Choď na obsah Choď na menu
 


Listy Oľge 8

28. 4. 2013

 Svet je malý a veľmi podobný, prišlo mi viackrát na um, Oľga, pri čítaní poslednej Hellerovej knižky Zavíráme! Nechcem sa teraz literárne vyžívať nad paradoxmi a iróniou, ktoré sú pre Hellera príznačné, aj keď duch knihy (nie jazyk a štýl) je predsa len poznačený vekom, bývalou chorobou a poznaním sedemdesiatnika. Ak si však našinec prečíta napríklad sformulovanie vzťahu J. Hellera k americkému prezidentovi, zrazu mu nie je tá vzdialená Amerika taká vzdialená, ako by sa zdalo napríklad po návrate troch maďarských politikov a slovenského prezidenta z USA a po slovenských reakciách na ich výroky a po únose prezidentovho syna a po posledných udalostiach medzi štátnymi úradníkmi: "Tentokrát se (samozrejme, reč je o Yossarianovi, pričom píšem samozrejme, akoby boli samozrejmosťou ženy, ktoré Hlavu XXII aj prečítali, opačná skúsenosť - pred rozhovorom s vami a s mojimi dvoma kolegyňami - bola totiž mojou skúsenosťou) tak říkajíc přihnal zpátky do špitálu s morbidní vizí jiné morbidné vize krátce poté, co se dozvěděl, že prezident, kterého neměl vůbec rád, hodlá rezignovat, čímž ten úřad bude muset logicky převzít viceprezident, který byl Yossarianovi ještě mnohem protivnější." Dá sa pri týchto slovách nespomenúť si na náš domáci spor prezident - premiér, na premiérove ambície spojiť obidve funkcie alebo na variant byť bez prezidenta po jeho prípadnom odstúpení, keď by tieto funkcie prevzal premiér? Isteže, dá sa nespomenúť, ale pri poznaní, že aj náš prezident, ktorý pri svojom zvolení "naším" prezidentom nebol, lebo sme poznali a pamätali si jeho predchádzajúcu činnosť a mali sme obavy z jeho podliehania premiérovi, ktorý "naším" premiérom nebol a podľa všetkého ani nebude, takže vrátim sa na začiatok myšlienky, že náš prezident je "naším" aj (a pre niekoho najmä) preto, že prezidentský úrad by po jeho odstúpení musel logicky prevziať premiér, ktorý je nášmu Josarianovi ešte oveľa protivnejší...

Alebo ešte z iného Hellerovho súdka, ale taktiež našinského: "Kaplan (pamätáte sa ešte na kaplána, ktorého Heller spomína v prvej vete Hlavy XXII?) byl zpátky doma ve Wisconsinu pouhých několik málo dní, když se u něj bez jakéhokoli varování vyrojila skupina tajných agentů a odvezla ho neznámo kam. Oznámili mu, že za ním přišli v záležitosti celostátního významu, která je natolik citlivá, že mu ani nemohou sdělit, kdo jsou, protože by tím závažnou měrou ohrozili utajenost agentury, pre kterou pracují. Nepřinesli si žádný zatykač. Podle zákona prý žádný nepotřebují. Podle jakého zákona? Podle téhož zákona, který jim umožňoval, aby ho nemuseli citovat." Keď som vám tento list začal písať, nemal som na mysli nič iné ako napríklad toho policajta, ktorý v krátkych letných nohaviciach zazvonil v jeden večer pri mojich dverách a keď som odmietol odpovedať, či som podpísal hárok DU a vyzval som ho, aby ma predvolal na policajnú stanicu a dodnes si ma nepredvolal (takže si myslím, že si ma odfajkol ešte vo výťahu), dnes, niekoľko týždňov od napísania prvej vety desiateho listu vám, mám na mysli niečo úplne iné, ale že mám na mysli SIS a jej riaditeľa, to nenapíšem, aby si Ivan L. zbytočne nenamýšľal a zbytočne nevymýšľal.

Rovnako nenapíšem ani to, ako liberálne vnímam Frommovu knihu Budete jako bohové, jeho radikálnu interpretáciu Starého zákona, pretože necítim v sebe kapacitu na tento náš spor. Ako však vo väčšine predchádzajúcich listov vyberiem si z Fromma práve tie pasáže, ktoré mi najviac pripomínajú svet okolo nás tu a teraz. Určite si pamätáte zo Starého zákona Mojžišovu cestu z Egypta, dlhé dozrievanie jeho národa na úteku do zasľúbenej zeme, aj to, čo všetko vo svojom procese dozrievania či strácania a zodierania vlastných koží otrockých podstúpil a vyviedol. Napríklad pri prechode rieky Níl, ktorá sa pred utekajúcim národom rozostúpila a potom pohltila jeho prenasledovateľov, Fromm excelentne (vy, Oľga, môžete toto slovo preskočiť) interpretuje poznanie a vieru v konfrontácii tolerantného a trpezlivého slova na jednej strane a strachu na strane druhej.

"'Židé prošli a byli zachráněni a Izrael zřel veliký čin, který vykonal Bůh vůči Egypťanům, a lid schvátila taká hrůza před Hospodinem, že všichni uvěřili Hospodinovi i Mojžíšovi, služebníku jeho' (Ex 14,31).

Poslední věta tohto dějství dramatu ukazuje znovu, že srdce Židů se nezměnilo. Když uzřeli egyptskou armádu mrtvou, 'lid schvátila hrůza před Hospodinem' (stejně jako faraóna, když viděl jeho činy ničení) a protože se ho báli, uvěřili v něj, tak jako mnoho lidí před nimi a po nich věřilo, pouze když měli strach... V biblickém příběhu Bůh 'rozumí' utrpení. Posílá svého posla, aby působil naléháním a lichocením na Židy a jejich pány, aby sa přestali navzájem svazovat jako páni a vězni. Ale žádný z nich nedokáže rozumět řeči svobody nebo rozumu, rozumějí, tak nám to správa podává, jen řeči násilí. Tato řeč však nevede příliš daleko. Není to žádné poučení, způsobuje pouze, že utlačení doufají a utlačovatelé polevují, když je násilí úspěšné." Neviem, ako vám, ale mne pri týchto slovách jednoducho prišli na um Rusi, ktorí až po stavropoľskej tragédii začali s €ečenmi rokovať, mne prišli na um Srbi, ktorí "pochopili" až po náletoch NATO, mne prichádzajú na um naši občania - ako to napísal jeden môj priateľ novinár: €o sa musí na Slovensku stať, aby sa niečo stalo?

Je však možné, že vysvetlenie alebo odpoveď na túto otázku sa skrýva v románe Rozum od Rudolfa Slobodu ešte z roku 1982: "Nuž ale tento komplex malosti sme trocha prekonali. Prispeli k tomu trenice vo svete: Slováci pochopili, že vlastne môžu byť šťastní, ak žijú v Európe, inde na svete by sa s takýmto národom pri jeho početnosti a úrovni zachádzalo ostrejšie. Museli by sme sa riadne obracať."

P. S. Pozdravujem aj Aničku a Vladka. Váš R.

(Sme, 14. 10. 1995)