Choď na obsah Choď na menu
 


Listy Oľge 5

28. 4. 2013

     V poslednom liste som vám síce sľuboval niekoľko slov o

problémoch komunikácie medzi liberálmi a nacionalistami v bývalom
postkomunistickom bloku, ako ich vníma slovinský filozof Slavoj
Žižek v knihe Raduj sa z národa svojho ako zo seba samého
(Nakladatelství GG v spolupráci s Archou Bratislava, 1995),
prišlo mi však na um, Oľga, že v horúcom letnom čase petícií a
petičných hárkov a vyšetrovaní a vyhlásení a konfliktov a
vypaľovania trávy pod Devínom a upaľovania Rómov a podnetov na
prokuratúru a blížiaceho sa septembrového puču nemusí byť pre vás
nezaujímavé prečítať si čosi iné, čo nám môže niečo dôležité
priblížiť alebo aspoň dodať nádej. Napokon, nebudem v tomto
dôležitom geopolitickom priestore sám, kto neplní svoje sľuby,
hoci ja vám na rozdiel od iných neplničov sľubov ponúkam namiesto
nich plnohodnotnú náhradu, čo však o sebe tvrdia všetci neplniči
sľubov. Slavoj Žižek totiž na jednom mieste cituje z knihy R.
Kapuscinského The Shah of Shahs, podľa ktorého sa "začiatok
konca" šachovho režimu odohral na istej teheránskej križovatke,
keď bežný občan odmietol poslúchnuť policajtovu výzvu, aby
odišiel. Správa sa rozšírila ako požiar a ľudia zrazu "prestali
veriť vo veľkého Iného". Samozrejme, aj S. Žižek aj my vieme, že
je to zložitejšie, ale pri týchto besných horúčavách si skúsme
prelúskať, ako Kapuscinsky opísal "začiatok konca" šachovho
režimu: "Najdôležitejším okamihom, ktorý určí osud krajiny, šacha
a revolúcie, je okamih, keď policajt prejde zo svojho stanovišťa
k mužovi na konci davu a zvýšeným hlasom mu nariadi, aby išiel
domov. Policajt i muž na konci davu sú anonymní ľudia, ale ich
stretnutie má historický význam. Obaja sú dospelí, prežili isté
udalosti a majú svoje individuálne skúsenosti. Policajtova
skúsenosť je takáto: ak na niekoho skríknem a pohrozím mu
obuškom, najprv onemie od strachu a potom vezme nohy na plecia. A
skúsenosť muža na konci davu je zasa takáto: keď zbadám, že sa ku
mne blíži policajt, dostanem strach a začnem utekať... Ale
tentoraz je všetko inak: policajt skríkne, ale muž neuteká. Iba
tam stojí a pozerá na policajta. Je to opatrný pohľad, je v ňom
ešte strach, ale zároveň aj tvrdosť a sebaistota. Muž na rohu
ulice hľadí drzo na uniformovanú autoritu. Nehýbe sa. Hľadí okolo
seba a vidí taký istý pohľad v očiach iných. Aj ich pohľady sú
ostražité, ešte trocha vystrašené, ale už pevné a neúprosné. Nik
neuteká, aj keď policajt kričí, až nakoniec stíchne. Nastane
okamih ticha. Nevieme, či si policajt a človek na konci davu už
uvedomili, čo sa deje. Muž sa prestal báť - a presne to je
začiatok revolúcie."
    Navyše, Oľga, my vieme aj to, že je čas revolúcie a je čas
evolúcie, je čas stredajších mítingov a čas sobotňajších
záhradiek a rodinných výletov, je čas charakterov a čas talentov,
je čas odvahy a čas rozumu, a takisto aj to, že časy evolúcie a
výletov a talentov a rozumu nerodia bojovníkov, ale umožňujú
vracať sa k esenciám života a k literatúre - napríklad.
    Napríklad aj k takej literatúre, akou je Xenofobův
národnostní průvodce - ako píše vydavateľ "neúctivý pohľad na
vieru a slabé stránky jednotlivých národov, ktorý takmer vždy
zaručuje vyliečenie xenofóbie" (t. j. iracionálneho strachu z
cudzincov, niekedy možno oprávneného, avšak vždy
nepochopiteľného).
    Doteraz sa mi podarilo zohnať už štyri časti (Rusov,
Nemcov, Američanov a Francúzov mám, podľa vydavateľa už vyšli aj
Angličania) a rád by som z nich niečo odcitoval, čo nám možno
vylepší mimoriadne pošramotený imidž u pána ruského veľvyslanca,
ktorého tlačový odbor dokonca reagoval aj na jednu "útku"
znevažujúcu ruskú zástavu a ruské veľvyslanectvo a ktorá vraj
nemala nič spoločné s demokraciou a slobodou tlače a ešte čímsi,
ale to sa mi už nepodarilo preložiť: "Rusové tvrdí, že se vášnivě
zajímají o zbytek světa. Potají se však obávají, že jiní na ně
pohlížejí jako na ještě ne zcela civilizované... Z Američanů si
za zády tropí žerty. Nemohou pochopit, jak může takový naivní,
nevzdělaný a hloupý národ být tak odporně bohatý. Úspěchy
amerického průmyslu považují za nevysvětlitelné a neoprávněné...
Na většinu svých sousedů se Rusové dívají blahosklonným okem
imperátora. Poláci jsou považovaní za lstivé a nespolehlivé -
dokonce až za proradné a schopné prodat i svou vlastní babičku.
Nevraživost je v tomto případě vzájemná...
    Ukrajinci a Rusové si vůči sobě navzájem pěstují legendární
nedůvěřivost, skoro jako Francouzi a Angličané. V jedné typické
anekdotě starému Ukrajinci, kolchozníkovi, říká známý: `Rusové
vyletěli do vesmíru.' `A vyletěli všichni?' zeptal se tento dobrý
muž s nadějí v hlase...
    Existuje spousta slov, která vysloví pouze Rus: toska -
truchlivost, pocit smutku; pošlosť - vulgarita, láce; skučno -
často používaný výraz pro `stýská se mi', ale také `mám toho
dost' nebo dokonce `je to únavné'...
    O jednom anglickém akademikovi, který psal svoji dizertační
práci na téma rozkazovací způsob v ruštině, se povídá, že po
měsících pobytu v ruských knihovnách, jehož výsledkem byla
rozsáhlá a komplikovaná teoretická práce, se vracel letadlem domů
a když spatřil svítit nápis `No Smoking' napsaný rusky a v
azbuce, celá jeho teorie se položila jako domeček z karet."
    V inom Xenofobovom slovníku sa zasa tvrdí: "Ve skrytu duše
Němci věří, že žádný cizinec se nemůže naučit pořádně německy.
Němčina je značně flexibilním jazykem a jedním z těch, kde se
nová slova vytvářejí velmi snadno - jednoduše vezmete jedno, dvě
nebo kolik chcete existujících slov a slepíte je
taknějakpěknědohromady. Tím sice nevznikne hezké nové slovo, ale
vytvoříte zcela nový termín, ktorý snad vysvětluje, proč je
německé psyché tak komplikované.
    Weltschmerz: je mrazivá únorová noc, ústřední topení
vyhlásilo stávku, vaše oddělení má být zrušeno, vy sám jste
dostal oznámení o nadbytečnosti a když přijdete domů, na pohovce
najdete vašeho nemocného psa. To je pocit, kterému sa říká
Weltschmerz.
    Vergangenheitsbewältigung: celková paleta potíží, s nimiž
se národ setkává ve svém boji za vyrovnání se svou komplikovanou
minulostí. A kdo jiný by pro to měl mít vhodné slovo, když ne
právě Němci?"
    A aby sme mali letnú ponuku takmer skompletizovanú,
nabudúce si, Oľga, povieme niečo o poslednej Hellerovej knižke
Zavíráme! Zatiaľ pozdravujem Aničku aj Vladka a podobne ako akýsi

televízny moderátor, želám im všetko najlepšie.

(Sme, 28. 7. 1995)