Máme už konečne rezignovať?
Pred 25 rokmi Verejnosť proti násiliu a Koordinačné centrum slovenských vysokoškolákov sformulovali a zverejnili dvanásť požiadaviek voči vtedajšej, odchádzajúcej komunistickej moci. V spoločnom programovom vyhlásení žiadali to, čo v tom čase považovali za podstatné. Návrat späť o 25 rokov do minulosti môže byť zaujímavý – a hoci ho netreba vnímať ako bernú mincu, lebo doba sa mení aj jej priority, pozastavenie sa pri niektorých bodoch tohto vyhlásenia nemusí byť úplne mimo misu.
Takže čo žiadali lídri VPN a revoltujúca mládež?
SKUTOČNÝ PARLAMENT
Ako prvé žiadali „vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti“. Slovenská národná rada je už Národnou radou Slovenskej republiky, zastúpenie v ňom majú mnohé zložky slovenskej spoločnosti, o dianí v krajine však rozhodujú iba tí, ktorí sú momentálne pri moci – a je tak bez ohľadu na to, kto momentálne vládne. „Je po voľbách, zvyknite si,“ či „Ak vyhráte vo voľbách, môžete všetko,“ sa stalo dominantnou ukážkou rozhodovania v slovenskom parlamente, a uvažovať o liberálnej demokracii, pre ktorú je typické podeliť sa o moc s protivníkom, ktorý je slabší, znie ako z inej planéty.
Štvrtým bodom vyhlásenia, čo v sebe obsahuje až symbolický význam, bola žiadosť „zrušiť vedúcu úlohu KSČ zakotvenú v ústave a v tomto zmysle zmeniť ústavu“. Štvrtý článok bol zrušený ako jedna z prvých zmien po 17. novembri 1989, že sa však vrátil do slovenského vrcholového nielen politického života, je už zásluhou ponovembrových elít, ktoré veľmi rýchlo odkázali suveréna krajiny – slobodného občana, na čas volieb a krátko pred nimi.
VEDÚCA ROLA STRANY
Podľa článku 2, ods. 1 síce „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo,“ skutočný výkon moci má však s občanom len veľmi málo spoločné. Leví diel na tom má aj volebný systém, podľa ktorého je dosah voliča na svojho voleného zástupcu minimálny, oveľa viac o jeho rozhodovaní v parlamentných laviciach rozhoduje premiér, predsedovia strán, koaličná rada, vedenia strán a ich lobistické zákulisia a v neposlednom rade palec nahor alebo nadol. A tak už niekoľko rokov sme svedkami toho, ako vedúcu rolu strany nahradila vedúca úloha koaličnej rady a po roku 2012 aj vedúca rola strany Smer-SD. Čím sme sa vrátili pred november 1989 – a či sa môže zopakovať zázračný rok 1989, keď sa vláda navrátila do rúk voličov, je veľmi, veľmi otázne. Na rozdiel od rokov 1985, 1980 či ešte skôr, súčasný volebný systém, akokoľvek možno mať voči nemu výhrady, toto zopakovanie vzopätia síl spoločnosti nevylučuje. Momentálne však chýba zmysluplná ponuka a rezignácia polovice spoločnosti na volebnú aktivitu je z hľadiska straníckych sekretariátov skôr vítaná ako neželaná.
Programové vyhlásenie občianskej iniciatívy Verejnosti proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov, 25. 11. 1989
1. Žiadame vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti.
2, Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré túto slobodu zaručia (slobodná tlač).
3. Žiadame zaručiť slobodu podnikania, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia a ďalšie občianske práva a slobody.
4, Žiadame zrušiť vedúcu úlohu KSČ zakotvenú v ústave a v tomto zmysle zmeniť ústavu.
5. Žiadame odideologizovať školstvo a kultúru a oddeliť kultúru od štátneho riadenia.
6. Žiadame zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočný právny štát.
7. Žiadame dôslednú odluku cirkví od štátu.
8. Žiadame slobodné odborové hnutie a nezávislé študentské organizácie.
9. Žiadame zrovnoprávniť všetky formy vlastníctva.
10. Žiadame dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a zákonné upravenie práva a postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.
11. Žiadame reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie.
12. Žiadame zaručiť rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.
ÚPLNÁ SLOBODA TLAČE
Z hľadiska súčasného diania je viac ako zaujímavá už druhá požiadavka – „zaručiť úplnú slobodu tlače“, aj s dobovo príznakovou predstavou, ako to dosiahnuť. Lídri navrhli novinárom, „aby si zvolili také vedenie redakcií, ktoré takú slobodu zaručia“. Faktom je, že redakcie viacerých tlačových orgánov straníckych a spoločenských organizácií si nové vedenia aj zvolili (a väčšina z nich neskôr tieto médiá viac alebo menej efektívne sprivatizovala). Súčasná situácia médií je po 25 rokoch brizantne odlišná – súkromné médiá na iks rokov ovládol zahraničný kapitál, aby z viacerých po istom čase vycúval, verejnoprávny rozhlas a televízia viac či menej úspešne vzdorovali politickým tlakom a napokon sa mu neubránili. Pre všetky vládne zoskupenia po roku 1989 bolo totiž typické, že namiesto toho, aby ústavným spôsobom dosiahli stav, kedy do verejnoprávnych médií, zo značnej časti financovaných priamo občanmi, t. j. koncesionárskymi poplatkami, nebude môcť zasahovať žiadna moc, uprednostnili opak – do verejnoprávnych médií zasahuje každá moc, len v nerovnakej miere a s nerovnakou úspešnosťou. 25 rokov po novembrovej zmene má teda časť médií pod kontrolou slovenský kapitál aj s jeho viac či menej zakrývanými záujmami, časť zahraničný kapitál a verejnoprávna RTVS závisí od poslaneckej väčšiny v NR SR. (Úplná) sloboda tlače je teda čoraz vzdialenejšou víziou – a či sa jej budú aspoň približovať nové mediálne projekty, ktoré sú reakciou na razantný vstup finančných skupín do mediálneho biznisu (Babiš, Penta...), je viac ako neisté.
SÚDY SÚ KĽÚČOVÉ
Aj v rozhovore s politológom Samuelom Abrahámom zaznela jedna z kľúčových požiadaviek novembra – a to „zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočný právny štát“. Abrahám 25 rokov po novembrovej zmene na margo tejto požiadavky smutne konštatuje: „Čo už viac by sme mohli chcieť? Táto požiadavka keby sa vyplnila, dnes sme za vodou.“ Čoraz viac sa totiž ukazuje, že nastoleniu skutočného právneho štátu bráni dlhodobá situácia v rezorte justície a polície. Spomenúť si na škandálny príbeh za ktorejkoľvek vlády – od prvej Mečiarovej po druhú Ficovu - nemôže mať problém žiadny aspoň trochu príčetný občan. Ale objaviť kauzu, za ktorú bol potrestaný vrcholový politik alebo človek z horných desaťtisíc, prípadne lobista, je nesmierne náročnou úlohou pre skúseného investigatívneho žurnalistu so skvelým internetovým vyhľadávačom. Nemám na mysli politickú zodpovednosť typu odvolania niektorého ministra (a tu treba skutočne uznať, že najčastejšie sa takto vyvodzovala politická zodpovednosť za Roberta Fica), ale aj trestnoprávne dotiahnutie kauzy pred vyšetrovateľa, prokurátora a sudcu. Takých je minimum – a ak aj bol niektorý pohlavár odsúdený, odvolanie väčšinou stačí na postupné vyhnívanie celého škandálu.
Nečíta sa to ľahko, ale postreh bývalého skvelého vyšetrovateľa Jozefa Šáteka mimoriadne presne pomenováva systém, aký sa podarilo na Slovensku vybudovať rukou nerozdielnou všetkým ponovembrovým garnitúram: „Na Slovensku sa po zmene politického systému v novembri 1989 udomácnila beztrestnosť pre zločincov z oblasti (veľko)podnikania, financií i politiky. ... Zhrňme to: za takmer dve dekády sa vytvorila na Slovensku silná finančná oligarchia, ktorá miliardy z nelegálnych zdrojov už niekoľkokrát „otočila" v množstve obchodoch, čím získala „legálne" zdroje svojich príjmov a korupciou dokázala odvrátiť i prípadné hrozby trestných postihov. Štát v trestnoprávnej rovine zlyhal na celej čiare, čomu nezabránili ani niektoré dobre cielené pokusy, trvajúce však príliš krátko a príliš osamotené, ukončené odstrašujúcimi spôsobmi.“
Dobrý pocit, že niekto takto výstižne pomenoval systém, aký sa na Slovensku udomácnil, je však primálo. Samuel Abrahám v rozhovore v tomto čísle síce naznačuje, že na naštartovanie zmeny by stačilo, aby jeden orgán, jedna inštitúcia začala v tomto duchu konať, ale ak si uvedomíte, že ten jeden orgán, jedna inštitúcia by začala konať proti celému vybudovanému a zabehanému systému, aká by bola jeho životnosť? Porovnateľná s životnosťou motostrelca na západnej československo-nemeckej hranici pri potenciálnom konflikte v 70. alebo 80. rokoch minulého storočia – t. j. niekoľko minút, ako nám počas vojenskej služby oznámil major Ladislav Sornas.
Ako z toho von?
Netuším. Ale rezignovať nie je riešením.
RÓBERT KOTIAN