Choď na obsah Choď na menu
 


Listy Oľge 6

28. 4. 2013

 Svet je malý a veľmi podobný, prišlo mi viackrát na um,

Oľga, pri čítaní poslednej Hellerovej knižky Zavíráme! Nechcem sa
teraz literárne vyžívať nad paradoxmi a iróniou, ktoré sú pre
Hellera príznačné, aj keď duch knihy (nie jazyk a štýl) je predsa
len poznačený vekom, bývalou chorobou a poznaním sedemdesiatnika.
Ak si však našinec prečíta napríklad sformulovanie vzťahu J.
Hellera k americkému prezidentovi, zrazu mu nie je tá vzdialená
Amerika taká vzdialená, ako by sa zdalo napríklad po návrate
troch maďarských politikov a slovenského prezidenta z USA a po
slovenských reakciách na ich výroky a po únose prezidentovho syna
a po posledných udalostiach medzi štátnymi úradníkmi: "Tentokrát
se (samozrejme, reč je o Yossarianovi, pričom píšem samozrejme,
akoby boli samozrejmosťou ženy, ktoré Hlavu XXII aj prečítali,
opačná skúsenosť - pred rozhovorom s vami a s mojimi dvoma
kolegyňami - bola totiž mojou skúsenosťou) tak říkajíc přihnal
zpátky do špitálu s morbidní vizí jiné morbidné vize krátce poté,
co se dozvěděl, že prezident, kterého neměl vůbec rád, hodlá
rezignovat, čímž ten úřad bude muset logicky převzít
viceprezident, který byl Yossarianovi ještě mnohem protivnější."
Dá sa pri týchto slovách nespomenúť si na náš domáci spor
prezident - premiér, na premiérove ambície spojiť obidve funkcie
alebo na variant byť bez prezidenta po jeho prípadnom odstúpení,
keď by tieto funkcie prevzal premiér? Isteže, dá sa nespomenúť,
ale pri poznaní, že aj náš prezident, ktorý pri svojom zvolení
"naším" prezidentom nebol, lebo sme poznali a pamätali si jeho
predchádzajúcu činnosť a mali sme obavy z jeho podliehania
premiérovi, ktorý "naším" premiérom nebol a podľa všetkého ani
nebude, takže vrátim sa na začiatok myšlienky, že náš prezident
je "naším" aj (a pre niekoho najmä) preto, že prezidentský úrad
by po jeho odstúpení musel logicky prevziať premiér, ktorý je
nášmu Josarianovi ešte oveľa protivnejší...
    Alebo ešte z iného Hellerovho súdka, ale taktiež
našinského: "Kaplan (pamätáte sa ešte na kaplána, ktorého Heller
spomína v prvej vete Hlavy XXII?) byl zpátky doma ve Wisconsinu
pouhých několik málo dní, když se u něj bez jakéhokoli varování
vyrojila skupina tajných agentů a odvezla ho neznámo kam.
Oznámili mu, že za ním přišli v záležitosti celostátního významu,
která je natolik citlivá, že mu ani nemohou sdělit, kdo jsou,
protože by tím závažnou měrou ohrozili utajenost agentury, pre
kterou pracují. Nepřinesli si žádný zatykač. Podle zákona prý
žádný nepotřebují. Podle jakého zákona? Podle téhož zákona, který
jim umožňoval, aby ho nemuseli citovat." Keď som vám tento list
začal písať, nemal som na mysli nič iné ako napríklad toho
policajta, ktorý v krátkych letných nohaviciach zazvonil v jeden
večer pri mojich dverách a keď som odmietol odpovedať, či som
podpísal hárok DU a vyzval som ho, aby ma predvolal na policajnú
stanicu a dodnes si ma nepredvolal (takže si myslím, že si ma
odfajkol ešte vo výťahu), dnes, niekoľko týždňov od napísania
prvej vety desiateho listu vám, mám na mysli niečo úplne iné, ale
že mám na mysli SIS a jej riaditeľa, to nenapíšem, aby si Ivan L.
zbytočne nenamýšľal a zbytočne nevymýšľal.
    Rovnako nenapíšem ani to, ako liberálne vnímam Frommovu
knihu Budete jako bohové, jeho radikálnu interpretáciu Starého
zákona, pretože necítim v sebe kapacitu na tento náš spor. Ako
však vo väčšine predchádzajúcich listov vyberiem si z Fromma
práve tie pasáže, ktoré mi najviac pripomínajú svet okolo nás tu
a teraz. Určite si pamätáte zo Starého zákona Mojžišovu cestu z
Egypta, dlhé dozrievanie jeho národa na úteku do zasľúbenej zeme,
aj to, čo všetko vo svojom procese dozrievania či strácania a
zodierania vlastných koží otrockých podstúpil a vyviedol.
Napríklad pri
    prechode rieky Níl, ktorá sa pred utekajúcim národom
rozostúpila a potom pohltila jeho prenasledovateľov, Fromm
excelentne (vy, Oľga, môžete toto slovo preskočiť) interpretuje
poznanie a vieru v konfrontácii tolerantného a trpezlivého slova
na jednej strane a strachu na strane druhej.
    "'Židé prošli a byli zachráněni a Izrael zřel veliký čin,
který vykonal Bůh vůči Egypťanům, a lid schvátila taká hrůza před
Hospodinem, že všichni uvěřili Hospodinovi i Mojžíšovi,
služebníku jeho' (Ex 14,31).
    Poslední věta tohto dějství dramatu ukazuje znovu, že srdce
Židů se nezměnilo. Když uzřeli egyptskou armádu mrtvou, 'lid
schvátila hrůza před Hospodinem' (stejně jako faraóna, když viděl
jeho činy ničení) a protože se ho báli, uvěřili v něj, tak jako
mnoho lidí před nimi a po nich věřilo, pouze když měli strach...
V biblickém příběhu Bůh 'rozumí' utrpení. Posílá svého posla, aby
působil naléháním a lichocením na Židy a jejich pány, aby sa
přestali navzájem svazovat jako páni a vězni. Ale žádný z nich
nedokáže rozumět řeči svobody nebo rozumu, rozumějí, tak nám to
správa podává, jen řeči násilí. Tato řeč však nevede příliš
daleko. Není to žádné poučení, způsobuje pouze, že utlačení
doufají a utlačovatelé polevují, když je násilí úspěšné." Neviem,
ako vám, ale mne pri týchto slovách jednoducho prišli na um Rusi,
ktorí až po stavropoľskej tragédii začali s ečenmi rokovať, mne
prišli na um Srbi, ktorí "pochopili" až po náletoch NATO, mne
prichádzajú na um naši občania - ako to napísal jeden môj priateľ
novinár: o sa musí na Slovensku stať, aby sa niečo stalo?
    Je však možné, že vysvetlenie alebo odpoveď na túto otázku
sa skrýva v románe Rozum od Rudolfa Slobodu ešte z roku 1982:
"Nuž ale tento komplex malosti sme trocha prekonali. Prispeli k
tomu trenice vo svete: Slováci pochopili, že vlastne môžu byť
šťastní, ak žijú v Európe, inde na svete by sa s takýmto národom
pri jeho početnosti a úrovni zachádzalo ostrejšie. Museli by sme
sa riadne obracať."

    P. S. Pozdravujem aj Aničku a Vladka.    Váš R.

(Sme, 14. 10. 1995)