Globálna zmena na Slovensku má dva roky
Robert Kotian 14.06.2008
Parlamentné voľby pred dvoma rokmi znamenali na Slovensku zmenu zmeny - pretože predvolebné vystúpenia Roberta Fica avizovali výrazne pozmenenie reformného smerovania predchádzajúcich dvoch vlád Mikuláša Dzurindu. Hneď v úvode však treba povedať, že drvivá väčšina analytikov a komentátorovi očakávala zmenu oveľa väčšiu, aká napokon nastala.
Bolo to logické, hoci možno aj trochu naivné - analytici a komentátori brali predvolebné vyhlásenia Roberta Fica vážnejšie, ako bolo nutné. Stalo sa totiž niečo nie veľmi očakávané - Robert Fico plní svoje sľuby v oveľa menšej miere, ako predpokladali jeho priaznivci aj kritici - a ako by bola schopná zniesť slovenská ekonomika. Lebo slovenská spoločnosť znesie oveľa viac. A zdá sa, že jej mentálny návrat do rokov 90., a miestami dokonca aj 80. rokov minulého storočia, veľmi neprekáža.
Prvým prekvapením bolo zostavenie koalície - málokto predpokladal, že Robert Fico si trúfne zostaviť vládu s dvoma stranami, prefláknutými z polovice 90. rokov, s HZDS Vladimíra Mečiara a Slovenskou národnou stranou Jána Slotu. Robert Fico však obetoval zahraničný imidž svojej vlády v záujme predpokladu, že títo dvaja koaliční partneri mu budú robiť len málo prekážok pri plnení svojho sociálnodemokratického programu. Treba povedať, že napriek občasným treniciam a sporom mu tento predpoklad vychádza. Aj z dôvodu, že spory medzi koaličnými stranami nebývajú programové a hodnotové - alebo len veľmi výnimočne, kde sa aj Mečiarova, aj Slotova strana usilujú korigovať priveľmi ľavicové zámery Ficovho Smeru - ako napríklad pri Zákonníku práce či útokoch na druhý dôchodkový pilier. Vráťme sa ale k nenaplneným očakávaniam - obavy podnikateľskej sféry zo zásahov do daňového systému, či odklonu od smerovania do eurozóny sa nenaplnili aj preto, že Robert Fico veľmi skoro pochopil, že po Mikulášovi Dzurindovi zdedil fakticky fungujúcu ekonomiku s vysokým potenciálom rastu - a že zásadné protireformné zmeny by mohli tejto ekonomike ublížiť. Čo by znamenalo aj brutálne korigovanie možností ľavicovej vlády zavďačiť sa svojimvoličom formou zvyšovania dôchodkov či štedrejšej sociálnej siete. Robert Fico takisto uznal, že plnenie maastrichtských kritérií je v takom štádiu, že akýkoľvek odklon od ambícií vstúpiť do eurozóny by sa fatálne podpísal na príťažlivosti Slovenska pre zahraničných investorov. Tak sa stalo, že prijatie eura sa stalo axiómou slovenskej ekonomickej politiky a Miklošov nástupca vo funkcii ministra financií Ján Počiatek spolu s guvernérom Národnej banky Slovenska Ivanom Šramkom sú kľúčovými ekonomickými postavami tzv. slovenského stredoeurópskeho tigra.
Zásadné zmeny - hoci to navonok tak nevyzerá - nenastali ani v zahraničnej politike Slovenska. Občasné verbálne úlety predsedu vlády Roberta Fica na adresu NATO, Kuby, Líbye, Kosova či Ruska, sú skôr prejavom mentálneho nastavenia bývalého člena komunistickej strany ako reálneho smerovania Slovenska. Napokon, spor o ratifikovanie Lisabonskej zmluvy to dostatočne preukázal - a tak sa dá konštatovať, že krajina, ktorá je členom NATO, Európskej únie, OBSE a od 1. januára 2009 aj eurozóny, bude síce vyzerať v klube civilizovaných krajín občas bizarne, nebude však stredoeurópskym variantom Bieloruska, ako to hrozilo za vlád Vladimíra Mečiara.
Najvážnejším trendom súčasnej vládnej politiky je však sústavný a komplexný útok na všetko nezávislé a súkromné, a veľmi ľahkovážny postoj k prejavom korupcie a nerešpektovanie zákonov, ústavné nevynímajúc. Podozrenia, že vládna koalícia pri presadzovaní svojich záujmov pokojne porušuje aj články ústavy, týkajúce sa najmä súkromného vlastníctva a slobôd, sú veľmi intenzívne a vyargumentované aj poprednými slovenskými autoritami na ústavné právo, či už ide o výstavbu diaľnic, tlačový zákon, druhý dôchodkový pilier, právo súkromných zdravotných poisťovní na zisk...
Problémom slovenskej politickej scény však nie je Robert Fico, pretože súčasný slovenský premiér pochopil, že politika je o záujmoch - čím sa neodlišuje od mnohých politikov na východ, západ, sever či juh od Slovenska. Problémom slovenskej politiky, s dosahom na najbližšie desaťročie, je stav slovenskej opozície. Stav kritický, žalostný a zdanlivo bezvýchodiskový. Absencia relevantnej alternatívy je to, čo Slovensko nezažilo od roku