Listy Oľge 2
Keď som vám pred časom začal písať, nielenže mi išlo o podieľanie sa pocitov z čítaného a objavovaného, ale aj o inú formu vyjadrenia vzťahu k súčasnosti, pre ktorú mi už nestačilo "žurnalisticky zjednodušene" analyzovať a pomenúvať politické reálie. Prednedávnom sa mi dostal do rúk výber niektorých myšlienok Arthura Schopenhauera (Génius, Umění, Láska, Světec, vydaný vyd. Votobia v Olomouci v tomto roku), o. i. rozlišujúcich čítanie od myslenia, ktoré mi poodkryli jednu slabinu "vlastného vnímania sveta": "Rozdíl mezi účinkem, jaký má na ducha samostatné myšlení, a tím, jaký čtení, je k nevíře veliký. Čtení totiž vnucuje duchu myšlenky, jež jsou jeho okamžitému směru a náladě tak cizí a heterogenné, jako pečeť vosku, v nějž vtiskuje svůj znak. Duch podléhá přitom totálnímu tlaku zvenčí, aby nyní myslil to či ono, k čemu právě nemá žádné chuti ani nálady. - Při samostatném myšlení proti tomu poslouchá své nejvlastnější puzení, jak bylo právé blíže určeno buď vnějším okolím, nebo nějakou vzpomínkou. Názorné okolí totiž nevnucuje duchu jednu určitou myšlenku, jako čtení, nýbrž dává mu pouze látku a popud, aby myslil o tom, co odpovídá jeho povaze a přitomné náladě. - Proto odnímá přílišné čtení duchu veškerou pružnost, jako ji odnímá trvale působící závaží péru; a abychom neměli žádných vlastních myšlenek, k tomu nejbezpečnějším prostředkem je, abychom v každé volné minutě vzali okamžitě do rukou knihu. Učenci jsou ti, kdož četli v knihách; mysliteli, génii, dárci světla a průkopníky lidského rodu však ti, kdož četli bezprostředně v knize světa."
Stotožniť sa so Schopenhauerovým chápaním vzťahu čítanie - myslenie by mohlo mať deprimujúce následky pre vlastné sebavedomie, keďže sa mi však zdá, že úplne sa s ním stotožniť by mi bránilo (napríklad) zoznámiť sa s myslením pána Arthura, a keďže vzhľadom na túžbu vedieť viac, na mne nemožné vytvorenie si uceleného filozofického systému, na pretrvávajúcu potrebu eklektického usúvzťažňovania načítaného a pochopeného a na opakované prekvapovanie sa z objavovania staronového, teda, aby som to ukončil, zdá sa mi ako nie nepodstatné čítať aj naďalej a o svojom čítaní komunikovať (s vami).
Začriem teraz trochu inam - určite si pamätáte situáciu z filmu Vtedy na Západe, keď Charles Bronson alias Mister Harmonika už neudržal na pleciach vlastného brata, ktorý mal slučku na krku. Prečo takto? Podstatou mýtov, rozprávok, príbehov, filmov, kultúry a života vôbec je súboj Dobra so Zlom - a ako si ešte pamätáme napríklad z Červenej čiapočky alebo siedmich kozliatok, Zlo (v tomto prípade pažravý vlk) býva v mýtoch, rozprávkach, príbehoch a filmoch väčšinou potrestané. Nie inak to dopadlo aj s negatívnou postavou spomínaného westernu a pravdepodobne len málokto nepocíti isté zadosťučinenie v záverečnej scéne, keď Mr. Harmonika má rýchlejší kolt. Celý čas však chcem aj o niečom inom - možno nebudem ďaleko od pravdy, ak si dovolím tvrdiť, že v momentoch zadosťučinenia si už nikto z osobne nezainteresovaných pozorovateľov nespomenie na osud Harmonikovho brata, Hamletovho otca či akýchkoľvek iných obetí, v závere rozprávky, mýtu, filmu či príbehu spravodlivo potrestaných. Tento uhol pohľadu nepokladám za nedôležitý a - spomínajúc si na niektoré formulácie z mladosti či z literatúry o normalizačnom období - pozorujúc niektoré javy okolo nás, na námestiach, v akciových spoločnostiach a médiách - ani za neaktuálny.
Jednoducho sa mi zdá, že časť našej spoločnosti opäť stojí pred zásadnou otázkou, či má vo svojich názoroch vytrvať aj napriek presvedčeniu, že nás čaká obdobie podobné začiatkom 70. rokov (neuvažujem teraz o tom, nakoľko je toto presvedčenie správne a racionálne zargumentované - dôležité je, že je autentické), a stojí aj pred problémom, akým spôsobom má pri svojich názoroch vytrvať. Možno to vyznie cynicky, ale ak by znela otázka takto - má táto časť našej spoločnosti slučku na krku alebo bratove nohy na pleciach? - ako by ste odpovedali?
Pri akejkoľvek odpovedi takéhoto našinca čaká ďalšia otázka, či existuje okrem "revolúcie" (napríklad účasťou či organizáciou mítingov) a "rezignácie" (napríklad vnútornou emigráciou) aj iná cesta. Aby som však nehovoril len o svojich pocitoch, a majúc podozrenie, že súčasnosť môže byť pre niekoho déja vu, rád by som odcitoval názor Milana Hamadu (z výberu jeho textov Sizyfovský údel): "Veľa z toho, čo sme ešte pred niekoľkými mesiacmi uznali ako skutočnosť, podľahne opäť iba jednej z interpretácií, ktorá môže byť v rozpore so samou skutočnosťou. Dostávame sa takto do styku neraz s odlišným výkladom našej autentickej skúsenosti, než ako sme ju prežívali, pociťovali a ľudsky, celou svojou bytosťou spracúvali. Vzniká rozpor medzi našou skúsenosťou a jej výkladom, ktorý by ju mal nahradiť až do tej miery, aby sme tento výklad považovali za našu autentickú skúsenosť. To sú dilemy, ktoré sú veľmi skutočné a my sa musíme s nimi nejakým spôsobom vyrovnať. Vo sfére politickej sme postavení pred hotovú vec. V situácii upevňovania politickej moci to, zdá sa, inak ani nejde. Ale vedľa všetkých sociálnych, politických a iných masových radikalizmov máme zatiaľ úplne v moci schopnosť byť nepoddajnou ľudskou bytosťou. Máme možnosť a schopnosť byť vnútorne, autenticky radikálni zoči-voči svetu, najmä voči sebe samým" ( júl 1969).
Na tomto mieste by som sa chcel vrátiť k (už minule spomínanému) Erazimovi Kohákovi a jeho vnímaniu tretej cesty medzi revolúciou a rezignáciou (v knihe prednášok o dejinách morálnej filozofie Člověk, dobro a zlo): "Má lidstvo opravdu na vybranou mezi komunismem a šmelinářstvím, či - podle starořeckého modelu - mezi spartským úsilím o ideál a athénskou přízemní průměrností? Svorně to tvrdí všichni šmelináři i komunisté: své vlastní vady ospravedlňují jaho menší zlo. Jenže je tomu opravdu tak? Buď se vyžívat konzumem, nebo bojovat za zářné zítřky?... Je boj to jediné, co se dá ve jménu zářných zítřků podnikat? Je každý veliký sen nutně tragický? Staří Řekové o tom byli přesvědčeni..." Hneď v ďalšom texte E. Kohák uvažuje o rozdiele medzi gréckymi epikurejcami či stoikmi a kresťanmi a ponúka aj východisko - "To je vědomí, jemuž Izraelité a jejich křesťanští dědicové čelili vědomím toho, co jsme nazvali vertikálou: ač moje dílo a já sám zahyneme v čase tohoto světa, je vše zapsáno - a i já jsem zapsán - ve věčnosti před tváří Boží. Nic nepomíjí bez povšimnutí, všechno má svou dimenzi věčnosti. To je i naše hebrejsko-křesťanské dědictví, nad nímž se budeme muset ještě zamyslet... Teď nás ovšem nezajíma dimenze věčnosti, nýbrž dimenze zcela praktická, která se týká třeba právě uspořádání státu. Je možné buď za ideální či lepší stát bojovat, a to pak nutně s tragickými výsledky, anebo rezignovat na ideál a smířit se se "zlatou střední cestou"? Či docházejí staří Řekové k tomuto závěru nikoliv proto tomu tak je, nýbrž proto, že předem vyloučili třetí možnost: totiž pro ideál pracovat?"
S týmto netradičným záverom (v čase sviatkov hovoriť o práci ako o východisku) Vám a vašim blízkym želám šťastnejší a veselší... Pozdravujem aj Aničku a Vladka.
(Sme, 27. 12. 1994)