Choď na obsah Choď na menu
 


Listy z Tatralandie III.

5. 9. 2009

Stvoriteľ sedel na tróne a dumal. Na chvíľu ho síce vytrhla zo sobotňajších (v nebi je stále sobota, lebo ak niečo anjeli neznášajú viac ako prácu, je to predstava, že pracovať sa bude zajtra) popoludňajších driemot deklasifikácia maličkej planéty Pluto, na ktorej mu zo zatiaľ nepublikovateľných dôvodov veľmi záležalo, a politické manévre akéhosi Paroubka, ktorý najprv priam diabolským spôsobom vybabral s nejakým Topolánkom, aby potom s oboma priam čertovsky  vybabral nejaký Kalousek, ktorého potom napriek všetkým česko-moravským zvyklostiam odvolala z funkcie členská základňa (nemal v tom prsty Lucifer? zamyslel sa Stvoriteľ na chvíľu, také signifikantné mená vymyslieť, na to treba machra), a vybral z kopy zvodiek na stole Rafaelovu správu, ktoré zvykli patriť k tým najobsiahlejším o Luciferovi.


Stvoriteľ sa jednoducho nudil (bližšie pozri  Kaz 1, 9 - 10) a zrejme preto začal venovať väčšiu pozornosť každodenným zvodkám – keďže všetko vedel a počul, ani ich fakticky nepotreboval, ale vždy bolo lepšie, keď boli anjeli a archanjeli zamestnaní a nemali čas o niektorých veciach či dokonca o usporiadaní neba premýšľať. Našťastie pre kronikárov, anjeli nevedeli o Jeho začínajúcom alzheimeri, inak by si svoju prácu určite zjednodušovali – čo by zrejme vzťahom v nebeskom kolektíve prospelo, ale o tých možno niekedy nabudúce.

(Na tomto mieste odbočíme ad fontes a nakrátko načrieme do diela Douglasa Adamsa Ještě jednou a naposledy stopem po Galaxii, pretože si to situácia vyžaduje: „Bůh býval tím nejlepším vysvětlením pro celou řadu věcí, jenže teď máme pro tyto věci neskonale lepší vysvětlení. Bůh už není vysvětlením čehokoli, ale místo toho se sám stal něčím, co by samo potřebovalo nekonečné množství vysvětlování.“ Samozrejme, po tomto gnozeologickom odskoku sa vrátime na odrazovú dosku, lebo dôsledné akceptovanie Adamsovho postoja ku (ne)existencii Boha by nás obralo o jednu z hlavných postáv tejto korešpondencie. Neodolal som však pokušeniu predstaviť čitateľom aj iný rozmer autora kultového Stopára, tým skôr, že ma mimoriadne potešilo a fascinovalo, ako briskne Adams skoncipoval to, s čím sa bytostne stotožňujú mnohí.)

Keďže Stvoriteľ videl aj do najtajnejších zákutí ľudskej, anjelskej či archanjelskej duše, väčšina zvodiek mala minimálnu informačnú hodnotu, neplatilo to však o všetkých textoch. Rafael bol totiž v analyzovaní vnútronebeskej verbálnej komunikácie neprekonateľný – dokonca aj Lucifer bol neraz zaskočený, koľko cynizmu a arogancie a spochybňovania Jeho diela obsahujú podľa Rafaela jeho neraz iba vtipne a v súkromí prednesené poznámky. A treba priznať, že hoci to Luciferovi komplikovalo vzťahy so Stvoriteľom a pri každom výsluchu musel siahnuť na dno svojich schopností, aby Ho presvedčil, že to myslel inak ako to Rafael opísal, v kútiku svojej duše analytické schopnosti archanjela Rafaela obdivoval a vždy sa na tieto súboje intelektov tešil.

(A aby som na pevnejšiu pôdu postavil tento zdanlivý paradox, t. j. presvedčenie o neexistencii Stvoriteľa - či ako to presnejšie poznamenáva D. Adams v už spomínanom Interview pre časopis Americký ateista: „... já nevěřím, že Bůh neexistuje. Jsem však přesvědčený, že Bůh není, což je naprosto odlišný postoj...“ - a využívanie Jeho postavy v tejto korešpondencii Lucifera s Michaelom a Gabrielom, treba sa mi oprieť o inú kultovú postavu.)

(Mám na mysli osobného priateľa Descarta a Pascala, hoci sa s nimi nikdy nestretol – podobnosť s jedným slovenským politikom, osobným priateľom amerického prezidenta, hoci s ním hovoril vždy len prostredníctvom tlmočníka, je len náhodná – t. j. krhútskeho filozofa Vrtichvosta Kurděja Záběhlíka. Kurděj, vychudnutý mudrc nevábneho zovňajšku a nevoňavého dojmu, svoje práce stvoriac väčšinou na smetisku za humnami (viac o zaujímavom národe Krhútov pozri v knihe Ervína Hrycha Krhútská kronika) totiž „navzdory svému učení nezanechá zpravidla po sobě dobrého dojmu, neboť jeho současníci o něm shodně vydají svědectví, že smrdíval, že se neholil a že na něho vůbec bylo hnusno pohledět. To nijak ovšem nezmění objektivní význam jeho učení: skutečnost, že bude žít jinak, než učil, je už sám o sobě artefakt vzácné tolerance vlastního života k vlastnímu učení a naopak“. Slovo „vzácna“ zrejme nie je v tomto postrehu o človeku ako sociálnej bytosti celkom namieste, ale o tom niekedy nabudúce. Určite bude na to príležitosť.)

A tak Lucifer naďalej trúsil naoko obdivné poznámky o niektorých vrcholných výkonoch Stvoriteľa, ktorých posmešnú podstatu objavili len Rafael a On. Nie div, že opäť bol odsúdený do vyhnanstva (na tomto mieste zrejme treba povedať, že vyhnanstvo bol zvyčajný a pomaly už aj stereotypný Luciferov trest za pochybnosti a nemiestnu kritiku a že správy o nejakom súboji Lucifera so Stvoriteľom či o večnom zatratení sú len p. r. produktom nebeských úradníkov a ich pozemských služobníkov – napokon, kto by nepoznal ten vtip o odlišnostiach pekla pre liberálov, boháčov, hazardných hráčov a katolíkov?).

Na rozdiel od posledného vyhnanstva (podrobnejšie v už spomínaných Listoch zo Zeme) si to tentoraz Lucifer zamieril niekam medzi Oravskú Polhoru a Komárno. Klikol si totiž na google.yahoo.space dvojičku „Earth“ a „rozum“ a jednému odkazu jednoducho neodolal: „Nuž ale tento komplex malosti sme trocha prekonali. Prispeli k tomu trenice vo svete: Slováci pochopili, že vlastne môžu byť šťastní, ak žijú v Európe, inde na svete by sa s takýmto národom pri jeho početnosti a úrovni zachádzalo ostrejšie. Museli by sme sa riadne obracať.“ (Rudolf Sloboda, Rozum, 1982)

Bol by v tom čert, aby sa tam nediali Veci, povedal si Lucifer, zbalil notebook a vybral sa na salaš do Veľkého Borového. Napokon, koľko krajín obstojí v klasifikácii kritérií rozum, ovčí syr a bryndza?

 

(pozri www.google.sk. A môžeš aj www.yahoo.com.)