Listy Oľge
Prepáčte takú dlhú odmlku, ako však vraví slovenský klasik, nebolo o čom. A to, o čom to bolo, za veľa nestálo. Jednoducho opäť sme v situácii, keď sa do úzadia dostávajú nuansy a jemné rozlišovacie mechanizmy, s akými sme uchopovali pomarcovú skutočnosť a ktorých ambíciou bolo popieranie čierno-bieleho videnia skutočnosti, opäť nás nové okolnosti nútia pohybovať sa v priestore triviálneho dobra a triviálneho zla, keď, súc (alebo nazdávajúc sa, že sme) v existenciálnej situácii, odsúvame nabok postreh, alebo si ho aspoň nepripúšťame, že vzťah ONI-ZLO a MY-DOBRO nie je až taký jednoznačný, ako občas tvrdíme, pretože zakapávame nielen na JEHO schopnosť a profesionálnosť, ale aj na vlastnú neschopnosť a amaterizmus, a keď konkrétna skutočnosť nedáva najavo, že ONI nie je monolit, ale dáva nám znať, že spochybňovať MY sa stáva bumerangom letiacim proti NÁM... (určite aj vy odolávate týmto zjednodušujúcim zvodom, ktoré nám umelo pridávajú na dôstojnosti a na odvahe a na cene...).
A tak hoci sú dnes opäť aktuálne slová filozofa Václava Bělohradského (v knihe rozhovorov Myslet zeleň světa) o pravde ako "zhode toho, čo sa o skutočnosti hovorí, s tým, ako ju vidím", a za najväčšiu hrozbu pokladá možnosť, keď autorita inštitúcie alebo osobnosti "môže byť taká veľká, že človek začne "vidieť" to, čo táto autorita hovorí", ktoré ma prinútili spomenúť si na neznesiteľný pocit hanby po novembri pri sledovaní dokumentov napríklad o prvomájových manifestáciách jednoty ľudu a jeho predvoja... a hoci by sa dali spomínať ďalšie príklady rozdielu medzi skutočnosťou a jej obrazom, aký pred nami modelovala strana a jej médiá, čo tiež plnilo námestia nádejou, že už NIKDY (žiaden svár?), chcem vravieť o inom, pretože v dnešnej situácii sme konfrontovaní s inou hierarchiou cieľov, a tak sa spolu s Hayekom radšej (sic!) vrátim "k situácii, ktorá predchádza potlačeniu demokratických inštitúcií a vytvoreniu totalitného režimu" (Cesta do otroctví). V tomto štádiu sa ozýva všeobecné volanie po rýchlom a rozhodnom konaní vlády a dominantným prvkom situácie je nespokojnosť s pomalosťou a ťažkopádnosťou demokratickej procedúry, keď najpríťažlivejší je muž alebo strana, ktorí sa zdajú byť natoľko silní a rozhodní, aby vecami pohli z miesta. Tu sa vám ospravedlňujem, ale aj predchádzajúca veta je takmer doslovným citátom z Hayeka, a ak som to nevyznačil, tak len pre pokus vyvolať dojem spravodajského článku zo slovenského denníka niekedy koncom decembra alebo začiatkom budúceho roka. (Alebo minulého týždňa?)
V takejto situácii je celkom pochopiteľné, píše Hayek, ak niektorý politický subjekt pochopí, že už "nejde o otázku, s čím súhlasí väčšina spoločnosti, ale ide o to, ktorá skupina je najsilnejšia a jednotná... aby bola schopná presadiť svoje názory". Iba obdobia pred rokom 1943 sa týkajú ďalšie Hayekove slová o troch dôvodoch, prečo takáto početná a silná skupina nebude vytvorená z najlepších, ale skôr najhorších živlov spoločnosti? Ako prvý uvádza, že "pokiaľ je vôbec nejaká skupina dosť silná, aby vnútila svoje názory na životné hodnoty všetkým ostatným, určite ju netvoria ľudia s najdiferencovanejšími a najrozvinutejšími sklonmi, ale tí, ktorí tvoria masu v hanlivom zmysle slova, tí najmenej originálni a nezávislí, ochotní podporiť svoje špecifické ideály váhou svojho počtu". Podľa druhého princípu "diktátor bude schopný získať si podporu všetkých učenlivých a ľahko zvedených, ktorí nemajú žiadne vlastné pevné presvedčenie, avšak sú ochotní prijať hotový systém hodnôt, pokiaľ sa im bude bubnovať do uší dostatočne nahlas a často". Za najdôležitejší prvok výberu a nepostrádateľnú rekvizitu totalitného vodcu však Hayek pokladá zhodu v negatívnom programe, nenávisť k nepriateľovi, závisť voči úspešnejším, čo bude skupinu spájať k spoločnej akcii.
Aby som však neoperoval len starým pánom a pritom neobišiel udalosti v nočnom parlamente (nedá mi však nespomenúť jednu paniu, ktorá sa v K Marte pri nákupe predsedu HZDS úprimne začudovala - a pán Mečiar nenakupuje v noci?, potvrdzujúc tak nehynúcu potenciu ľudového génia), keď sa pomstychtivý valec s krycím menom Zlatá Idka (aj oceánske tajfúny majú svoje ženské mená) vyštveral až na Hradný kopec, v Erazimovi Kohákovi (knižné vydanie prednášok Člověk, dobro a zlo) som narazil na text - "To, ako sa správame vo svojich mestách, sa veľmi podobá na správanie iných spoločenských zvierat (napríklad krýs) v podmienkach stiesneného priestoru. Aj gesto, ktorým iné živočíchy ukončujú súboj (u vlkov je to sklonenie hlavy a obnaženie krčnej žily) má svoju paralelu u ľudského druhu v zdvihnutí rúk. Príslušníci druhu Homo sapiens sa odlišujú tým, že môžu toto gesto ignorovať a že je bežné zabíjanie vzdávajúceho sa protivníka. Vlci to nerobia. Kto je potom "vyšší druh"?" S touto otázkou a s prísľubom návratu k Bělohradskému, k revolúcii a rezignácii či filmu Vtedy na Západe (P.S.) pozdravujem Aničku aj Vladka.
(Sme, 22.11.1994)