archiv

 Svet je malý a veľmi podobný, prišlo mi viackrát na um,

Oľga, pri čítaní poslednej Hellerovej knižky Zavíráme! Nechcem sa

teraz literárne vyžívať nad paradoxmi a iróniou, ktoré sú pre

Hellera príznačné, aj keď duch knihy (nie jazyk a štýl) je predsa

len poznačený vekom, bývalou chorobou a poznaním sedemdesiatnika.

Ak si však našinec prečíta napríklad sformulovanie vzťahu J.

Hellera k americkému prezidentovi, zrazu mu nie je tá vzdialená

Amerika taká vzdialená, ako by sa zdalo napríklad po návrate

troch maďarských politikov a slovenského prezidenta z USA a po

slovenských reakciách na ich výroky a po únose prezidentovho syna

a po posledných udalostiach medzi štátnymi úradníkmi: "Tentokrát

se (samozrejme, reč je o Yossarianovi, pričom píšem samozrejme,

akoby boli samozrejmosťou ženy, ktoré Hlavu XXII aj prečítali,

opačná skúsenosť - pred rozhovorom s vami a s mojimi dvoma

kolegyňami - bola totiž mojou skúsenosťou) tak říkajíc přihnal

zpátky do špitálu s morbidní vizí jiné morbidné vize krátce poté,

co se dozvěděl, že prezident, kterého neměl vůbec rád, hodlá

rezignovat, čímž ten úřad bude muset logicky převzít

viceprezident, který byl Yossarianovi ještě mnohem protivnější."

Dá sa pri týchto slovách nespomenúť si na náš domáci spor

prezident - premiér, na premiérove ambície spojiť obidve funkcie

alebo na variant byť bez prezidenta po jeho prípadnom odstúpení,

keď by tieto funkcie prevzal premiér? Isteže, dá sa nespomenúť,

ale pri poznaní, že aj náš prezident, ktorý pri svojom zvolení

"naším" prezidentom nebol, lebo sme poznali a pamätali si jeho

predchádzajúcu činnosť a mali sme obavy z jeho podliehania

premiérovi, ktorý "naším" premiérom nebol a podľa všetkého ani

nebude, takže vrátim sa na začiatok myšlienky, že náš prezident

je "naším" aj (a pre niekoho najmä) preto, že prezidentský úrad

by po jeho odstúpení musel logicky prevziať premiér, ktorý je

nášmu Josarianovi ešte oveľa protivnejší...

    Alebo ešte z iného Hellerovho súdka, ale taktiež

našinského: "Kaplan (pamätáte sa ešte na kaplána, ktorého Heller

spomína v prvej vete Hlavy XXII?) byl zpátky doma ve Wisconsinu

pouhých několik málo dní, když se u něj bez jakéhokoli varování

vyrojila skupina tajných agentů a odvezla ho neznámo kam.

Oznámili mu, že za ním přišli v záležitosti celostátního významu,

která je natolik citlivá, že mu ani nemohou sdělit, kdo jsou,

protože by tím závažnou měrou ohrozili utajenost agentury, pre

kterou pracují. Nepřinesli si žádný zatykač. Podle zákona prý

žádný nepotřebují. Podle jakého zákona? Podle téhož zákona, který

jim umožňoval, aby ho nemuseli citovat." Keď som vám tento list

začal písať, nemal som na mysli nič iné ako napríklad toho

policajta, ktorý v krátkych letných nohaviciach zazvonil v jeden

večer pri mojich dverách a keď som odmietol odpovedať, či som

podpísal hárok DU a vyzval som ho, aby ma predvolal na policajnú

stanicu a dodnes si ma nepredvolal (takže si myslím, že si ma

odfajkol ešte vo výťahu), dnes, niekoľko týždňov od napísania

prvej vety desiateho listu vám, mám na mysli niečo úplne iné, ale

že mám na mysli SIS a jej riaditeľa, to nenapíšem, aby si Ivan L.

zbytočne nenamýšľal a zbytočne nevymýšľal.

    Rovnako nenapíšem ani to, ako liberálne vnímam Frommovu

knihu Budete jako bohové, jeho radikálnu interpretáciu Starého

zákona, pretože necítim v sebe kapacitu na tento náš spor. Ako

však vo väčšine predchádzajúcich listov vyberiem si z Fromma

práve tie pasáže, ktoré mi najviac pripomínajú svet okolo nás tu

a teraz. Určite si pamätáte zo Starého zákona Mojžišovu cestu z

Egypta, dlhé dozrievanie jeho národa na úteku do zasľúbenej zeme,

aj to, čo všetko vo svojom procese dozrievania či strácania a

zodierania vlastných koží otrockých podstúpil a vyviedol.

Napríklad pri

    prechode rieky Níl, ktorá sa pred utekajúcim národom

rozostúpila a potom pohltila jeho prenasledovateľov, Fromm

excelentne (vy, Oľga, môžete toto slovo preskočiť) interpretuje

poznanie a vieru v konfrontácii tolerantného a trpezlivého slova

na jednej strane a strachu na strane druhej.

    "'Židé prošli a byli zachráněni a Izrael zřel veliký čin,

který vykonal Bůh vůči Egypťanům, a lid schvátila taká hrůza před

Hospodinem, že všichni uvěřili Hospodinovi i Mojžíšovi,

služebníku jeho' (Ex 14,31).

    Poslední věta tohto dějství dramatu ukazuje znovu, že srdce

Židů se nezměnilo. Když uzřeli egyptskou armádu mrtvou, 'lid

schvátila hrůza před Hospodinem' (stejně jako faraóna, když viděl

jeho činy ničení) a protože se ho báli, uvěřili v něj, tak jako

mnoho lidí před nimi a po nich věřilo, pouze když měli strach...

V biblickém příběhu Bůh 'rozumí' utrpení. Posílá svého posla, aby

působil naléháním a lichocením na Židy a jejich pány, aby sa

přestali navzájem svazovat jako páni a vězni. Ale žádný z nich

nedokáže rozumět řeči svobody nebo rozumu, rozumějí, tak nám to

správa podává, jen řeči násilí. Tato řeč však nevede příliš

daleko. Není to žádné poučení, způsobuje pouze, že utlačení

doufají a utlačovatelé polevují, když je násilí úspěšné." Neviem,

ako vám, ale mne pri týchto slovách jednoducho prišli na um Rusi,

ktorí až po stavropoľskej tragédii začali s €ečenmi rokovať, mne

prišli na um Srbi, ktorí "pochopili" až po náletoch NATO, mne

prichádzajú na um naši občania - ako to napísal jeden môj priateľ

novinár: €o sa musí na Slovensku stať, aby sa niečo stalo?

    Je však možné, že vysvetlenie alebo odpoveď na túto otázku

sa skrýva v románe Rozum od Rudolfa Slobodu ešte z roku 1982:

"Nuž ale tento komplex malosti sme trocha prekonali. Prispeli k

tomu trenice vo svete: Slováci pochopili, že vlastne môžu byť

šťastní, ak žijú v Európe, inde na svete by sa s takýmto národom

pri jeho početnosti a úrovni zachádzalo ostrejšie. Museli by sme

sa riadne obracať."

    P. S. Pozdravujem aj Aničku a Vladka.    Váš R.

(Sme, 14. 10. 1995)