Choď na obsah Choď na menu
 


Kto už len vidí za roh?

Premiérovi Robertovi Ficovi sa nepodarilo zutekať na Hrad, na bežnú kauzu, jednu z mnohých, nečakane doplatili ministerka zdravotníctva Zuzana Zvolenská, podpredsedníčka NR SR Renáta Zmajkovičová a dokonca aj predseda parlamentu Pavol Paška, ľudia postupne vychádzajú do ulíc, aby dali najavo svoju nespokojnosť so súčasnými spôsobmi spravovania štátu, premiér Fico nahlas zauvažoval o možnosti demisie a predčasných voľbách – samozrejme s ironickým dôvetkom, ako by si s takou situáciou poradila rozdrobená opozícia. Zaujímavý rok už na prvý pohľad – či sú to však tie zaujímavé časy, aké zvykli želať čínski klasici svojim nepriateľom, je pochybné, lebo sme už zažívali časy aj oveľa zaujímavejšie. Hoci vyslovene nudný rok sme tu nemali už dávno.

 

Tak predsa

Tak predsa len to urobil, povedali si mnohí viac či menej bystrí pozorovatelia slovenskej politiky, keď premiér Robert Fico oznámil, že sa bude uchádzať o post hlavy štátu. Veľké prekvapenie to nebolo, veď tamtamy z kuloárov túto možnosť naznačovali už dlhšie, len na dôvodoch takéhoto rozhodnutia sa pozorovatelia nevedeli jednoznačne zhodnúť a doteraz sa tak ani nestalo. Preto nebude mimoriadnou špekuláciou prikloniť sa k možnosti, že premiér po dvadsiatich rokoch politikárčenia mal pomerov vo vrcholovej i straníckej politike po krk a skúsil zdrhnúť tak, aby to ako útek pred výsledkami vlastnej práce nevyzeralo. Lebo nech už má Smer dlhodobo vysoké a nedostihnuteľné preferencie, relevantným faktom takisto je, že Robert Fico rozdeľuje spoločnosť podobne ako jeho predchodcovia Vladimír Mečiar a Mikuláš Dzurinda (čo by mohlo naznačovať, že dopadne podobne, ale toto by bolo prvoplánové a nehodné autora a jeho čitateľov). Podľa novembrového prieskumu agentúry MVK je Robert Fico na jednej strane najserióznejším politikom (pred Andrejom Kiskom a Robertom Kaliňákom), ale súčasne aj tým, ktorý spôsobuje vážne problémy a najviac kazí úroveň politiky u nás (pred Pavlom Paškom a Richardom Sulíkom).
Prekvapením prezidentských volieb tak napokon nebolo, že premiér Fico vo finále prehral s popradským podnikateľom a filantropom Andrejom Kiskom, ale to hanebné skóre, pripomínajúce výprask (
893 841: 1 307 065). Takýto výsledok naznačovalo už prvé kolo, keď veľkú podporu mali aj ďalší Ficovi vyzývatelia Radoslav Procházka (21 percent)  a Milan Kňažko (13 percent). Andrej Kiska tak nepriamo poukázal na opodstatnenosť tvrdenia viacerých pozorovateľov slovenskej politiky, že najväčšou komparatívnou výhodou Smeru a jeho predsedu sú jeho protivníci, ich biedna úroveň a roztrieštenosť. A v situácii, keď sa antificovská či antismerovská opozícia zhodne na slušnej personálnej a programovej alternatíve, dostáva aj zdanlivo neohroziteľný  líder zabrať. Medzi slepými je však ten s paličkou kráľom.

 

Sám či mimo?
Do istej miery to naznačujú aj posledné či dlhodobé prieskumy verejnej mienky, kde má strana Smer-SD síce obrovský náskok pred svojimi prenasledovateľmi, ale nadpolovičnú väčšinu ako vo voľbách v roku 2012 už získava len občas (z posledných troch prieskumov by vo dvoch prípadoch Smer sám nemohol vládnuť a potreboval by jedného koaličného partnera).
Isteže, nazdávať sa, že jedného koaličného partnera Smer nezoženie, sa so zdravým úsudkom nedá, na to poznáme slovenskú politiku jej predstaviteľov priveľmi dobre. Zdá sa však, že experiment s vládou jednej strany sa opakovať nebude a pokračovanie vlády Smeru s koaličným partnerom nemusí mať také depresívne konotácie ako naposledy s HZDS a SNS. Samozrejme, ak by napríklad dopadli parlamentné voľby v roku 2016 rovnako ako posledný prieskum agentúr Focus, Smer by so svojimi 73 poslancami obsadil opozičnú časť parlamentu a štyri strany, t. j. Sieť, KDH, OĽaNO a Most – Híd, by mali väčšinu. Ak by sa teda dokázali dohodnúť.
Výsledky prieskumu podľa Polisu by dávali šancu Smeru uzavrieť koalíciu už aj so stranou SNS (68 + 9). Veštiť budúcnosť slovenskej politiky z výsledkov prieskumov verejnej mienky je zrejme porovnateľné s vyveštením budúceho manžela z kávovej usadeniny. Hoci možnosti sú iba tri – bude vládnuť sám, s niekým, alebo pôjde do opozície.

 

Strana                                               MVK (XI)                  Focus (XI)                  Polis Slovakia (XII)

                                                           (percentá/mandáty)

Smer – SD                              38,8/77                       34/73                           38,3/68           

Sieť                                        11,9/24                       12,5/26                       11,9/21

KDH                                      12,2/24                       8,8/19                          8,2/14

OĽaNO                                  6,9/13                          7,8/17                          8,4/15

Most – Híd                             6,2/12                          7/15                             7,8/14

SMK                                      4,5                               4,6                               5,1/9

SNS                                        3,9                               4,6                               5,2/9

SaS                                         3,7                               4,3                               3,9

SDKÚ – DS                           3,9                               4,2                               3,1

NOVA                                               3,1                               2,4                               2,4

 

Priveľa trpaslíkov
Na druhom póle slovenskej politiky je ponúk požehnane a ich počet naďalej rastie – okrem už zavedených strán (KDH, OĽaNO či Most-Híd) sa v čele tejto ponuky dlhodobo udržiava Procházkova Sieť, okolo päťpercentného kvóra systematicky oscilujú SNS a SMK. Päťpercentná hranica, oddeľujúca vegetovanie od živorenia, sa stáva problémom nielen pre SaS či Novu, ale zdá sa, že je neprekonateľnou prekážkou aj pre niekdajšieho lídra pravice SDKÚ-DS. Tá pod Frešovým vedením neomylne smeruje do prepadliska dejín a zrejme by ju dnes už nezachránil nielen zázrak, ale ani návrat Ivety Radičovej. 
Na troskách SDKÚ-DS a SaS začína vyrastať nové politické menu – jedno reprezentuje bývalá riaditeľka rádia Expres Eva Babitzová, ktorá po krátkom intermezze a flirtovaní s podpredsedníckou stoličkou v SDKÚ-DS ponúka potenciálnemu elektorátu novú Šancu. Druhú alternatívu po kmitaní medzi Sulíkom a Lipšicom ponúka Juraj Miškov a tzv. kollárovci so stranou Skok. Výber jednohubiek je teda široký – ale skutočnú „výživnú“ ponuku, slovenský rezeň so zemiakmi, aby ste hľadali lupou.
Zaujímavou konšteláciou pri organizovaní protestov voči kauzám v zdravotníctve a de facto klientelistickému režimu, ktorý momentálne udržiava pri živote druhá vláda Roberta Fica, sa stalo zoskupenie štyroch mužov protestu v uliciach – Igora Matoviča z OĽaNO, Ľubomíra Galka z SaS, Daniela Lipšica z Novy a Alojza Hlinu so stranou Občania. Na prvý povrchný pohľad by sa možno mohlo aj zdať, že synergickým efektom tejto spolupráce by mohla byť nejaká výraznejšia alternatíva, tomu však zabránia nielen programové odlišnosti, ale aj osobnostné animozity, ak by išlo do tuhého.
Avšak bez toho, aby sa v strede a napravo nevytvorila zmysluplná alternatíva, ktorá bude schopná ponúknuť spoločnosti príťažlivý reformný ekonomický a sociálny program pre strednú vrstvu, živnostníkov, malých a stredných podnikateľov, slobodné povolania, učiteľov, lekárov... bude spoločnosť odkázaná na vládu s dominantnou pozíciou Smeru a jeho „rukovoditeľov“.

Občan pred knokautom
Posledné mesiace sa však na Slovensku prihodilo niečo, čo ohrozuje jeho demokratický režim oveľa viac ako čokoľvek iné v minulosti. Spoločnosť si už možno zvykla na to, že mocní tejto krajiny majú pod palcom stranícke sekretariáty, orgány činné v trestnom konaní, justíciu či štátnu a samosprávnu byrokraciu. A zrejme nič viac nepotvrdzuje tento autoritatívny trend krajiny ako vyústenie kauzy Jozefa Čentéša. Isteže, všetci si pamätajú tie hanebné tančeky okolo toho, aby sa generálom nestal znova Dobroslav Trnka, ale samotná voľba Jozefa Čentéša zákon neporušila. Na rozdiel od jeho nevymenovania akobysmerákom Ivanom Gašprovičom, ktoré aj Ústavný súd napokon označil za protiústavné. Dôležité však bolo niečo iné - mať svojho aj generála, lebo špeciála už táto vláda má.
Od septembra tohto roku však majú oligarchovia pod palcom aj posledné slobodné médiá – áno, aj pred mediálnym nástupom Penty verejnosť vedela o tom, ktorí oligarchovia a podnikatelia sú v majetkovom prepojení s kľúčovými médiami (Kmotrík, Babiš, Brhel, Široký, Vajda...), ale až nástupom Penty do Trendu, Plusky a Sme sa slobodný mediálny priestor mimoriadne zredukoval.
Fakticky dnes na Slovensku nejestvuje mienkotvorné médium, na ktoré by nemala dosah politická a/alebo ekonomická špička. Ako táto situácia postihne skutočnú investigatívnu žurnalistiku, ako sa tieto „nové médiá“ vyrovnajú so svojou implicitnou povinnosťou informovať a odhaľovať prehrešky mocných, spoznáme čoskoro. Isteže, vynález internetu znemožňuje zavrieť ústa všetkým, nepodarí sa utajovať škandály pred všetkými a naveky, ale že týmito nákupmi sa zo slobodného a nezávislého hlasu posledných médií stane hlások volajúceho na púšti či psíka štekajúceho na karavánu, nie je vôbec vylúčené.
Na čo by mali myslieť aj tí, ktorí nie sú pri koryte naveky. Že raz, v opozícii, by sa im kritické médiá mohli predsa len nejako zísť.

RÓBERT KOTIAN