Rok metamorfózy Roberta Fica
Rok metamorfózy Roberta Fica
Premiérovi Robertovi Ficovi sa nepodarilo zutekať na Hrad, na bežnú kauzu, de facto jednu z mnohých, úplne nečakane doplatili ministerka zdravotníctva Zuzana Zvolenská, podpredsedníčka NR SR Renáta Zmajkovičová a dokonca aj predseda parlamentu Pavol Paška, ľudia postupne vychádzajú do ulíc a premiér Fico nahlas uvažuje o možnosti demisie a predčasných voľbách. O tom, aké časy vlastne žijeme, hovoríme s riaditeľom agentúry Polis Slovakia Jánom Baránkom.
Aký to bol vlastne rok? Ako by si ho označil niekoľkými slovami?
„Ak by som mal byť povrchný, označil by som tento rok za rok metamorfózy Roberta Fica.“
Poďme teda na úvod – premiér sa rozhodol, že opustí jednu z najsilnejších mocenských pozícií v štáte a bude sa usilovať o post prezidenta, čiže de facto o mocenský ústup. Prečo to podľa teba urobil, čo tým vlastne naozaj sledoval?
„V skratke povedané, po a) chcel odísť z exekutívy kvôli prepracovanosti, vyhoreniu, súkromnému životu a pod., po b) chcel sa zbaviť tlakov pozadia Smeru.
Povedzme si, ako to vyzerá zvonku a tvárme sa, že nepoznáme pozadie a nevidíme dovnútra strany Smer-SD: Robert Fico svojou kandidatúrou na prezidenta SR ako keby chcel „utiecť“ z exekutívy, to po prvé. Povedzme si, že má toho už dosť. Exekutívy. Robert Fico svojou kandidatúrou na post prezidenta SR ako keby chcel „uniknúť“ tlakom jednotlivých záujmových skupín z pozadia Smeru. Nepodarilo sa a nastal čas depresie. Bol to presne ten čas, kedy vznikli úvahy o prípadných predčasných voľbách. Tie však mali jednu prekážku – neexistuje relevantný dôvod, taký, ktorý by bol vierohodný, nepoškodil strane a aj zachoval Roberta Fica ako volebného lídra. Takýto dôvod, samozrejme, vylučuje jeho odchod kvôli napr. zdravotným dôvodom. „Injekciu“ mu dali až komunálne voľby. Dá sa však vyvodzovať z odchodu Pavla Pašku, že sa chce vysporiadať s „pozadím“ Smeru? Tak po prvé – ak by aj chcel, nemôže o tom hovoriť. Po druhé – chce to urobiť? Toto sú nezodpovedané otázky. Vráťme sa teraz k predčasným voľbám. Tie by mu vyriešili minimálne dva problémy. Konali by sa v čase, kedy je pravica v dezolátnom stave. Stabilne by sme mohli v „novom“ parlamente tak rátať so stranami Smer-SD, KDH, Most-Híd a OĽaNO. A s vládou Smer – KDH - Most. Druhý problém, snáď vyriešený, by sa týkal práve pozadia Smeru. Ak sa naozaj Fico rozhodol eliminovať jeho vplyv, šanca na to je vždy pri zostavovaní novej vlády a pri nomináciách. Až tu by sa reálne ukázalo, ako to myslí Fico úprimne, a či vôbec na takéto niečo myslel. Lebo – stále sme vlastne vychádzali z toho, ako keby také niečo chcel urobiť. Opticky to totiž tak vyzeralo. Lenže, môže to byť iba dojem. To však ukáže až budúcnosť.“
Prekvapujúca možno ani nebola až tak jeho porážka, lebo Fico podobne ako pred ním Vladimír Mečiar či Mikuláš Dzurinda nesmierne polarizuje spoločnosť, ale najmä ten debakel. Pomer hlasov v prospech Andreja Kisku 1 307 065: 893 841 zrejme nečakali ani najväčší Kiskovi optimisti. Premiér prehral nielen v mestách, ale aj na dedine. Čo bolo podľa teba príčinou takej výraznej prehry?
„Tu je potrebné si uvedomiť, že Fico v prezidentských voľbách získal maximum toho, čo získať mohol a de facto potvrdil postavenie Smeru. Na druhej strane, nezískal nových voličov a ukázal nám rozloženie síl na politickej scéne. To je také, že v zápase jeden na jedného Robert Fico prehráva. Ale – v zápase jeden na viacerých, čo sú parlamentné voľby, vyhráva! Vyhráva preto, lebo ťažko si predstaviť zmysluplnú koalíciu z pravicových strán, ktoré zatiaľ prichádzajú do úvahy. Navyše, prepadávajú hlasy „duplicitných“ strán, ktoré neprekročia päťpercentnú hranicu, potrebnú na vstup do parlamentu.“
A ako to poznačilo jeho ďalšie politické pôsobenie? Zľakol sa možnosti, že rovnako sa tak môže stať aj v parlamentných voľbách? Napokon, budem parafrázovať fenomén vreca zemiakov – ak stojí proti (predsedovi) Smeru porovnateľná alternatíva, jeho víťazstvo vôbec nie je isté...
„Ako som už povedal, v hre jeden verz. pravicové strany je Smer de facto víťazom. Neviem, či vedenia týchto strán to nevedia, alebo nechcú vedieť. Jediným spôsobom, ako poraziť Smer, je integrácia, resp. volebná koalícia. Tu však narazíme na antagonizmus jednotlivých lídrov. Momentálne pravica nemá druhého Mikuláša Dzurindu, ktorý bol schopný spájať na prvý pohľad nespojiteľne a dokonca aj vládnuť.“
Andrej Kiska má za sebou niekoľko mesiacov prezidentovania – prekvapil ťa niečím? Očakával si od neho viac?
„Neprekvapil, neočakával. Neprekvapil ma ani v zlom, ani v dobrom. Preto by ani nikoho nemal prekvapovať nesúlad medzi prístupom, aký má k Ukrajine prezident a premiér. Andrej Kiska sa svojím postojom zásadne netajil ani pred voľbami. Čo sa týka tiež veľmi diskutovaného problému – referenda Aliancie za rodinu, aj tu de facto prezident Kiska ide v línii svojich predvolebných vyhlásení, regulovaných však realitou, keďže, to musíme deklarovať jasne, jeho predvolebné vyhlásenia boli v tomto smere dosť zjednodušené.
A úplne aktuálne – po rozhodnutí Ústavného súdu v kauze Čentéš, nemôže Kiska doplatiť na nevymenovanie dvoch sudcov ústavného súdu?
„Môže, dokonca sa to „očakáva“. Samozrejme, musí prebehnúť konanie na ÚS. Prvý pohľad by mohol byť taký, že ÚS by mal rozhodnúť podobne ako v kauze Čentéš. Radšej však počkajme.“
Vráťme sa ešte ku kauze Čentéš – čo podľa teba znamená výrok ústavných sudcov pre budúcnosť rozhodovania prezidenta a parlamentu? Je to signál aj pre občanov, hoci toto nebol celkom autentický spor občana s vrcholnou politickou mocou...
„Je to aj signál, že sme svedkami zápasu o to, či sa náš systém prikláňa na stranu prezidentského režimu, alebo na stranu existujúceho, parlamentného. Verím, že zo strany akéhokoľvek priamo voleného prezidenta je veľké pokušenie tento systém preklápať. Skôr či neskôr budeme musieť riešiť disproporciu medzi legitimitou priamo voleného prezidenta a jeho reálnymi kompetenciami. Treba si totiž uvedomiť, že kompetencie, ktoré momentálne slovenský prezident má, nekorigujú s jeho legitimitou, odvodenou od priamej voľby.“
Ako by sa v tejto situácii mali zachovať exprezident Gašparovič, premiér Fico, predseda NR SR Pellegrini (namiesto odídeného Pašku) a generálny prokurátor Čižnár? Nemal by premiér zaplatiť 60 tisíc eur zo svojej rezervy?
„Samozrejme, premiér nemá čo platiť zo svojej rezervy. To by sme do systému vnášali chaos. Formálne tento problém má troch hráčov – parlament, prezidenta a ÚS. Akákoľvek snaha prenášať ho aj na premiéra je vnášanie nesystémových prvkov. Aj keď chápem, z čoho a prečo táto otázka vznikla. Navyše, aj keď rozhodnutie bývalého prezidenta mohlo byť akokoľvek účelové a chybné, nesmie byť finančné zosobnené. To by bol veľmi zlý precedens pre rozhodovanie ďalších prezidentov a takto by sme vyrobili akurát priamo volených, pasívnych, bojazlivých „správcov“ prezidentskej kancelárie. Čo je nezmysel. Skrátka, demokracia niečo stojí. A treba rátať s tým, že si preplatíme spolitizované a inak ovplyvňované rozhodnutia. Podstatné je iné – aby rozhodnutia ÚS v týchto kauzách boli jednoznačné tak, aby k podobným rozhodnutiam už nedochádzalo. A ak chceme, aj sa ušetrilo. Mimochodom, bavme sa radšej o zosobnení finančných strát z korupcie, zlých tendrov a pod.“
Kauza nákupu CT v piešťanskej nemocnici bola v porovnaní s inými kauzami úplne bežnou, ničím nie výnimočnou. Napriek tomu padali hlavy a to nie hocijaké. Prečo? Ako si to vysvetľuješ? Pochopením, že tento nákup už bol cez...? Obavami, čo všetko môže vyjsť najavo pri prešetrovaní pomerov v zdravotníctve? Vnútorným bojom mocenských blokov v Smere? Nátlakom ľudí z ulice? Protestmi pred domom Pavla Pašku, čo je „nová kvalita“ v reakcii verejnosti na politických pohlavárov?
„Tu je potrebné uvedomiť si jednu vec. Zvykne sa hovoriť, že ak zabiješ jedného človeka, si vrah. Ak zabiješ milióny, si dobyvateľ. Inak povedané, ak ukradneš 30 kukuríc, si zlodej. Ak ukradneš milióny, si - ??? Toto vysvetľuje totiž schopnosť človeka vnímať kvantitu. Človek je schopný pochopiť, čo je to 100 litrov vody. Ale nevie si predstaviť tisíc miliárd litrov vody. A tak je to aj s peniazmi. Preto na prvý pohľad smiešne malá suma, v gigantickom korupčnom systéme, spôsobí tak veľké pnutie. Ďalej si treba uvedomiť, že sa tu stretlo viacero okolností - niektoré som už popísal vyššie. Možno snaha o aké-také očistenie systému – aspoň do prijateľnej miery, s práve prepuknutou kauzou, s bojom skupín v Smere a s možnou Ficovou snahou o únik spod vplyvu jednotlivých skupín. Samozrejme, všetko napísané je v podmieňovacom spôsobe, lebo všetko môže byť aj inak.“
Už sme spomínali rastúcu nespokojnosť občanov, ktorá sa postupne presadzuje aj v uliciach – lídrami týchto protestov však nie sú prirodzené osobnosti spomedzi nespokojných občanov, ale predsedovia štyroch politických strán, s výnimkou Matoviča viac-menej okrajových straničiek. Ako táto skutočnosť môže vplývať na relevantnosť týchto protestov? Nechcem spochybňovať zmysel takéhoto prejavu nespokojnosti, rovnako však by som nechcel minimalizovať skutočný politický súboj vo voľbách a v „parlamentoch“ na rôznej úrovni. „Ktorá cesta teda vedie k chrámu“, ak by som parafrázoval Čingiza Ajtmatova?
„Protesty. Tu mám niekoľko výhrad. Po prvé: Pred rokom 1989 a v roku 1989 som protestoval za to, aby v tejto krajine zavládla sloboda – sem patria aj slobodné voľby. Nemôže naozaj nikto spochybniť, že voľby na Slovensku sú slobodné (možno až príliš, ale to je na inú diskusiu). Takže, protest proti legitímne zvolenej vláde v slobodných voľbách je na hranici. Túto hranicu by som vytýčil ako vlastizradu, ťažký hrdelný zločin a pod. Existuje totiž hrozba toho, že do systému vnášame anarchiu. Potom však je potrebné pozrieť sa, komu to vyhovuje. Etablovaným, stabilizovaným politickým stranám – nie. Preto zrejme protesty neorganizuje KDH, Most-Híd a pod. Ak si zoberieme hranicu, o ktorej som hovoril, tejto zodpovedajú protesty, ktoré organizovalo KDH za vlády Vladimíra Mečiara. Dnes sme ale naozaj niekde inde.“
Po druhé: Požiadavky protestujúcich sú úplne mimo. Vráťme sa do roku 1998, kedy bol zmenený volebný zákon. Vtedajšia opozícia tvrdila, že tento zlý volebný zákon z dielne Vladimíra Mečiara zmení. Slovensko sa totiž zmenilo na jeden volebný obvod. Musím to zjednodušiť – jeden volebný obvod generuje partokraciu. A partokracia je matkou gigantickej korupcie, ktorú máme. Protestujúci však chcú meniť nie podstatu „choroby“, ale iba jej prejavy. Čo je samozrejme nezmysel. Vnucuje sa samozrejme otázka – mali by protestujúci demonštrovať za zmenu volebného systému? Odpoveď je – Áno! To by však v prvom rade museli pochopiť politici - aj tí, ktorí demonštrácie organizujú. Možno to chápu, nepočul som zatiaľ ani jedného z nich o tom hovoriť. Problém je v tom, že takto nastavený systém vyhovuje politikom a politickým stranám. Nie voličom.“
Na „ceste k chrámu“ nebude zrejme roztrieštenosť pravicovej scény, kde množenie sa nových subjektov pripomína dávny Lasicov bonmot, u ktorého súdruha sa majú hlásiť občania, ktorí ešte neboli ministrami. Čím si vysvetľuješ tento bizarný pohyb?
„Naozaj, ako keby každý chcel byť predsedom. Príčiny sú však hlbšie. Po prvé – pravicová scéna je heterogénna – liberáli, konzervatívci, neokonzervatívci, kresťanskí demokrati, občianske strany a pod. Každý z týchto prúdov chce svoju platformu, ktorou je strana. Na druhej strane – máme „duplicitné“ (presnejšie povedané, „multiplicitné“) strany, napr. KDH, OĽaNO, SDKÚ, Most-Híd, Nova, KDS... Všetko politické strany, hlásiace sa viac menej výrazne ku kresťanskému prúdu v politike. Nestačila by jedna takáto strana, ale silná? Tu je však iný problém. Animozita medzi lídrami týchto strán. Tá bráni aj integrácii. A ďalším problémom je to, ako politici vidia samých seba. Pokiaľ niektorí z nich nepochopia, že už vyčerpali svoju charizmu, schopnosti, politickú kapacitu a budú sa za každú cenu držať v čele svojich strán, nahrávajú tým iba Smeru, ktorý už pomaly posúva do prvej politickej ligy svoju druhú ligu. Napr. nového predsedu parlamentu Petra Pellegriniho.“
Na druhej strane nemožno premiérovi uprieť, že o svojich voličov sa stará – a vôbec sa netají, že tieto opatrenia dáva zaplatiť voličom iných, neľavicových strán (vlaky zadarmo...). Kde sú asi hranice predsedu vlády, ktorý by mal myslieť na všetkých občanov, teda v nie poslednom rade aj na tých, ktorých zdaňovaním má na dary pre svojich, a kde sa takýto premiér konfrontuje s predsedom strany, ktorý chce uspieť vo voľbách? Veď krajine sa môže dariť, ak sa bude dariť jej strednej vrstve a tým, ktorí vytvárajú produkty a služby – aj Mária Terézia vedela, že ovce sa majú strihať a nie zdierať z kože.
„Neočakávajme, že vláda sa pred voľbami bude správať systémovo. Nie. Ona sa bude správať prvoplánovo, a aj to robí. Rozdávanie na úkor niekoho je presne takýmto konaním. Dôchodcovia sú najdisciplinovanejšou vrstvou voličov. A ľahko ovplyvniteľnou. Takže v prvom rade treba dať im. Že je to na úkor strednej vrstvy? To sa do jedného roka neprejaví. A keď, tak iba sprostredkovane. Že zaniknú malí dopravcovia autobusovej dopravy? To si priemerný dôchodca nevie spojiť. Alebo nechce. Že to likviduje už teraz oslabenú a nevýraznú strednú vrstvu? No, problém je aj v tom, že po uliciach nechodí stredná vrstva s nálepkou – „Som stredná vrstva, pomoc!“, alebo s nálepkou – „Bol som stredná vrstva, zničilo ma rozdávanie!“ Na toto sú politici. Pokiaľ však pravica bude riešiť svoje trieštenie a to, ako za každú cenu udržať neperspektívnych jednotlivcov na čele strán, môže SMER rozdávať.“
Pred niekoľkými mesiacmi vstúpila do troch významných mediálnych domov finančná skupina Penta. Trend a Plusku ovládla úplne, vo vydavateľstve Petit Press získala významný menšinový podiel. Čím si vysvetľuješ takýto prienik do slovenských médií a aké zmeny od toho očakávaš? Končí sa éra nezávislých médií na Slovensku?
„Nie je to niečo neobvyklé. Opäť kopírujeme Čechov, niektoré veci sa tam v porovnaní s nami dejú v predstihu. Inak je to zavádzajúca otázka. Osobne si absolútne neviem predstaviť nezávislé médiá v systéme so súkromným vlastníctvom. A tobôž nie v inom. Viem si ale predstaviť slobodné médiá, resp., lepšie povedané, slobodných novinárov. Slobodne môže novinár písať aj v médiu vlastnenom Pentou, JaT, Babišom a pod. Problém pre novinára nastane, ak ho majiteľ začne tlačiť niekam, kde slobodu stráca. Tu je miesto pre osobný postoj novinára. Buď sa vedome slobody vzdá, alebo pôjde do konfliktu, alebo odíde. Pričom je stále závislý na majiteľovi. Minimálne finančne. Problém vidím v tom, že sme tu vymenili slovo sloboda za slovo nezávislosť. Stále si myslím, že sa dá slobodne písať aj v médiu, ktoré vlastní finančná skupina, podnikateľ a pod. A až vtedy, pokiaľ sa nedá, treba ísť „do boja“, alebo odísť. Tu si myslím, že tí, čo napr. odišli z denníka SME, nevyužili šancu snažiť sa písať slobodne aj v čase, kedy sa zmenili vlastnícke pomery v ich vydavateľstve. Totiž – problematika závislosti naráža na subjektívne vnímanie subjektov – v tomto prípade vlastníkov, resp. spoluvlastníkov. Slobodu vieme zadefinovať omnoho jednoznačnejšie. Napr., písať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. A riešiť problém, ktorý nastane, ak tomu niektorý zo spolumajiteľov začne brániť.“
Čo očakávaš od budúceho roka? Predčasné voľby?
„K predčasným voľbám som sa už vyjadril. Pokiaľ bude relevantný dôvod, zrejme budú. Musíme však brať na zreteľ aj medzinárodno-politickú situáciu, najmä situáciu na Ukrajine a spory veľmocí. Ak bude medzinárodná situácia eskalovať, menej bude aj pre nás vnútropolitická situácia zaujímavá a náš záujem sa prenesie do diskusií, aké miesto má mať Slovensko v konflikte. Či už studenom, alebo horúcom.“
RÓBERT KOTIAN