Choď na obsah Choď na menu
 


TO najlepšie, ČO DOMA MÁME

8. 5. 2010






A hoci slovenský hokej v posledných piatich rokoch obsadil pevnú pozíciu v najužšej svetovej špičke, získať World Cup v torontskej hale Air Canada Centre je skôr snom. Aj tréner Ján Filc hovorí, že za hlavných favoritov treba považovať domáce tímy USA a Kanady a pre Slovensko bude úspechom zisk každého bodu či víťazstva. Hokejový fajnšmeker však už teraz vie, že sa má na čo tešiť - na súboje najlepších z najlepších. Nie je veľa športov, kde k najlepším z najlepších patria aj slovenskí športovci.
"Mohykáni" boli prví
Jedným z predchodcov hokeja bol lacrosse, ktorý vznikol spojením indiánskej hry baggataway, ktorú na Hurónskom jazere hrávali Irokézi, a francúzskej hry hoquet, ktorú do Severnej Ameriky doniesli francúzski kolonizátori v 16. storočí. Lacrosse sa so zahnutými pálkami a loptičkami hral na suchu aj na ľade. Po roku 1856 vývoj ľadového hokeja ovplyvnil anglický pluk Royal Canadian Rifles, ktorého vojaci sa v prístavoch Halifax a Kingston korčuľovali a škótsku hru shinney či indickú hru hurling, pripomínajúcu pozemný hokej, preniesli na ľad. Významný diel do vývoja ľadového hokeja vniesli aj študenti montrealskej McGillovej univerzity, ktorí hrávali na ľade už aj s brankárom. Prvý zápas v ľadovom hokeji podľa určitých pravidiel sa odohral v montrealskej krytej hale Victoria Skating Ring 3. marca 1875. Na rozdiel od predchádzajúcich zápasov, ktoré sa hrali s gumenou loptičkou, tento historický zápas medzi družstvami J. B. Creightona a F. W. Torrenca sa už hral s plochým dreveným kruhom. Gumený puk podľa ústnej legendy vznikol v roku 1877 tak, že študent F. W. Robertson, jeden z dvoch autorov prvých pravidiel (spolu s R. F. Smithom), odrezal z gumenej loptičky hornú a dolnú časť. Prvé hokejky s rovnou čepeľou, dotýkajúcou sa ľadu celou dolnou hranou, sa začali vyrábať v Montreale okolo roku 1880 - a treba dodať, že ich spočiatku vyrábali najmä kanadskí Indiáni, skvelí vo výrobe pálok na lacrosse. Takéto hokejky spolu s plochým kotúčom - pukom boli rozhodujúcou zmenou, odlišujúcou ľadový hokej od pôvodných hier na ľade, hraných zakrivenými pálkami a guľatou loptičkou. Brankársku sieť prvýkrát použili v roku 1900, keď Francis Nelson po zranení diváka pukom, ktorý preletel cez bránku, odišiel do prístavu, kúpil tam rybársku sieť a zavesil ju do bránky. Mantinely vznikli preto, aby hráči nemuseli hľadať puk v snehu odhrnutom na okraji ihriska (s čím majú hokejoví nadšenci na zamrznutých rybníkoch a jazerách a kanáloch problémy dodnes).
Ľadový hokej v Čechách a na Slovensku
Bandy hokej, hra s loptičkou a zahnutými palicami, predchodca ľadového hokeja, sa hral najmä v Anglicku, Škandinávii a v Rusku už v druhej polovici 19. storočia. V českých krajinách sa začal hrať koncom 80. rokov 19. storočia. Prvé tlačou zaznamenané stretnutie sa hralo 6. januára 1901 v Prahe, prvá súťaž sa uskutočnila v roku 1904. Rozmach bandy hokeja sa končí nástupom ľadového hokeja v rokoch 1909-1910. Český hokejový zväz bol založený v roku 1908 v Prahe, s kanadským hokejom sa zoznámili tzv. českí hokejoví mušketieri v roku 1909 na medzinárodnom turnaji v Chamonix v januári 1909. Český tím prehral s Francúzskom 1:8, ale už vtedy českí hráči prekvapili súperov "rýchlosťou útočníkov, výbornými prihrávkami, bojovnosťou a dobrou kombináciou", a "keď sa naučia ovládať kanadskú palicu a naučia sa lepšie strieľať, budú patriť k najlepším," napísal do Les Sports d'Hiver prvý predseda IIHF L. Magnus. Nebolo to nič prekvapujúce, veď prvé kanadské hokejky si "mušketieri" zakúpili iba deň pred stretnutím. V tom čase hralo ľadový hokej šesť hráčov bez striedania, českí hráči nemali ani rukavice, iba brankár mal vlnené palčiaky a vlnený šál obmotaný okolo pravej nohy. Na druhých majstrovstvách Európy v roku 1911 (prvé sa konali v roku 1910 vo Švajčiarsku, majstrami Európy sa stali Angličania pred Nemcami, Belgičanmi a Švajčiarmi) sa dokonca Čechy stali majstrom Európy po víťazstvách nad Švajčiarskom, Nemeckom a Belgickom. Prvé majstrovstvá sveta sa hrali v roku 1920 v Antverpách a boli súčasťou olympijských hier. Československo skončilo tretie, majstrami sveta a olympijskými víťazmi sa stali Kanaďania pred Američanmi. V zápasoch so zámorskými mužstvami českí hráči dostali výprasky 0:15 a 0:16. Najväčšiu prehru v dejinách utrpeli českí hokejisti o štyri roky neskôr na MS v Chamonix s Kanadou 0:30.
Bandy a ľadový hokej na Slovensku
P rvé kluby ľadového hokeja na Slovensku boli založené v Košiciach a v Bratislave v roku 1920, neskôr pribudli kluby v Banskej Bystrici, Žiline, Prešove, Trnave, Nitre a vo Vysokých Tatrách. Tu sa v roku 1925 uskutočnili aj majstrovstvá Európy. Prvé oficiálne stretnutie v kanadskom hokeji sa hralo 13. januára 1925 medzi I. ČsŠK Bratislava a I. ČsŠK Trnava - hralo sa kurióznym spôsobom, 2x20 minút s loptičkou a 2x10 minút s pukom. Od roku 1929 sa hráva pod Tatrami Tatranský pohár, po Spenglerovom pohári najstarší turnaj v Európe. Majstrovstvá Slovenska sa začali hrať v roku 1930 - víťazom prvého ročníku bol Ski Klub Bratislava. Veľkým problémom bratislavského hokeja bola chýbajúca umelá ľadová plocha, preto sa často hrávalo vo Viedni. Umelá ľadová plocha sa vybudovala v Bratislave až v roku 1940, keď stroje pôvodne určené do poľských Katovíc boli pre vypuknutie druhej svetovej vojny inštalované v Bratislave.
Kanada verzus zvyšok sveta
Prvýkrát prišli kanadskí hráči na 1. majstrovstvá sveta v roku 1920 - MS boli vtedy súčasťou olympijských hier v Antverpách. V medzivojnovom období v hokeji Kanaďania jednoducho dominovali a o titul majstra sveta ich v rokoch 1920-1939 obrali iba hokejisti USA (1933) a Anglicka (1936). Po vstupe sovietskych hokejistov na majs trovstvá sveta v roku 1954 o toto výsadné postavenie prišli a v rokoch 1963-1985 boli majstrami sveta iba sovietski alebo československí hokejisti. Aj preto sa v polovici 70. rokov začali o účasť na MS usilovať kanadskí a americkí profesionáli z NHL. V rokoch 1970-1976 sa Kanada nezúčastňovala na MS pre spory s IIHF o možnosť štartu profesionálov, na MS 1977 vo Viedni ju prvýkrát reprezentovali aj profesionálni hráči a kanadský tím skončil štvrtý. Už rok predtým na MS v Katoviciach hralo za americký tím niekoľko profesionálov. Nie je nezaujímavé, že prví profesionáli začali v ľadovom hokeji pôsobiť už na začiatku 20. storočia. Ako prvý platil hráčom americký zubný lekár J. L. Gibson, ktorý chcel do svojho mužstva v Houghtone v Michigane pritiahnuť niekoľko kanadských hráčov. Gibsonov príklad nasledovali ďalší majitelia klubov a tak v roku 1904 vznikla prvá profesionálna liga International Pro Hockey League. Hráči v tom čase dostávali od 500 do tisíc dolárov za stretnutie.
Séria storočia
P rvá skutočná konfrontácia profesionálneho zámorského a európskeho, teda sovietskeho hokeja, však nastala až v roku 1972, keď sa uskutočnila Séria storočia. Počas MS v Prahe v apríli 1972 sa konal kongres IIHF a predstavitelia kanadského hokeja sa dohodli so zástupcami sovietskej hokejovej federácie na Sérii storočia, konfrontácii toho najlepšieho, čo svetový hokej v tom čase ponúkal - kanadských a sovietskych hokejistov. Hovoriť o konfrontácii profesionálneho a amatérskeho hokeja by v tomto prípade nebolo celkom presné, lebo aj sovietski, československí či severskí špičkoví hráči boli amatérmi iba de iure, nie však de facto (hoci rozdiel v príjmoch najlepších kanadských a sovietskych či československých hokejistov bol priepastný - podobne ako v iných profesiách). V septembri 1972 sa potom odohralo osem zápasov, po štyri v Kanade a v ZSSR a napriek tomu, že Kanada vyhrala štyri zápasy, Sovieti tri a jeden zápas sa skončil nerozhodne, hokejový svet už nebol nikdy ako predtým. V tejto sérii stretnutí sa totiž ukázalo, že pôvodná absolútna dominancia kanadského profesionálneho hokeja je už len mýtom, a že svet Kanadu jednoducho dostihol. Je síce pravdou, že najlepší hokej sa aj naďalej hrá v Kanade a v USA zásluhou NHL, avšak podiel európskych hráčov na tejto špičkovej kvalite je úplne rovnocenný (a mená ako Forsberg, Koivu, Jágr, Pálffy, Kovaľčuk či Chára majú najvyšší cveng u odbornej aj širokej verejnosti). Prvý zápas Série storočia, ktorý sa odohral 2. septembra v Montreale, bol pre kanadskú a svetovú hokejovú verejnosť šokom. Domáci profesionáli, v ktorom hrali také hviezdy ako bratia Espositovci, Mahovlichovci, Mikita, Clarke, Henderson, podľahli sovietskemu tímu 3:7 a skvostný útok Michajlov - Petrov - Charlamov strelil súperom štyri góly. V neskorších zápasoch museli siahnuť kanadskí profesionáli až na samé dno síl, aby svojho súpera porazili. V konečnom dôsledku sériu naklonili vo svoj prospech až 34 sekúnd pred koncom posledného zápasu v Moskve, ktorý vyhrali 6:5 - z čoho sa kanadské médiá ešte dlho spamätávali. Na spiatočnej ceste zohrali kanadskí profesionáli ešte dve stretnutia so Švédskom, vyhrali 4:1 a remizovali 4:4 a potom 30. septembra 1972 prišiel veľký sviatok československého hokeja. Hoci sa československí hráči stretávali s kanadskými na majstrovstvách sveta od roku 1920, až po polstoročí došlo ku konfrontácii s najlepšími kanadskými hráčmi. Prvé oficiálne stretnutie kanadského a českého hokeja sa odohralo na olympijskom turnaji v Antverpách a skončilo sa výsledkom 15:0. Najväčšiu porážku utrpeli českí hráči na ZOH 1924 v Chamonix 0:30, prvýkrát československí hráči remizovali s Kanaďanmi na MS v Prahe v roku 1931, prvýkrát nad nimi vyhrali na MS v Prahe v roku 1949 3:2. V Prahe československá reprezentácia, čerstvý majster sveta z Katovíc, remizovala s výberom NHL 3:3 a o víťazstvo prišla len štyri sekundy pred koncom pri súperovej power-play. Po rozpačitom úvode, keď prehrávali už 0:2, našli českí a slovenskí hráči svoju pravú tvár a veľkému súperovi boli do konca zápasu viac ako rovnocenným súperom. Aj druhý kanadský tréner John Fergusson priznal, že s nerozhodným výsledkom je veľmi spokojný a československý tím mu svojou hrou vraj pripomínal Montreal Canadiens. Nadšenie kanadských hráčov po vyrovnávajúcom góle viac ako čokoľvek iné svedčilo o uznaní československého hokeja za silného partnera. George Hanson, komentátor The Montreal Star, bol zrejme presný, keď sa zamýšľal nad Sériou storočia: "Kanada sa pustila do série sebavedome, pokojne, možno ľahkovážne, hráči aj fanúšikovia. Naším sebavedomím otriasol prvý zápas a potom sme si všetci veľmi rýchlo uvedomili, aká je skutočnosť. Z prvého pocitu učiteľskej nadradenosti sme sa rýchlo zmenili na národ, ktorý s nadšením prijíma tri víťazstvá o jediný gól. Mýtus absolútnej moci padol a väčšina z nás by mala byť za to sovietskym hokejistom vďačná."
Kanadský pohár
P oznanie skutočného rozloženia síl vo svetovom hokeji priviedlo kanadských aj európskych funkcionárov k myšlienke zorganizovať medzinárodný hokejový turnaj reprezentačných mužstiev silnej svetovej šestky - kam okrem Kanady a USA patrili mužstvá ZSSR, ČSSR, Švédska a Fínska. Stalo sa tak v septembri 1976 a dejiskami 1.ročníka Kanadského pohára boli zimné štadióny v Montreale, Toronte, Philadelphii, Winnipegu, Ottawe a Quebecu. Šesť mužstiev hralo každý s každým po jednom stretnutí a vo finále sa stretli dvaja najlepší. Ak sa do finále s Kanadou dostalo československé mužstvo, bolo to sčasti preto, že sovietsky tréner V. Tichonov prišiel s omladenou zostavou, ale hlavne preto, že československý tím v tom čase dosahoval špičkovú úroveň, čo potvrdil aj dvoma titulmi majstra sveta v rokoch 1976 a 1977. Úplne úžasným zážitkom bola výhra československých hráčov v prvom zápase s Kanadou 1:0. Po tomto shut-oute sa slovenský brankár Vladimír Dzurilla stal pojmom aj za veľkou mlákou a kanadské médiá nevedeli vynachváliť hru československých hokejistov. Výsledok bol pre domáce publikum značným prekvapením, lebo v prípravnom zápase tesne pred turnajom prehrala ČSSR s Kanadou v montrealskej hale Forum 4:7 a kanadský tréner Scotty Bowman sa na adresu našej hry vyslovil, že pekné sú len dresy. V samotnom zápase sa však českí aj slovenskí hráči dokázali presadiť typickou kombinačnou hrou a vydržali aj fyzické nasadenie Kanaďanov, ktorí nastúpili so svojimi najväčšími hviezdami. Mená ako Orr, Lapointe, Potvin, Esposito, Clarke, Hull, Lafleur, Dionne či Sittler museli uznať, že Dzurilla, Machač, Pospíšil, Bubla, Martinec, Novák, Hlinka, Augusta, Nový a bratia Šťastní sa im plne vyrovnajú. Scotty Bowman neváhal priznať, že "to bol jeden z najlepších zápasov, aké v živote videl", ani Bobby Hull "ešte od európskeho mužstva nevidel lepší výkon". Ken Dryden, montrealský brankár, ktorý nemohol hrať pre zranenie kolena, na adresu brankára ČSSR poznamenal, že "ešte nezažil taký výkon, aký podal Dzurilla. Takýto zápas musel vziať dych každému, neverím, že môže byť odohraté ešte lepšie stretnutie". A legenda Bobby Orr, kapitán kanadského tímu, priznal, že "viac než to, čo sme odviedli dnes proti Čechoslovákom, zahrať nemôžeme". V prvom finálovom stretnutí síce Kanaďania hladko vyhrali 6:0, keď ich súper nepodal maximálny výkon, ale druhé finále bolo sviatkom svetového hokeja. Kanaďania vyhrali až v predĺžení 5:4, keď vyrovnali len dve minúty pred koncom zápasu a rozhodujúci gól dal v dvanástej minúte predĺženia Darryl Sittler z nemožného uhla po excelentnej kľučke. Gól, na aký sa nezabúda. Zápas, na aký sa nezabúda. A gestá, ktoré zostanú v pamäti mnohým. "Na to, čo sa stalo, keď som kryl najťažšiu strelu zápasu, do smrti nezabudnem," povedal po stretnutí brankár Vachon. "Martinec, ktorý vypálil, ku mne prišiel a poklepal mi s uznaním po chrbte." Krátko po zápase sa v strede ihriska stretli Jaroslav Pouzar s Petom Mahovlichom a vymenili si dresy. Okamžite ich nasledovali ostatní hráči. Takýto obraz Kanada dovtedy nepoznala.
Pohár Kanadský, Vyzývací a Svetový
Úspech Kanadského pohára, ktorým bola prelomená izolácia profesionálneho zámorského a európskeho hokeja, vyvolal na svetlo sveta aj ďalšie merania síl a vrcholné hokejové zážitky. Spočiatku sa zámorské a európske reprezentácie stretávali na Canada Cupe, v poslednom desaťročí sa miestom merania síl stali aj zimné olympijské hry. O tri roky neskôr, vo februári 1979, sa konfrontácia kanadského a sovietskeho hokeja zopakovala na Challenge Cupe v New York. Po výsledkoch 2:4, 5:4 a 6:0 sa víťazom Vyzývacieho pohára stali hokejisti ZSSR a výkon brankára Vladimira Myškina v treťom zápase pripomenul Dzurillu v najlepších rokoch slávy. Kanadský pohár sa zopakoval ešte štyrikrát v septembrových termínoch a okrem druhého ročníka v roku 1981, keď vo finále porazili sovietski hokejisti kanadský tím, všetky ostatné (1984, 1987, 1991) zostali domácemu tímu. V roku 1984 aj zásluhou Petra Šťastného, ktorému sa v hokejovej kariére podarilo reprezentovať až tri krajiny - po Československu a Kanade aj Slovensko pri jeho ceste z hokejového suterénu do A-skupiny majstrovstiev sveta. Na prelome augusta a septembra 1996 sa konal aj prvý ročník Svetového pohára, ktorého sa na rozdiel od Canada Cupu zúčastnilo až osem tímov, prvýkrát aj Slovensko. Spolu s Kanadou, USA a Ruskom sme boli zaradení do Severoamerickej skupiny, v Európskej skupine hrali o postup do štvrťfinále hráči Švédska, Česka, Fínska a Nemecka. Slovenskí hokejisti, medzi ktorými už boli aj začínajúce hviezdy NHL Švehla, Bondra, Pálffy, Demitra či Šatan, prehrali všetky tri zápasy - s Ruskom 4:7, s Kanadou 2:3 a s USA 3:9. Vo finále vyhrali hokejisti USA nad Kanadou. Olympijské hry, na ktorých sa mohli zúčastniť skutočne všetci najlepší svetoví hráči, boli až posledné troje - v rokoch 1994, 1998 a 2002. Na týchto olympiádach mal zastúpenie aj slovenský hokej, avšak jeho doterajšie vystúpenia, okrem toho prvého v Lillehammeri 1994, boli pre slovenských fanúšikov sklamaním - do značnej miery aj z objektívnych príčin, keď slovenské mužstvo na rozdiel od iných špičkových tímov muselo absolvovať kvalifikáciu a v nej nemohlo reprezentovať to najlepšie, čo doma (teda v NHL) máme. Kým na olympiáde 1994 slovenský hokej milo prekvapil, keď sa stal čiernym koňom súťaže a od boja o medaily ho obrala len nešťastná prehra s Ruskom v predĺžení, olympiády v Nagane 1998 a v Salt Lake City 2002 ukázali, že skutočná sila slovenského hokeja sa nachádza v NHL a bez hráčov z kanadských a amerických mužstiev je len polovičná.
World Cup 2004
N a tohtoročnom Svetovom pohári by Slovensko malo reprezentovať skutočne to najlepšie, čo doma máme (snáď s výnimkou coloradského Mareka Svatoša). Zhodli sa na tom aj zahraniční odborníci. Podľa analýzy oficiálnej stránky NHL by si slovenskí súperi mali tento tím dobre preštudovať, lebo je v ňom niekoľko významných hviezd. Publicista Phil Coffey spomína najmä Z. Cháru, M. Hossu, P. Bondru, M. Šatana, Ž. Pálffyho, P. Demitra a M. Gáboríka. Philadelphské trio útočníkov M. Handzuš, B. Radivojevič a R. Somík "prináša do tímu ďalší rozmer - pevnosť". Renomovaný švédsky denník Aftonbladet síce za najväčších favoritov Svetového pohára považuje domáci kanadský tím, avšak slovenskú ofenzívu spoločne s českou a švédskou považuje za najlepšiu na turnaji. Naše šance však pre výkony obrany a brankárov prirovnáva k fínskym - teda na šiestu priečku. Doterajšie konfrontácie na najvyššej úrovni vždy priniesli zlom vo vývoji hokeja. V minulosti to bolo logické - na majstrovstvách sveta sa stretávali rozličné hokejové školy. Proti sebe nastupovala ruská rýchlosť a strojové kombinácie s prepracovanou švédskou obranou, československou technikou či zámorskou jednoduchosťou a priamočiarosťou. Na kanadských pohároch či v Sérii storočia sa stretli kanadskí profesio náli so sovietskymi raketami a obe strany sa museli vyrovnávať nielen s odlišnými rozmermi ihrísk, ale aj s odlišným chápaním hokeja, keď individuality stáli proti zohratým päťkám. V 80. a 90. rokoch sa zámorské ihriská úplne otvorili európskym hráčom a najviac úžitku z toho mal divák v NHL - videl zápasy tých najlepších, medzi jeho domácich miláčikov sa prepracovali aj európske hviezdy, Hašekom počnúc a Šatanom končiac. Hašeka napodobňujú mnohí kanadskí brankári, fanúšikovia Buffala ďakujú Bohu za Satana. Svetový hokej stráca národné prvky, alebo inak - svetový hokej je kotlom, v ktorom sa tavia národné prvky a v synergickom efekte vzniká zaujímavá a efektívna kombinácia toho najlepšieho, čo v národných školách vzniklo. Marián Hossa si rozumie s Danielom Alfredsonom i Bryanom Smolinským, Zdena Cháru rešpektujú všetci bez výnimky. World Cup nebude tým, čím bola Séria storočia alebo prvý Kanadský Pohár či olympiáda v Nagane v roku 1998, kde aj Big One Wayne Gretzky uronil slzu, keď jeho tím nedosiahol ani len na medailu. Tento Svetový pohár by z hľadiska slovenského hokeja zlomom nemal byť, ale mal by byť potvrdením príslušnosti k tým najlepším. A v tom najlepšom prípade obohatením svetového hokeja o slovenské špeciality, akými okrem Šatana a spol. inde nedisponujú.