Choď na obsah Choď na menu
 


Devil, dones!

10. 5. 2010

Stoj, lebo sa z toho doserieš, povedal Bagír a útočiaci doberman, ktorý ešte pred sekundou videl pred sebou ľahkú korisť, v mihu zabrzdil a začal sa tváriť veľmi rozpačito. Bodaj by nie, toto sa mu ešte nestalo – vyzerá to ako šteňa vlčiaka miksnuté s vyžlou a ešte niečím, čo nevedel definovať, hoci zježený pásik na chrbte signalizoval ridgebacka. Vyzerá to ako pes, smrdí to ako pes, mal by to byť pes, pripomenul si Devil princípy kognitívnej psychológie, ale čo ten slovník?
Sadni, zavelil Bagír a doberman Devil okamžite počúvol, lebo tak bol vycvičený. Bagír ľavou labkou posunul tenisovú loptičku dole svahom k petržalskému ramenu a zvolal: Dones! Devil vyštartoval, akoby od toho závisela jeho budúcnosť alebo aspoň večera. Zatiaľ si to premyslím, ako zareagujem, lebo toto nie je celkom s kostolným riadom, dumal Devil frčiac dolu brehom, aby stihol loptičku ešte predtým, ako spadne do páchnucej vody. A ak Devil niečo neznášal ešte viac ako aportovanie, tak to bolo aportovanie zo špinavej vody.
Keď sa však vrátil aj s loptičkou, radostne vrtiac chvostom, neznámeho tvora tam už nebolo. Bagír totiž veľmi dobre vedel, že očarenie ľudským slovom nemáva dlhé trvanie a väčšou istotou ako neznámy dojem je vzdialenosť.