Choď na obsah Choď na menu
 


Pyrrhove víťazstvá Mikuláša Dzurindu

8. 11. 2010

Teda s výnimkou Mikulášťana Miroslava Mičudu, ktorého varovné slová vyzneli ako hrach hádzaný na stenu. Metafora s bonusom, oceneneniahodným najmä v meste, kde obesili Jánošíka. A všade inde po dnešnej tlačovke Smeru, kde Politik s hlasom podobným hlasu z nahrávky o financovaní Smeru odprezentoval inú nahrávku s „dôkazom o korupcii" Mikuláša Dzurindu.

Keď na začiatku roka predseda Smeru Robert Fico vytiahol proti Mikulášovi Dzurindovi kauzu prania špinavých peňazí, chcel zabiť dve muchy jednou ranou - 1. odvrátiť pozornosť od svojich vlastných zlyhaní predovšetkým v kauze predaja emisií a 2. na prahu volebného roka urobiť z úhlavného nepriateľa iba štatistu, ktorý nerobí nič iné ako vyvracia obvinenia zo škandálneho financovania vlastnej strany.
Že sa Fico prerátal, sa ukázalo najprv vtedy, keď sa Mikuláš Dzurinda vzdal pozície volebného lídra, a v súboji o tento post uspela Iveta Radičová. Jej nástupom do tejto pozície stratila téma financovania SDKÚ-DS tú razanciu, s akou Fico počítal vo volebnom súboji, a preferencie dvoch blokov sa začínali vyrovnávať. Čarom nechceného bolo, že džin financovania politických strán, akého sa právom obáva každá strana, bol vypustený a obrátil sa aj proti jeho tvorcovi. Niekoľko týždňov pred parlamentnými voľbami o škandálnom financovaní Smeru prehovoril jeden z jeho zakladateľov, exposlanec Bohumil Hanzel a 48 hodín pred parlamentnými voľbami sa dokonca objavila nahrávka, na ktorej hlas podobný Ficovmu o. i. povedal:„Ja len môžem povedať, že som zabezpečil, a toto môžem povedať, dúfam, že to nikto nepočúva, zabezpečil som na tento rok 35, na budúci rok asi 40, plus teda ďalšie veci. Zabezpečil som ich, ako tie peniaze, vlastnou hlavou. Oficiálne prídu a budú normálne vykryté v strane".
Neplánovaným bonusom tohto efektívneho protiútoku Mikuláša Dzurindu (a prvým Pyrrhovým víťazstvom) bolo, že úspešným volebným lídrom SDKÚ-DS sa stala Iveta Radičová, čím sa musel o svoju politickú moc podeliť. Navyše stále vo vzduchu visí doteraz nevyvrátené podozrenie, že financovanie SDKÚ-DS nebolo v súlade so zákonom - čo by mala vyšetriť špeciálna prokuratúra.


Druhé Pyrrhovo víťazstvo utrpel Mikuláš Dzurinda pri konflikte o meno nového generálneho prokurátora  - na čom nič nemení ani jeho slovná ekvilibristika, s akou argumentuje pri vysvetľovaní mantinelového pohybu jeho strany. Práve spomínaná kauza s financovaním SDKÚ-DS, ku ktorej sa pridali podozrenia o financovaní strany Smer-SD, vytvorila podmienky pre prirodzené spojenectvo oboch strán pri úsilí udržať v jeho funkcii Dobroslava Trnku (včera Dzurinda dokonca prezradil, že o tomto poste s ním chcel Fico hovoriť). Fakty nepustia - keby malo Dzurindovo krídlo úprimný záujem o špeciálneho prokurátora Hrivnáka na tomto poste, malo to dať najavo ešte v čase, keď sa koaliční partneri na spoločných rokovaniach usilovali na jednom mene dohodnúť - že tak neurobili a programovo sa takejto dohode vyhýbali a zmenili svoj názor až v situácii, keď Iveta Radičová pohrozila demisiou, ak bude opätovne zvolený Trnka, viac ako čokoľvek iné vypovedá o zmysluplnosti Dzurindových teórií, prečo sa jeho poslanecký klub napokon priklonil k Hrivnákovi. A s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa dá uvažovať, že sa dohodli na kandidatúre Hrivnáka iba preto, aby nebol zvolený generálny prokurátor už na tejto schôdzi. Pretože ak by boli akceptovali názor troch ostatných strán, tak by Trnku nahradila Mišíková bez akýchkoľvek pochybností. Na tomto mieste sa dá však trochu vyčítať ostatným trom koaličným stranám, že neustúpili zo svojej nominácie Mišíkovej a nepodporili v prvom kole kandidáta SDKÚ-DS. Ich reakcia na lavírovanie dzurindovcov bola síce pochopiteľná - či však nebola aj krátkozraká, sa dozvieme na novembrovej schôdzi. Dzurindova pyrrhovčina teda spočíva v tom, že nielenže nebol za generálneho prokurátora zvolený jeho tajný kandidát, ale aj v tom, že vyvolal pochybnosti o pravých úmysloch pri tejto voľbe a že prinútil Ivetu Radičovú k bezprecedentnému kroku, aký o pomeroch v strane povedal viac ako čokoľvek iné.

Tretím Pyrrhovým víťazstvom bolo jednoznačné obhájenie postu predsedu strany. Fakt, že takmer každý piaty účastník snemu nehlasoval za Mikuláša Dzurindu (vnútorná nespokojnosť sa už nedá utajiť)), a že Iveta Radičová odmietla akúkoľvek súťaž o post predsedu strany (ktovie, ako by vyzeral pomer síl, keby sa o to predsa len pokúsila), zastabilizoval pomery v SDKÚ v takej podobe, ktorá môže byť pre budúcnosť strany iba kontraproduktívna. Mať v čele jedného z najnedôveryhodnejších slovenských politikov, o ktorého konaní v minulosti jestvuje množstvo podozrení a od ktorého sa zrejme už Iveta Radičová nie je schopná dôveryhodne dištancovať, pripomína cestu HZDS na perifériu politického spektra. (Prepisstarej nahrávky, zverejnenejPolitikom s hlasom podobným hlasu z nahrávky o financovaní Smeru, hovorí o všetkom možnom, len nie o intervenovaní v prípade pozdržaných papierov na magistráte - a zrejme ich bude pribúdať.)
Tohto roku sa ešte zastavil pokles SDKÚ povýšením Ivety Radičovej na volebného lídra a predsedu vlády. Avšak ak Radičová bude ďalej zotrvávať v pozícii nekonfliktného pozorovateľa pomerov v SDKÚ, trpne prijímajúceho Dzurindovu hlavnú rolu, tak namiesto potrebnej zmeny SDKÚ budeme svedkami postupného splývania Ivety Radičovej s pochybným obrazom strany reformnej, ale porovnateľne klientelistickej, ako je tá „skorumpovaná partia bývalých komunistov, ktorá si november '89 ani nevšimla".

 


Čítajte viac: http://robertkotian.blog.sme.sk/c/246861/Pyrrhove-vitazstva-Mikulasa-Dzurindu.html#ixzz15RxsvZZw