výkrik, ktorý zaznel na tejto planéte. Lebo vieš, že keď sa nepodelíš s nepriateľom, ktorý je dnes slabší, tak máš nateraz síce plnú moc, ale zajtra, keď sa volič v nasledujúcich voľbách dostane na tvoju mocenskú pozíciu, môže urobiť to isté. Karta sa otočí, pretože v demokracii sa karty našťastie otáčajú permanentne. A ak sa teda dnes nepodelíš o moc, tvoje konanie škodí spoločnosti a napokon aj tebe samotnému. Vidíme, ako sa tento overený systém u nás porušuje po každých voľbách. Áno, zatiaľ tie obraty boli zakaždým také zásadné, že je ťažké podeliť sa o moc. Aby som to zosumarizoval, máme tu liberálnu demokratickú štruktúru bez vymáhateľnosti práva, politická korupcia je nepostihnuteľná, a preto je tu 25 rokov po páde komunistického režimu pocit nemeniteľnosti, paralýzy, beznádeje, dokonca pocit nostalgie za socializmom aj u niektorých tých, ktorí vôbec neboli prívržencami bývalého režimu. Dnes sa pýtajú, aký je rozdiel medzi tým, čo tu bolo a čo prišlo po novembri. Rozdiel je obrovský. Vtedy sa musel stať zázrak, že padol režim v Sovietskom zväze, lebo inak by sme ten režim mali doteraz. Darmo by sme štrngali kľúčmi, darmo by študenti 16. novembra 1989 behali pred Carltonom na Hviezdoslavovom námestí, darmo by bol alebo nebol študent Šmíd zabitý, nič by sa tu neudialo, lebo husákovskí komunisti by to potlačili a vyprášili so všetkými disidentmi aj protestujúcimi námestia. Stal sa zázrak a žijeme v spoločnosti, v ére, kde na zásadnú zmenu stačí málo. Hannah Arendt tvrdí, že akokoľvek sa moc snaží navodiť klamlivú realitu, neuspeje, lebo keď tá moc odíde, pravda sa napokon zjaví pretože veci potom logicky zapadajú. Pri permanentnom klamaní, tak ako to bolo za socializmu, „řád“ do seba nezapadal, realita bolo absurdná, smiešna, umelá a banálna. Nedá sa pravda prekrútiť či prekrútiť tak, že by nepravda bola nezvratná. Čiže z toho pohľadu som stále optimista, hoci už čoraz viac programový optimista, lebo mi to pomáha lepšie analyzovať túto spoločnosť. Napriek tomu, že som zúfalý z toho, čo sa deje v médiách, že sú rozdelené medzi niekoľko oligarchov, napriek tomu si myslím, že je tu možnosť, ale aj veľká šanca na zmenu, lebo tento systém a spoločnosť sú vo svojej podstate zdravé a čakajú, kedy príde prvých sedem Falconeov. V každom prípade je tu priestor na spravodlivosť, ktorá sa nedá s tou súčasnou porovnať.“
RÓBERT KOTIAN