Choď na obsah Choď na menu
 


Lasica: Nemám čas byť prezidentom

20. 9. 2009


V jednom článku v Domine forum na adresu rozhovorov s novinármi poznamenávate, že vám zabúdajú položiť poslednú otázku: Existuje nejaká otázka, ktorú vám ešte nikto nepoložil? Podľa vás tá otázka znie: "Ste naozaj taká sviňa, ako tá postava, ktorú tak báječne hráte?" Ja by som len dodal - o ktorom filme alebo o ktorej postave hovoríte?

"Nemyslel som konkrétne na nejakú postavu, ktorú som hral, aj keď takýchto postáv som hral dosť. To bol taký vtipný spôsob, ako komentovať, že novinári sa hercov väčšinou pýtajú, ktorá postava vám najviac prirástla k srdcu a väčšinou odpoveď znie - opýtajte sa matky, ktoré dieťa má najradšej. Mne to je hrozne smiešne, lebo herci hrajú v živote veľa strašných úloh, na ktoré neradi spomínajú. Nemôžu si svoju prácu veľmi vyberať. Herec, zamestnaný v divadle, sa dozvie, že je obsadený. Už to znie dosť strašne."

Ľudia si pamätajú skôr výrazné postavy, väčšinou negatívne - výraznú pozitívnu postavu ani nie. Asi ju bolo treba inak poľudštiť - je to skvelý odborník a stachanovec, ale manželke zahýba.

"Áno, len keď sa písali hry o týchto stachanovcoch, tak to nebolo možné. Bolo strašne dôležité, aby tá postava bola bezchybná, takže nemohla manželke zahýbať."

Ani s predsedníčkou straníckej organizácie?

"Myslím, že niektorí ani nefajčili."

Vráťme sa k tej prvej otázke - naozaj ste taká sviňa, ako ju občas hráte?

"Viete, človek môže čerpať len zo seba. Či už je to herec, spisovateľ, výtvarník alebo hudobník, asi môže dať zo seba len to, čo v ňom je."

Lepšie sa vám teda hrá to, čo ste zažili?

"Nie, pretože keď chcete alebo máte zahrať charakter, tak nemusíte nič zažiť. Nie v tom zmysle, že keď hráte lekára, tak musíte byť aspoň pol roka v nemocnici, aby ste ho vedeli zahrať. Ide skôr o to, či ten lekár je sviňa, alebo nie je až taká. No a na to, aby ste toto zahrali, nemusíte sa nikam chodiť dívať. Skrátka žijete svoj život a všetky tie stavy prežívate, a často sa správate celkom svinsky, potom vám to je ľúto. Niekedy sa správate čestne, takže sa sám obdivujete a potom zistíte, že ste to prehnali, že s tým ďaleko nedôjdete... Tieto poznatky si človek pamätá a môže ich uplatniť, keď hrá."

V doslove k prvému dielu vášho súborného diela L&S Martin Porubjak píše: "Milý divák, smeješ sa spolu s nami už tridsať rokov - ... preto ťa tu medzi nami vítame aj dnes večer. Neboj sa, budeš sa smiať. Ale neboj sa, nezostane ti to. Predstavenie sa skončí, vyjdeš von do života a smiech ťa prejde." (Z programu k inscenácii Jubileum) Naozaj ste to tak videli? A vidíte to dnes inak?

"To je citát, Porubjak nás cituje. Ale nechytajte ma za slovo, lebo keď človek napíše takýto veselý bonmot, nemusí to myslieť tak, že presne v ten deň je situácia strašná, že sa nedá žiť. Taký bonmot sa môže použiť kedykoľvek. Situácia na začiatku 90. rokov naopak bola veľmi dobrá, pretože nastala tá veľká zmena, na ktorú sme síce čakali celý život, ale akosi sme nepočítali, že môže naozaj nastať."

Boli ste prekvapený?

"Áno, a teraz sa strašne čudujem, prečo som bol taký prekvapený, keď všetko posledných pár rokov predtým svedčilo o tom, že musí dôjsť ku krachu - aj to, čo sa dialo v Rusku, aj v samotnom Československu, keď Husáka zbavili funkcie predsedu strany, keď Biľak padol... Tieto signály naozaj o niečom hovorili, aj keď sa vtedy zdalo, že ide len o kozmetické úpravy. Zatiaľ čo v Moskve už pár rokov predtým nastala dosť silná obroda, v 89. už aj berlínsky múr padol a v Československu sme si stále mysleli, že reálny socializmus je večný. Po tom nešťastnom roku 1968, keď sa komunisti snažili obrodiť systém, som vtipkoval, že ten systém sa môže začať obrodzovať, ale rozhodne nie z Prahy, ak, tak z Moskvy. A keď sa začal obrodzovať z Moskvy, tak sme si to tu nevšímali. Každopádne si myslím, že tá zmena bolo niečo úžasné. Som rád, že som sa jej dožil ešte v takom veku, keď som ju mohol celkom dobre vnímať."

Časť ľudí bola pripravená na túto zmenu, aj v tom pozitívnom, aj v tom negatívnom zmysle. Podľa prieskumov verejnej mienky si však polovica ľudí myslí, že predtým bolo lepšie.

"To sa vždy hovorilo, že predtým bolo lepšie. Pamätám sa, že môj starý otec hovoril, aké to bolo úžasné za prvej republiky. On bol železničiar a železničiari boli elitou robotníckej triedy, mal veľmi dobrý plat, dobre sa z toho dalo žiť. Hovorilo sa, že za korunu ste dostali desať vajec a za päť korún hus. Takéto úžasné správy to boli, keď som bol malý chlapec. Súčasne jeho otec tvrdil, že to nebolo nič, lebo za Rakúska bolo ešte lepšie."

Za korunu bolo tých vajec dvadsať...

"Asi tak. Zvyk vidieť minulosť v lepších farbách je trvalý. O desať-dvadsať rokov budeme

hovoriť, že teraz bolo lepšie. Takže to netreba brať celkom doslovne."

Martin Porubjak spomína aj na vašu autorskú úpravu hry Lásky hra osudná z roku 1962: "Krátko po úvodnom hodnotení sa prihlásil o slovo národný umelec Janko Borodáč a vzniesol námietky proti herectvu Lasicu a Satinského. Tvrdil, že na profesionálnom javisku nemajú čo hľadať, ich prejav je vraj amatérsky, nijako sa do postáv neprevtelili, zostali iba sami sebou. Martin Porubjak pri vašej obrane tvrdil, že ostať sám sebou je určite pozitívna ľudská vlastnosť." Ako vnímate rolu, ktorú dostávate - som laik, mám však pocit, akoby ste v tých rolách stále zostávali Milanom Lasicom, ktorého človek pozná ako jedného z dvojice so Satinským. A aj keď je tá postava iná, stále tam vidím vás.

"Rozumiem tomu. Nerád teoretizujem o hraní, dostal som sa k nemu ako amatér, nikdy som ho neštudoval. Nemyslel som si, že budem hrávať divadelné postavy, chcel som robiť to, čo som robil so Satinským, ale potom život priniesol aj iné šance. Nevidím princíp herectva v tom, že človek by mal byť v každej postave úplne iný, aby ho nebolo ani poznať. Buď sa zblázni, alebo príde na to, že to nejde. Nerobím si s tým starosti, ja hrám tak, ako mi káže intuícia a myslím si, že to nevadí."

Prežili ste na Slovensku aj v Čechách rozličné obdobia, niektoré vám žičili viac, niektoré menej. Kedy sa vám lepšie tvorilo - v časoch dobrých alebo zlých?

"V časoch nepriaznivých, ak sa vôbec dalo hovoriť o tvorbe, to nemalo veľmi dobrý dopad. Časy nepriaznivé sú pre mňa 70. roky, keď som nemohol viac-menej mediálne účinkovať. Čokoľvek sme urobili so Satinským, všetko sa považovalo za nejaký výstrelok alebo útok na režim, hoci naozaj sme neboli takí hrdinovia, aby sme sa o to pokúšali. Skrátka nás tak vnímali aj tí, čo boli hore, aj publikum, ktoré potrebovalo, aby sa niekto postavil trošku proti, keď už oficiálne sa o to nikto nepokúsil, aby to zaznelo aspoň na javisku... Chcem povedať, že v časoch neslobody od nás ľudia veľa vecí brali ako skryté posolstvo - povedali sme, že kilo fazule stojí sedemnásť korún a ľudia celkom prirodzene hľadali v tých slovách ich skrytý význam. Čo, alebo kto je fazuľa, čo znamená kilo, a prečo práve sedemnásť? Keď žijete v takej porobe, začnete aj otrocky rozmýšľať. Jeden poľský režisér povedal, že inotaj je jazykom otrokov, pretože nehovoria priamo, lebo sa to nedá."

Nie je to pre humor lepšie?

"To môže byť výhoda, ale len do určitej miery. Pre humor a pre umenie vôbec je veľmi dobré, ak sa nevyjadruje priamočiaro, lebo reč umenia by mala byť metaforická. Ale ak sa dlho vyjadrujete v inotajoch, tzv. spolitizovaným myslením, začnete byť od neho závislí, či už ste na javisku alebo v hľadisku. Potom sa však môže stať, že keď pominie poroba, zrazu to celé prestáva fungovať."

Dnes sme odporobení a ukázalo sa, že niektoré veci prežijú, niektoré nie. Pamätám si, ako ma potešilo, keď niekedy koncom 80. rokov vyšiel v Romboide René.

"To bolo pár rokov po tom, ako sme Reného týždeň pred premiérou, skrátka, sme ho neuviedli. A hráme ho dodnes, lebo ten text stále rezonuje u obecenstva, bez ohľadu na to, že za posledných desať rokov sa politická situácia mení."

Možno sa až tak veľmi nezmenila povaha ľudí. Martin Porubjak v spomínanom doslove píše, že "dnes je totiž už očividné a všeobecne uznávané, že práve Lasica a Satinský zobrazili slovenskú mentalitu a náš ?národný charakter? takým spôsobom, aký v minulosti môžeme vystopovať iba ak v niektorých dielach Jonáša Záborského". Hovoriť o slovenskom charaktere je asi zjednodušené, prinajmenej napríklad v prípade dvoch Slovákov - Lexu aj Remiáša. Vidíte nejaké podstatné prvky charakteru ľudí, ktorí tu žijú s nami?

"Už dosť dlho žijem na to, aby som isté veci považoval za konštantné. Chcel by som sa vyhnúť generalizovaniu, nerád by som tvrdil, že isté negatívne prvky sa vyskytujú špeciálne len v slovenskej povahe, lebo to by som začal priznávať, že sme takí mimoriadne výnimoční, že nikto iný tieto negatívne vlastnosti nemá - a to nie je pravda. Myslím, že máme také vlastnosti, ako ľudia, ktorí žijú v tomto teritóriu. Ľudia sa sformovali na základe tých skutočností, ktoré sa tu diali stáročia, a preto máme veľmi veľa spoločného s Poliakmi, Maďarmi, aj sČechmi aRakušanmi. A nielen také drobné znaky, o ktorých Mrožek napísal báječnú poviedku, ako jeden Poliak išiel do Talianska a bral si so sebou kufor plný klobás. A my Slováci máme ešte akési pubertálne alebo postpubertálne obdobie, ktoré neustále prežívame, akoby sme nevedeli dospieť, hoci nám v tom nikto nebráni. Myslím si, že sa nám ani nechce dospieť, lebo sa cítime v tej puberte celkom dobre. A celkom dobre sa v nej cítime preto, lebo môžeme všetko negatívne, čo sa udeje, alebo čo pobabreme, na niekoho zvaliť."

Pritom sme samostatní už deviaty rok.

"A stále ten postoj funguje. Uplynulo ešte málo času. Pri delení štátu mnohí hovorili, že je dobré postaviť sa na vlastné nohy a byť samostatní, aby sme už konečne prevzali zodpovednosť, ale ešte stále hľadáme príčiny neúspechov mimo seba. A keď si voľkáte v pocite krivdy, dejinnej nespravodlivosti, tak to je predsa úžasné. Ale absolútne neproduktívne."

Pavel Vilikovský v knihe Večne je zelený hovorí, že Slováci do dokonalosti doviedli Konfuciovu myšlienku, podľa ktorej, ak znásilneniu nemôžeš odolávať, vychutnaj si ho. My sme podľa neho vraj prišli na to, že možno pri tom ležať na chrbte a s rukami za hlavou. Možno je to tvrdé, ale s týmto postojom sa dalo prežiť medzi dvoma blokmi, ruským a nemeckým.

"To nebol len ruský blok, predtým tu boli Turci a pred nimi zasa iní. Filozofia prežitia za každú cenu však zotrváva. Vtedy človek neuvažuje o kvalite života, ale o tom, že prežije, prispôsobí sa čomukoľvek. Potom si pomáha bonmotmi, že prispôsobivosť je známka inteligencie - my sme v tomto smere mimoriadne inteligentní."

Hovorili ste, čo od vás ľudia očakávali - istý prejav slobody ducha, kritiky...

"To bolo predtým. Asi pred šiestimi-siedmimi rokmi sa ma váš kolega Gembický stále pýtal, prečo tak otvorene neútočíme na Mečiara ako Markovič. Očakával od humoru boj. Nielen on, ale veľa ľudí si funkciu humoru stotožňuje s bojom. Tak to bývalo na Slovensku dosť často. Ak sme však so Satinským (trochu si zateoretizujem) vniesli niečo nové do slovenského humoru, tak to bolo práve to, že humor nie je boj, ani skrytá forma propagandy, ale skôr postoj k životu, artefakt."

Zdá sa, že sa dá ľahšie prežiť so spochybňovaním či ironizovaním.

"Ale veď ironizovanie je výborná vec, toto Slováci dosť dobre vedia . Menej vedia sebaironizovať. K tejto vyššej fáze treba dospieť, je dosť dôležitá. Robiť si srandu z iného, to ešte nemusí byť irónia, ale obyčajná invektíva. Alebo chrapúnstvo."

Čo očakávate od svojho diváka?

"Že sa mu bude páčiť to, čo mne. Nikdy som sa neprepracoval k tomu, aby som skúmal, čo by sa tak mohlo páčiť divákovi a pokúšal sa do toho trafiť. To som nikdy nerobil. Mne sa to zdalo ponižujúce aj pre mňa, aj pre diváka. Od mladosti som mal pocit, že diváci idú s nami - najprv užší okruh v Bratislave, ktorý nám dal najavo, že je najvyšší čas, že konečne už niekto začal s týmto typom humoru. Boli sme si teda dosť istí, že sa nemusíme nikomu vnucovať, že budeme robiť to, čo sa nám páči, a že sa vždy nájde niekto, kto sa na tom bude baviť."

Zrejme vám viac konvenuje náznak, signál medzi riadkami...

"Aby sme si to upresnili - nejde oinotaje. Ak hovoríte medzi riadkami, a nepoviete divákovi všetko na plnú hubu, dávate mu príležitosť, aby spolupracoval. Divák je veľmi rád, ak si môže domyslieť niečo, čo vy len naznačíte. Vtedy má pocit rozkoše z myslenia. Musíte mu dať šancu, aby mal nad vami intelektuálnu prevahu, vtedy sa zabáva. Keby ste ho presviedčali štvrť hodiny, že je hlúpejší ako vy, na čom by sa tak asi mal smiať."

Zdrojom humoru môže byť aj - povedzme to takto, hovno. Napokon, bolo aj u vás. Kedy je a kedy nie?

"Zdrojom humoru môže byť všetko. Je pár vecí, ktoré sú tabu, a to si musí každý sám spraviť rebríček, čoho sa už nechce dotknúť. Zdrojom humoru však môže byť všetko, lebo humor neznevažuje. To len prudérni ľudia, ktorí nevedia, o čo presne ide, si myslia, že humor znevažuje. Oni ho považujú za propagandu, za útočenie na niekoho. Tzv. humor máte použiť, aby ste niekoho ponížili, zničili. Takíto ľudia potom humor, ktorý sa dotkne ich osoby alebo vecí, ktoré sú pre nich nedotknuteľné, považujú za znesväcujúci. Myslím, že humor môže dostať veci do ostrejších obrysov, ale ublížiť, to asi nie."

Humor je skôr bližší šašovi ako kráľovi.

"Práve na tento prímer šašo a kráľ, na ten totalitný vzťah, na ktorý asi boli ľudia zvyknutí, sa dodnes odvolávame, keď chceme brániť svoje výsady. Aj v posledných rokoch, keď niekto napadol humoristov, sa hovorilo, že kráľ vždy mal svojho šaša. Ale veď teraz vôbec o to nejde, dnes tu funguje normálna demokratická spoločnosť."

Šašo bol zrejme istým ventilom a možno aj korekciou. Rozličné zábavné relácie mali aj úlohu pomaličky vypúšťať napätie z politického tlakového kotla - aha, veď im možno povedať... čo ste takí nespokojní?

"To však bolo hrozné. Jednak to bolo strašne ponižujúce a jednak hrozné, lebo ľudia na to pochopiteľne naskočia, pretože ten ventil im vždy urobí dobre. A pritom tí, čo ten ventil uvoľnia, a potom ho zasa zavrú, vlastne manipulujú s citmi ľudí. Myslím, že už to máme za sebou."

O vás dvoch s pánom Satinským sa hovorí, že vás ovplyvnila známa dvojica Voskovec a Werich.

"Voskovec a Werich nás ovplyvnili len teoreticky. Videli sme ich len vo filme, nikdy nie v divadle, nemali sme tú šancu. Ak nás niekto ovplyvnil naživo, tak to boli Werich s Horníčkom, keď robili remaky ich hier z Osvobozeného divadla v druhej polovici 50. rokov v pražskom divadle ABC. Voskovec a Werich sú veľmi inšpiratívni, to boli naozajstní umelci, ktorých zrodili 20. roky a ktorí sa potom preorientovali na satiru. Politická situácia ich zrejme k tomu vyprovokovala. Ale vždy, keď som v druhej polovici 50. rokov čítal texty ich revue, cítil som, aké je to hrozne plagátové. Stále sa tam hovorilo "už dost bídy, nuzota z lidí lotry činí", bolo to hrozne pokrokové a veľmi propagandistické. Ich sila bola skôr v legendárnych predscénach, keď obaja vyšli pred oponu a začali vtipkovať na rôzne témy - to bol dadaizmus a surrealizmus, skrátka slovná klauniáda. A práve toto sme nikdy nevideli.Ale mohli sme si overiť, keď to robil Werich s Horníčkom, ako to asi mohlo vyzerať. Horníček bol Werichovi rovnocenným partnerom."

Vidíte nejaké vaše pokračovanie v slovenskej humoristickej obci? Alebo je to skôr všetko politická satira?

"Tá politicky neštandardná slovenská situácia ovplyvnila dosť veľkú časť chlapcov-humoristov. Zistili, že obecenstvo to očakáva, a niektorí sa dali do toho naplno. Neviem, či si uvedomovali riziko, ktoré podstupovali, možno si ho uvedomujú teraz. Milan Markovič je dobrý príklad. On je veľmi talentovaný človek, ktorý začal prudký boj, niekedy v roku 1993 dokonca nerovný boj. Časť obecenstva ho milovala, časť nenávidela, ale keď ho v STV zlikvidovali, tá časť, čo ho milovala, ani prstom nepohla. Tam si možno prvýkrát uvedomil, ako je to v živote. No a vyvrcholilo to tým, že sa celá politická satira vybudovala okolo postavy Mečiara. Bola to negatívna fascinácia jeho osobou."

Mne budete hovoriť, sám to dobre poznám.

"A teraz to sám vidíte, keď Mečiar prehral voľby, resp. keď nemohol zostaviť vládu a prišla nová vláda, zrazu nebolo o čom."

Je to teraz náročnejšie, ale na druhej strane je to aj výzva. Predtým to bolo jednoduché a lacné - Mečiar je ... a my nie. A teraz je to komplikovanejšie, čo je pre mňa osobne veľmi dobré.

"Áno, keď je to komplikovanejšie, tak je to dobré, lebo je to aj normálnejšie. Pýtali ste sa, či nevidím nejakých pokračovateľov, ale takto sa na to netreba dívať. Nemyslím si, že to, čo sme robili, potrebuje nejaké doslovné pokračovanie. Snáď to bude nejako žiť ďalej."

V čom sú výhody a ak jestvujú, tak aj nevýhody humoristických dvojíc?

"Výhody sú veľmi veľké - pre ľudí, ktorí nie sú sólisti, ako ja. Výhoda je v tom, že vás vždy

niečo napadne v dialógu. Pri takejto spolupráci vznikajú celkom dobré veci. Toto je hlavná výhoda. Z toho by si mohli vziať príklad aj ľudia z iných oblastí, ako sa dá profesionálne spolupracovať. Profesionálna spolupráca predpokladá zjavne aj akúsi spoluprácu v súkromí. Takéto veci nemôžu robiť ľudia, ktorí sa v súkromí nerozprávajú."

Neviem, či ste fascinovaný Satinským, ale viete si predstaviť niekoho iného, s kým by ste vydržali tak dlho?

"Nie, neviem, vôbec si neviem predstaviť. Ja som naozaj fascinovaný Satinským. On ma rozosmeje kedykoľvek. Aj keď ho už poznám ako vlastné trenírky, vždy ma vie prekvapiť nečakanými pohľadmi na veci."

Vaše rozdelenie rol bolo prirodzené, alebo ste si ich premyslene rozdelili?

"Vychádza z osobnej mentality a vybudovalo sa postupne. To sa nedá vymyslieť - možno ak máte tím, ktorý vám píše veci, a určuje roly - ale my sme si vždy sami písali svoje veci, takže to vzniklo postupným cibrením, praxou."

Tretí do vašej partie bol Jaro Filip. Čím bol pre vás? Mne sa zdá, že bonmot o cintorínoch plných nenahraditeľných ľudí je pekná blbosť.

"Tiež si to myslím, veď čím by sme vlastne boli, keby sme prijali tézu, že každý je nahraditeľný? Veď každý človek je originál. Prinajmenej z biologického hľadiska, nehovoriac, že ak je niekto taký originál ako bol Jaro Filip, hovoriť o nahraditeľnosti by bol hádam hriech. Jaro Filip bol mimoriadne všestranný. Nezväzovala ho nijaká špecializácia, takže sa na veci dokázal dívať z vtáčej perspektívy. Málokto vie, že režíroval hru Náš priateľ René. A veľmi dobre. Jaro Filip zásadne písal hudbu na hotové texty, čo bolo pre mňa výhodné, lebo som napísal text a nestaral sa o dlhé a krátke slabiky. Jaro však mal výhodu, ktorú mnohí hudobní skladatelia nemajú, že si prečítal text a vedel, o čom je. Mnohí skladatelia prečítajú text a myslia len na rytmickú štruktúru, ale už nedôjdu k obsahu toho textu a často ho zhudobnením vlastne devalvujú. Čo sa Jarovi nikdy nestalo. Keď som mu dal text, vždy som mal akúsi predstavu o melódii. Vo väčšine prípadov som bol vždy šokovaný, akú inú melódiu priniesol, než som si ja predstavoval, a o čo bola lepšia."

Bývala tá hudba v nejakom kontraste s vaším textom, alebo ho skôr umocňovala?

"Napríklad v texte Bolo nás jedenásť sa mi zdalo strašne smiešne, ako sa zľavuje od desiatich k jednému a myslel som si, že by to mohol byť veselý kuplet. A Jaro priniesol takú vec, že sme sa skoro rozplakali. Ocital sa tam, kam som ani ja nedovidel."

Čo je ešte pre vás zdrojom humoru alebo motiváciou? Je to humoristická literatúra? Mrožek? Iľf a Petrov?

"To bolo, keď som bol mladý, ale dnes už nie. Literatúra ma ťažko môže nejako inšpirovať, už veľa nového nevymyslím, ani neprinesiem, veď by to bolo čudné, aby človek v mojom veku ešte stále mal byť prvolezcom. Inšpiruje ma povedzme dobrý film - bez akejkoľvek výnimky všetky filmy Woodyho Allena."

Pritom stále hovorí o tom istom probléme.

"To je na tom to úžasné, on sa nepretvaruje, že bude stále nakrúcať o niečom inom, on nakrúca len o tom, o čom má informácie, o Manhattane, o ľuďoch, ktorí tam žijú v jednej výlučnej societe. Ale vždy inak a vždy je to schopné zovšeobecnenia."

Otázky spolužitia sa týkajú každého.

"Áno. Každý bol, je alebo bude ženatý."

Dnes je tých pokušení viac.

"Teraz sa v tom marazme potácame neuveriteľným spôsobom, pretože po roku 1989 sa najrýchlejšie preorientovali najväčší zlodeji - vedeli, že prišla ich príležitosť, lebo pri takýchto spoločenských zmenách ide o delenie majetku, a vedeli aj ako na to, lebo poznali veľmi dômyselné metódy kradnutia. Keby sme v iných veciach boli takí dômyselní, tak už sme dávno tým sľubovaným Švajčiarskom. Mám pocit, že to ani nie je kapitalizmus, to len my sme si kapitalizmus vysvetlili ako príležitosť pre zlodejinu. Kapitalizmus má svoje pevné pravidlá."

Vy ste spočítali vaše zákazy a vyhadzovania za bývalého režimu a bolo ich asi tridsať.

"V roku 1989 som dával interview do jedného českého divadelného časopisu a už bola taká uvoľnená situácia, že normálne mi v ňom publikovali, že som ich toľko napočítal. Ale iba takých, ktoré sa to oplatilo počítať, tých bolo tridsať za tridsať rokov."

Kde ste vtedy čerpali takú pozitívnu energiu? Neuvažovali ste vtedy o tom, že by ste emigrovali?

"Ja som o emigrácii ani veľmi neuvažoval, ani neviem prečo. Skôr preto, že ma držala nádej, že ešte by som mohol robiť to, čo sme začali s Julom. Dlhé roky to vyzeralo tak, že ani z toho nič nebude. Tak som začal rozmýšľať, či by nebolo bývalo lepšie odísť, ale hovoril som si, že už je aj tak neskoro. To si hovorí každý, kto sa bojí odísť. Ale moja robota je naviazaná na jazyk, tak neviem, ako by sa to mohlo podariť v inom prostredí."

Odporúčali by ste svojim dcéram, aby emigrovali?

"Teraz už to ani nie je otázka, prestala byť. Sú v zahraničí, študujú vo Viedni a otázka emigrácie už nie je žiadny problém. Za posledných desať rokov som bol niekoľkokrát hrať pre krajanov v zahraničí a bolo veľmi zaujímavé vidieť, ako sa mení zloženie krajanského publika. Najprv to boli emigranti po 68. roku, ale potom čoraz viac mladých ľudí, ktorí práve prišli buď študovať, alebo pracovať. Keď sme boli v marci v Amerike, tak som mal pocit, že publikum je už zložené na 90 percent z ľudí, ktorí odišli pred niekoľkými rokmi. Odišli úplne bez pocitu, že sa už nikdy nemôžu vrátiť, bez dramatických slzavých okolností, a dúfam, že sa vrátia. Obávam sa, samozrejme, že sa vrátia tí, ktorí sa v zahraničí neuchytia, ale buďme optimisti, ešte som nikoho nevidel, kto by sa neuchytil."

Budem sa veľmi mýliť, ak poviem, že ste spokojný, že sa prezidentom stal pán Schuster? Aj po tej dvojročnej skúsenosti s ním?

"Nechcem komentovať pána Schustera, ja som ho volil. Viac k tomu nebudem hovoriť a kriticky sa nechcem vôbec vyjadrovať. Moja žena tiež kandidovala a nerád by som sa dostal do situácie, že budem kritizovať prezidenta a všetci povedia, že si myslím, že moja žena by bola lepšia, alebo že mi to kázala."

Ja si myslím, že vaša žena by bola lepšia.

"Ja tiež, ale nechcem sa k tomu vyjadrovať."

Vy ste o tom neuvažovali, že by ste boli prezidentom?

"Mňa to nikdy nenapadlo, ale faktom je, že keď som bol minule u Andrássyho na nejakých narodeninách, tak sa ma Ferko Mikloško spýtal, či by som nemohol byť prezidentom. Dosť ma s tým zaskočil, tak som mu povedal, že nemám čas. Momentálne."

A neskôr? O tri roky?

"Nie, ja nie som na také veci, pre mňa je už dosť nezvládnuteľné byť šéfom v divadle. Som absolútne antiúradnícky typ. A prezident by mal byť úradník."

Máte nejakú predstavu o autorite, ktorá by mohla byť prezidentom?

"Nemyslím si, že by to mala byť autorita. Nehľadajme autoritu, lebo ju nikdy nenájdeme. To je jedna z našich vlastností, že sa totiž nedokážeme dohodnúť, kto je pre nás autorita. Schodnejšia cesta je mať veľmi dobrého profesionálneho úradníka, ktorý bude trebárs úplne neznámy - viete, kto je vo Švajčiarsku prezident? Ani ja. Ale asi bude vedieť zúradovať nejaké veci, bude vedieť, čo sa patrí a kam má ísť a koľkej tam má byť a s kým sa má ako rozprávať. Myslím si, že to by stačilo. Treba sa nám zbaviť predstavy, že prezident musí byť niekto, koho všetci uznávajú. No koho tu všetci uznávajú?"

Čo vás inšpirovalo, že ste sa stali aj spolumajiteľom štúdia S?

"Chcel som sa pokúsiť o husársky kúsok. U nás sa stále bedáka, že na kultúru nie je dosť peňazí a že kultúra je ohrozená. Už desať rokov nič iné nepočujem, len to, že peňazí niet na nič. Mimochodom, často je to veľmi dobrá výhovorka, aby sa nič nemuselo udiať, alebo aby sa pod týmto rúškom niečo vytunelovalo. Už ma to prestalo baviť, lebo pri týchto rečiach sa stále myslí iba na to, že kultúru, teda konkrétne divadlo, teda konkrétne mňa, by mal podporovať v plnej miere štát. Nechcem povedať, že som nepriateľ štátu, ja som nepriateľ etatizmu a myslím to vážne. Ľudia by sa mali vedieť o seba postarať a aj sa vedia o seba postarať, ale tento štát im často robí prekážky namiesto toho, aby ich podporoval. Robí tak preto, lebo má veľa štátnych úradníkov a oni chcú mať pocit dôležitosti a hlavne istoty, že zostanú vo svojich kreslách. V prvom rade chcú mať moc. Som nepriateľ takéhoto systému, a preto som si povedal, že sa pokúsim o husársky kúsok, že divadlo bude fungovať bez štátnej dotácie. Tak som sa v súlade s týmto presvedčením o tom pokúsil, hoci som sa zachoval netradične. Tradične by sa každý najmä po nástupe tejto vládnej garnitúry zachoval inak, lebo keď jeho kolega je ministrom, tak bol by v tom čert, aby ma nepodporil aj finančne. A ja som fakt, že môj kolega je minister kultúry, využil na to, aby mi podpísal možnosť privatizácie tohto divadla, ktorú som od predchádzajúceho ministra dva roky nemohol získať."

Čo by podľa vás štát mohol urobiť v záujme istých pravidiel hry?

"Mohol by urobiť veľa - predovšetkým by sa mohol rozhodnúť pre miernu samovraždu. To by bol prvý krok - mal by stenčiť štátny aparát. To je ťažké presadiť, pretože kapry si nevypustia svoj rybník, boli by na hlavu padnuté. Takáto krajinka nemusí mať toľko ministerstiev - stačila by jedna tretina a to som ešte dosť veľkorysý. Skrátka toto všetko by lepšie fungovalo, keby bolo jednoduchšie, keby nechcel byť každý riaditeľom alebo prezidentom spoločnosti. Takto by štát pomohol aj sám sebe. Ale ten štát neurobí, lebo aj keby mal tento program, tak ho štátna mašinéria zvalcuje za dva týždne a on bude hovoriť niečo iné ako pred voľbami. V tom je celý problém. Mne byrokracia nevadí, mne vadí nefungujúca administratíva."

Dosť často sa v STV vysielajú archívne programy, kde vystupujete spolu s pánom Satinským. Ako sa na ne pozeráte dnes?

" Julo hovorí, že keď sa na to pozerá, tak vidí úplne cudzieho človeka, že si ani neuvedomuje, že je to on. Ja sa tiež na to dívam s pobavením, ako som vyzeral, ako je to vôbec možné, že s takým výzorom som sa dostal pred kameru a niekedy sa zabavím na tom, čo tam rozprávame. Samozrejme, vidím všetky tie drobné alebo aj väčšie chybičky, ktoré možno diváci nepostrehli, ale niekedy sa srdečne zasmejem. Vnímam nás ako dvoch iných ľudí."

Často konferujete missky. Čo vás na tom tak zaujalo? Necítite sa niekedy čudne pri tom

kontakte, vy, čo ste zvyknutý na partnera ako je Julo Satinský?

"Zaujalo ma to jednak honorárom, potom atraktivitou prostredia. Kedysi som moderoval Bratislavskú lýru a tiež to bolo také zvláštne, všade plno spevákov, speváčky, orchestre: Bolo to vzrušujúce, aj táto súťaž miss má podobnú atmosféru. Celkom dobre sa tam cítim."

Čím je pre vás zaujímavý golf? Aj tou spoločnosťou?

"Veľmi často hrávam sám. Na golfe je fajn spoločnosť, ale golf má výhodu, že človek môže hrať aj sám, nepotrebuje žiadneho partnera. A aj keď hrá človek sám, je to rovnako zábavné. Pre mňa je úžasné, že tento šport myslí aj na seniorov, na ľudí v mojom alebo vyššom veku, takže stále, kým ešte človek chodí, môže golf regulérne prevádzať a zúčastňovať sa súťaží. Je to taká vášeň, ako keď človek chodí na ryby."

Svojho času ste povedali, že by ste sa radi dožili čias, keď sa pozriete von a keďže prší, nešli by ste voliť. Aj teraz prší - išli by ste dnes voliť?

"Dnes asi hej. Povedal som to asi pred desiatimi rokmi Štefanovi Hríbovi, že sa chcem toho dožiť. Ešte stále však nenastala taká situácia. Keby sme od zajtra boli v NATO, tak by som za takéhoto počasia nešiel."