Choď na obsah Choď na menu
 


Spor o slovenský Ústav pamäti národa

8. 4. 2010

 

 

"Dal si mi pásť ovce, tak ich pasiem" - znie umelecká fikcia odporu canterburského arcibiskupa Tomáša Becketa voči anglickému kráľovi Henrichovi II., keď si chcel panovník v druhej polovici 12. storočia podrobiť anglickú cirkev, ale jeho dávny priateľ sa mu vzoprel. Becket, ktorý bol verným spoločníkom na kráľovských zábavách, sa po vymenovaní stotožnil so svojou funkciou a konal tak, ako mu jeho rola prikazovala. 

Aj keď ho to neskôr stálo život.

Podobne, hoci v menších rozmeroch a so zjavne tragikomickejším nádychom, vzdoruje predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Ivan Petranský voči pokusom dvoch koaličných strán, SNS a HZDS, zrušiť do konca roka ústav na štúdium obdobia komunizmu a previesť jeho dokumenty na iné inštitúcie. Pritom Ivan Petranský ako historik Matice slovenskej a nominant vládnej SNS mal najlepšie predpoklady, ako v tejto inštitúcii, založenej Jánom Langošom, obstáť.

Úlohou slovenského Ústavu pamäti národa je nestranne hodnotiť obdobie neslobody 1939-1989, sprístupňovať prenasledovaným dokumenty o ich prenasledovaní, dávať podnety na stíhanie zločinov a trestných činov a zverejňovať informácie a doklady o období rokov 1939 - 1989. Treba povedať, že ústav svoje úlohy v podstate plnil, hoci o pravosti a dôveryhodnosti materiálov Štátnej bezpečnosti sa na Slovensku intenzívne diskutuje a stali sa aj dôvodom na viacero súdnych procesov. A na spochybňovanie činnosti Ústavu ako takého.

V poslednom čase sa však situácia okolo ÚPN a jeho riaditeľa Ivana Petránskeho radikálne zmenila. Ústav totiž umožnil zverejnenie viacerých dokumentov Štátnej bezpečnosti, ktoré odhaľovali kriminálnu minulosť predsedu SNS Jána Slotu a to zrejme prelialo pohár trpezlivosti jednej z koaličných strán. V piatok 25. apríla totiž štyria poslanci za SNS v čele s Jánom Slotom predložili návrh zákona, ktorým sa likviduje ÚPN od 1. januára 2009. Argumentácia na likvidáciu Ústavu je komická - podľa poslancov je dôvodom to, že ako verejnoprávna inštitúcia už dlhší čas neplní svoje spoločenské poslanie a úlohy, ktoré mu vymedzuje zákon o pamäti národa. SNS pri návrhu zrušiť ÚPN argumentuje najmä tým, že so spismi komunistickej Štátnej bezpečnosti sa manipulovalo, mnohé sa bez vyjasnení stratili. Čo bolo pravdou za predchádzajúceho riaditeľa Jána Langoša, keď zmizli viaceré dokumenty týkajúce sa významného slovenského podnikateľa Juraja Širokého, spájaného so stranou Smer. Svoje polienko do ohňa priložil aj predseda HZDS Vladimír Mečiar, podľa ktorého už tri mesiace jestvuje dohoda v koalícii o zrušení ÚPN - a dokumenty ÚPN by mali prejsť do Národného bezpečnostného úradu, ktorý ich potrebuje pri vydávaní bezpečnostných previerok. Bizarné je, že vo včera zverejnených registračných protokoloch vojenskej kontrarozviedky sa nachádza v kategórii dôverník aj súčasný riaditeľ Národného bezpečnostného úradu. Dodajme, že kategória dôverník nemusela o spolupráci s tajnou službou vedieť. A tiež to, že Národný bezpečnostný úrad o. i. uskutočňuje bezpečnostné previerky politikov, vysokých štátnych úradníkov a vydáva potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti.

Samotný predseda správnej rady ÚPN Ivan Petranský si útoky koaličných strán vysvetľuje dvojako - buď tým, že mnohí politici nepovažujú vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou za potrebné, alebo ešte pragmatickejším dôvodom, že "niektoré konkrétne materiály nie sú vždy pohodlné ľuďom, ktorí majú dnes politický, hospodársky, alebo akýkoľvek iný vplyv na Slovensku". Čo je nepríjemné pre akýchkoľvek vplyvných ľudí kdekoľvek na svete, nielen na Slovensku

Najkomickejšie na celej situácii však je, že Ivan Petranský sa spolieha na predsedu vlády Roberta Fica, ktorého aj požiadal o stretnutie. Ten však na situáciu reagoval pozoruhodným spôsobom: "Pre nás je dnes dôležitejšie zabezpečiť ľuďom dobrú perspektívu, ako sa zaoberať nedôveryhodnými spismi ŠtB. Ľudia sa pýtajú ako budú žiť, ako to bude s eurom, dôchodkami, či sa budú stavať diaľnice."

V krajine, kde tretinu členov vlády tvoria ľudia s minulosťou v komunistickej strane, však takýto postoj k minulosti nikoho neprekvapuje. Napokon, v duchu známeho výroku, že kto sa z minulosti nedokáže poučiť, ten si ju zopakuje, si možno vysvetliť aj niektoré trendy upevňovania moci na Slovensku.