Choď na obsah Choď na menu
 


Listy Oľge 3

28. 4. 2013

 Nie som prvý ani jediný, kto by mohol  parafrázovať Heglove

slová, že história sa zvyčajne opakuje ako fraška, aj keď - Oľga,
ja vás počujem - dnešok na Slovensku nemá  s fraškou veľa
spoločného. Súčasná situácia na Slovensku môže dať skôr za pravdu
inému klasikovi, tentoraz F. Hayekovi, podľa ktorého  je v živote
človeka  možné, aby vo dvoch krajinách s istým časovým posunom
mohol sledovať zrod toho istého fenoménu. Toto mu napokon
umožnilo napísať Cestu do otroctví. Keby sme sa napríklad
začítali do denníkových záznamov českého básnika a prekladateľa
Jana Zábranu  Celý život (1), dilemu medzi Heglom a Hayekom by
sme možno vyriešili veľmi jednoducho, aj keď Zábrana hovorí o
Československu 70. rokov a my žijeme na Slovensku v roku 1995
(podobnosť medzi oboma obdobiami určite nie je náhodná): "Oni  se
poučili.  Samozřejmě ve svůj, nikoli v náš  prospěch. Jestliže v
roce 1950 věšeli ženské, bylo to něco, nač se nikdy nedá
zapomenout, co  jim zůstane na triku navždycky,  s čím na ně mohl
    v 68.  roce kdekdo vyrukovat -  něco, co nemohli jen tak
bagatelizovat a s mávnutím ruky to  prohlásit za podřadný,
zapomenutý, promlčený omyl. Dnes likvidují lidi administrativně,
potichu - tím, že je vženou do chronických materiálních starostí,
    tím, že je  byrokraticky postupně vyhánějí z řady  míst, která
si likvidovaní našli. To člověka za pár let ucloumá, utluče,
oddělá nadobro.  A  přitom se mu vlastně nic nestalo. Kdyby za
dvacet let někdo přišel a  neměl proti  nim nic než to, že ho
protiprávně vyhodili z místa, bude směšný."
    Aj keď si  uvedomujem pesimistickosť mojich listov, je mi
zaťažko tváriť sa, že sa nič nedeje - nie som A.M.H.  ani
viacnásobný predseda parlamentných  komisií, aby som zatváral oči
pred čistkami na okresoch, o ktorých svedčia nielen ich vlastné
slová, ale aj dokumenty s podpismi regionálnych predstaviteľov
vládnej štvorky. Za zdroj optimizmu však môžeme pokladať to, že
po dvadsiatich rokoch od vyhadzovania z miest a administratívnom
likvidovaní a chronickom vháňaní občanov do materiálnych starostí
predsa len prišiel  novembrový pokus o zmenu a v jednej časti
Československa sa viac-menej vydaril. A keď už som tak naladený,
pripomeňme si ešte jedného Zábranu: "Křivda neodčiněná  během
života generace se promění v nicotu - jako  by se  nikdy nestala
- vše sejde ze světa - zavraždění i  vrazi. Tohle  už pochopili.
Pochopili Talleyranda, který říkal: Zrada je otázka času..."
    Minule som sa na tomto mieste vrátil k už spomínanému
Erazimovi Kohákovi a jeho vnímaniu  tretej cesty medzi revolúciou
a rezignáciou (v knihe prednášok o dejinách morálnej filozofie
Člověk, dobro a zlo), kde autor neprijíma antické myslenie,
rozhodujúce sa iba medzi bojom za ideálny štát, alebo rezignáciou
na ideál a zmierením sa so zlatou strednou cestou. Kohák totiž
akcentuje "třetí možnost:  pro ideál pracovat."  Okrem "práce pre
ideál" je pred každým rodičom ešte jedna úloha, a tu by som rád
zostal pri Zábranovi a jeho poézii: "Co všechno musíš naučit své
dítě:/ měnit drobné,/vyrábět sodovku v sifonové láhvi,/
splachovat na záchodě,/ šněrovat si botky, číst, psát,/ čistit si
zuby,/ přecházet ulicí,/ neříkat, co si myslí,/ takže na
CHARAKTER už nezbude čas."  Asi to nebude jednoduché, ale stojí
za to nesúhlasiť s poslednými dvoma  veršami - otázkou však je,
ako pretaviť tento nesúhlas do praktickej dennej činnosti s
prihliadnutím na priority vývoja detskej dušičky.
    Mojím hlavným úmyslom v týchto listoch je podeliť sa s vami
predovšetkým so svojimi zážitkami z čítania dobrej Literatúry,
dosť často si uvedomujem, že chtiac či nechtiac pri svojom čítaní
objavujem mnohé  paralely so súčasnou slovenskou situáciou a nedá
mi nepoukázať na ne, hoci ich autori písali neraz (už dnes) v
historických časoch. A tak hoci som si v knihe  Rozkoš z textu od
Rolanda Barthesa s pôžitkom - v novinárčine takmer zabudnutým -
prečítal text o jednoduchom minulom čase, tak ako ho vníma autor
("jednoduchým minulým časom sa sloveso implicitne stáva súčasťou
kauzálnej reťaze, zúčastňuje sa na súbore pevne súvisiacich a
riadených udalostí... Práve preto je ideálnym nástrojom na
akúkoľvek výstavbu sveta; je fiktívnym časom kozmogónií, mýtov,
dejín a Románov. Predpokladá, že svet je vybudovaný, vypracovaný,
oddelený, vyložený, ponúknutý. Za jednoduchým minulým časom sa
vždy skrýva demiurg, boh alebo komentátor; svet nie je
nevysvetlený, keď sa o ňom rozpráva, každá náhodná udalosť je v
ňom presne daná okolnosťami a jednoduchý minulý čas je práve tým
opačným znakom, ktorým rozprávač privádza rozbitie skutočnosti k
skromnému a čistému tónu reči bez hutnosti, bez zvučnosti, bez
vystavovania na obdiv, ktorého jedinou funkciou je spojiť
najrýchlejšie, ako sa len dá, príčinu a účel"), nemohli mi ujsť
jeho slová o politickom písaní, ktoré má  "za úlohu spojiť
jediným ťahom realitu činov a ideálnosť cieľov". Barthes
analyzuje marxistické písanie spôsobom, že je hriechom z neho
necitovať: "V spojení s akciou sa marxistické písanie  v
skutočnosti chytro stalo hodnotovou rečou. Takýto charakter,
viditeľný už u Marxa,  úplne zachvátil víťazné stalinské písanie.
Niektoré pojmy, formálne totožné, ktoré by neutrálny slovník
nevymenoval dva razy, sú zalomené podľa hodnoty a každý ich breh
sa spája s iným substantívom - napríklad 'kozmopolitizmus' je
negatívnym substantívom k "internacionalizmu' (už u Marxa). V
stalinskom svete, v ktorom definícia, čiže oddelenie Dobra a Zla,
vypĺňa už celú reč, nie sú nijaké slová bez hodnoty a funkciou
písania je napokon to, aby ušetrilo proces - nie je už nijaký
odklad medzi pomenovaním a rozsudkom a klauzúra (uzavretosť -
pozn. R.) reči je dokonalá, lebo je to konečne hodnota, ktorá je
daná ako vysvetlenie inej hodnoty."
    A keď som už pri tých paralelách, nevylučujem ani to, že
nasledujúce Barthesove slová vám možno pripomenú niektorých
slovenských politikov, aj keď Ján Ľ. navštívil Francúzsko až o
niekoľko desaťročí neskôr: "Možno vypočítavať vlastný marxistický
spôsob písania (Marxov a Leninov) a písanie víťazného stalinizmu
(v ľudových demokraciách); bezpochyby jestvuje aj trockistické
písanie a písanie taktické, ktoré je napríklad spôsobom písania
francúzskych komunistov ('robotnícka trieda' sa nahrádza najprv
'ľudom', potom 'statočnými ľuďmi', zámerne sa znejasňujú termíny
'demokracia', 'sloboda',  'mier' atď.)."
    A nevylučujem už ani to, že sa vám bude zdať ako
zlomyseľné, ak neponechám bokom ani našich národovcov, ktorí sa v
boji za čistotu jazyka a národa oháňajú súčasnými francúzskymi
aktivitami v jazykovej oblasti. Barthesova poznámka z februára
1966 však vypovedá nielen o francúzskej, ale aj našej malosti.
"Zvláštne na tom je, že Francúzi sú nekonečne hrdí na to, že mali
svojho Racina (muža s dvoma tisíckami slov) a nikdy si neťažkajú,
že nemali svojho Shakespeara. Dodnes sa smiešne vášnivo bijú za
svoj 'francúzsky jazyk', orakulárne kroniky, fulminácie proti
cudzím nájazdom, rozsudky smrti istým slovám, známym ako
neželateľné. Treba ustavične čistiť, škrabať, zakazovať,
eliminovať, ochraňovať... Dalo by sa povedať, že je v tom istý
druh národnej choroby, ktorú možno nazvať umývanie jazyka.
Ponecháme na etno-psychiatriu starosť o to, aby ustálila jeho
význam, poznamenávame iba, koľko je v tomto verbálnom
maltuziánstve nebezpečenstva: 'Papuánci,' hovorí zemepisec Baron,
'majú jazyk veľmi chudobný; každý kmeň má svoj  jazyk a jeho
slovník sa ochudobňuje, pretože po každom úmrtí príslušníka kmeňa
vypustia niekoľko slov na znak smútku.'  Z tohto hľadiska sa
priblížime Papuáncom: balzamujeme úctivo reč mŕtvych spisovateľov
a odmietame slová, nové významy, ktoré prenikajú do sveta ideí:
znamenie  smútku tu zasahuje zrod, nie smrť."
    P.S. Nebude to síce také pées, aké píšete vo svojom liste,
ani pozdrav k Valentínovi, za ktorý Vám ďakuje aj I. -  nabudúce
o tom, ako by asi reagovalo Slovensko na prílet mimozemšťanov.
Pozdravujem aj Aničku a Vladka. Váš R.
    "Dnes likvidují lidi administrativně, potichu - tím, že je
vženou do chronických materiálních starostí,  tím, že je
byrokraticky postupně vyhánějí z řady  míst, která si likvidovaní

našli."

(Sme, 4. 3. 1995)