Dôsledky tlačového zákona na slovenskú politickú scénu
Spôsob, akým sa na Slovensku prerokovávala Lisabonská zmluva, odhalil viacero zaujímavých a zarážajúcich skutočností. Paradoxne, najmenej odhalil o samotnej zmluve o Európskej únii a o založení Európskych spoločenstiev. Tá sa totiž vyhla akejkoľvek vecnej diskusii na úrovni parlamentu a politických strán.
Napriek povedanému, slovenským poslancom sa nepodarilo prevýšiť svojich kolegov v maďarskom parlamente, ktorí Lisabonskú zmluvu schválili bez toho, aby mali k dispozícii jej preklad do maďarského jazyka.A tak hoci Lisabonská zmluva patrila v uplynulých mesiacoch k najfrekventovanejším slovným spojeniam v slovenských médiách, jej obsah zostal pred verejnosťou úspešne utajený.
Spôsobila to skutočnosť, že prijatie Lisabonskej zmluvy podmienila opozícia zmenami v návrhu tlačového zákona a keďže koaliční poslanci nemienili ustúpiť, hrozilo zablokovanie celého lisabonského integračného procesu - čo by bolo od krajiny, akou je Slovensko, povážlivé. Je predsa len rozdiel, ak sa neschváli euroústava vo francúzskom referende a ak neprejde Lisabonská zmluva v slovenskom parlamente - a na základe výhrad k úplne inej právnej norme. Faktom však je, že schvaľovanie Lisabonskej zmluvy bolo a do konca tohto volebného obdobia je jediným právnym aktom, kde koalícia potrebuje aj opozičné hlasy a mala by teda na jej názory prihliadať. Podstata výhrad opozičných poslancov bola totožná s výhradami vydavateľov médií, novinárov a zahraničných inštitúcií a napokon sa skoncentrovala do nadštandardne širokého práva na odpoveď dotknutých osôb.
Médiá právom považovali sformovanie mimoriadne širokého práva na odpoveď aj v prípade pravdivých skutočností ako útok na nezávislosť tlačených médií - neubránili sa mu však a najbližšie mesiace ukážu, či boli ich obavy opodstatnené. Dá sa totiž očakávať, že toto právo nebudú ani tak využívať bežní občania, ako skôr politici a osoby z kriminálneho prostredia, čo môže mať na slobodu písania výrazný negatívny dopad. Posledná správa zo slovenského mediálneho prostredia napríklad prináša informáciu, že predseda Slovenskej národnej strany Ján Slota pred útekom do Rakúska v roku 1971 vykradol aj niekoľko obchodov - dôsledne dodržiavané právo na odpoveď by umožnilo Jánovi Slotovi, aby na primeranom mieste v denníku žiadal uverejniť svoju odpoveď, aj keď ide o pravdivé skutočnosti. Lebo sa nedá pochybovať o tom, že táto správa spĺňa nároky na odpoveď podľa súčasného znenia tlačového zákona: "Ak periodická tlač ... obsahuje skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby..., na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne; právo na opravu týmto nie je dotknuté."
Sekundárnym bonusom celej kauzy tlačového zákona a Lisabonskej zmluvy je úplný rozklad slovenskej opozície. Dôvodom bolo zahlasovanie Strany maďarskej koalície za Lisabonskú zmluvu napriek dohode opozičných strán, že tak neurobia, ak nebudú splnené ich požiadavky - a tie splnené neboli. Poslanecký klub SMK však za zmluvu napokon zahlasoval, lebo mu na schválení Lisabonskej zmluvy záležalo viac ako na demokratickom tlačovom zákone, čo ostatní opoziční lídri označili za zradu. Navyše predseda SDKÚ - DS Mikuláš Dzurinda obvinil maďarských poslancov z toho, že skutočným dôvodom ich zmeny postoja sú spoločné ekonomické záujmy lobistov vládneho Smeru a opozičnej SMK. Nedá sa síce tvrdiť, že toto obvinenie skončí na súde, čo nevylúčil ani predseda SMK Pál Csáky, faktom však je, že v takých troskách slovenská opozícia ešte nikdy nebola.
Situácia predsedu vlády Roberta Fica je mimoriadne komfortná - žne úspechy v ekonomike vďaka reformám nastaveným v minulosti, opozícia nemá reálny vplyv, od zajtra bude mať v Slovenskej televízii názorovo spriazneného riaditeľa, kritické denníky zastrašuje tlačový zákon...
Jedinou nezodpovedanou otázkou je, či po budúcich parlamentných voľbách v roku 2010 bude vôbec potrebovať koaličného partnera, alebo si vystačí aj úplne sám.