Od Herakla po Železného
Vtom vybehol rýchle Oileov syn a za ním hnal sa Odyseus božský tesne, tak, ako je pri prsiach ženy s prekrásnym pásom palica tkáčska, čo zručne ju svojou pritiahne rukou, snažiac sa pretiahnuť osnovou nite, a drží ju tesne pri samých prsiach. Tak blízko Odyseus bežal a šľapal nohami do jeho stôp skôr, ako ich prach mohol zakryť. Odyseus božský mu dýchal priamo do tyla hlavy, bežiac neprestajne rýchle, a keďže zvíťaziť túžil, výskali Achájci všetci a každý ho pobádal v behu.
Tak znie najstaršia a azda aj najkrajšia športová reportáž - napokon, nie div, predpokladov na skvelý text o športovom výkone bolo viacero: dielom je epos Ílias, autorom sám Homér, aktérmi bežeckého súboja antickí heróovia zhromaždení pod Trójou, motiváciou športové hry na počesť padlého Patrokla, Achillovho najbližšieho priateľa, a odmenou pre víťazov strieborné miešadlo, veľký býk a pol talenta zlata. Máloktorý športový redaktor by nezávidel Homérovi to skvelé vystihnutie dramatickosti súboja: "Odyseus šľapal nohami do jeho stôp skôr, ako ich prach mohol zakryť." (Dnes takéto napätie rieši zvyčajne cieľová fotografia.) Ak ešte dodáme, že na týchto hrách pod Trójou sa súťažilo aj v pretekoch na vozoch, v pästiarskom súboji, v zápasení, v behu, hode diskom a oštepom a v streľbe z luku na cieľ, sme v Íliade svedkami azda najstarších športových hier. V druhom epose Odysea Homér zasa píše o Odyseovom pobyte na ostrove Faiákov, kde sa na jeho počesť súťažilo v behu, skoku, zápasení, hode diskom a v pästiarskom súboji. Ako bonus pre čitateľov uveďme, že Odyseus, súc vyprovokovaný jedným z domácich hostiteľov a označený za obchodníka, ktorý iba po lúpežnom zisku sliedi, " uchopil disk, ten hodne bol väčší, širší a ťažší, ako je disk, čo zvykli ním faiácki mladíci hádzať. Dokola zatočil ním a hodil ho zo silnej ruky, kameň zasvišťal vzduchom, i k zemi skrčili sa všetci Faiáci, ctitelia vesiel a loďami ďaleko slávni, pri tomto vrhnutí disku. Ten preletel za značky všetkých, vyletiac ľahučko z ruky".
A všetkým na ostrove Faiákov bolo zrazu jasné, že videli nevšedný výkon: podobne ako o niekoľko tisícročí neskôr v roku 1968 na olympiáde v Mexiku očití svedkovia Beamonovho skoku do diaľky - skokom dlhým
Homér nebol prvý
Homérove eposy však nie sú najstaršími zmienkami o športe ako takom. Medzi jednotlivými druhmi športov dominuje zápasenie, či už ide o sumerskú bronzovú sošku dvoch zápasníkov z 26. storočia pred naším letopočtom, alebo o starobabylonskú písomnú tabuľku z 18. storočia p.n.l.. Na tejto starobabylonskej tabuľke sa nachádzal text eposu o Gilgamešovi, ktorý má takisto sumerský pôvod v treťom tisícročí p.n.l. (áno, je to ten epos, v ktorom sa spomína aj potopa sveta, taká známa zo starých biblických textov). Píše sa na nej o konflikte uruckého kráľa Gilgameša, piateho panovníka po potope sveta, so stepným mužom Enkiduom, ktorý ho nechcel pustiť do chrámu bohyne lásky Ištary - a prirovnanie ich súboja k zápasníkom je neklamným svedectvom, že už starí Sumeri poznali zápasenie:
"Enkidu zahatil bránu, zahatil bránu nohou, Gilgamešovi vstúpiť nedovolil! Chytili sa za pás ako zápasníci, v kolenách poklesli. Bránu vyrazili, pánty vyvalili a steny sa triasli."
Z priestoru a historického času Mezopotámie pochádzajú aj dve tabuľky s obrazmi boxerov z 22. storočia p.n.l.. Podobne ako na brehoch riek Eufrat a Tigris aj v údolí rieky Níl bolo najstarším známym športom zápasenie. Na reliéfe z 25. storočia p.n.l. sú zobrazení zápasníci vo viacerých polohách. A z 19. storočia p.n.l. pochádza zasa nástenná maľba, na ktorej je najstaršia známa zmienka o hre s loptou.
Kalokagatia
Tak ako Homér, ani Gréci neboli prvým národom, ktorý sa venoval športu - ich vklad do dejín športu však spočíva v tom, že z jednotlivých športových odvetví vytvorili celistvý systém, vrcholiaci olympijskými hrami, a športu pridelili významné miesto v živote jednotlivcov aj spoločností. Napokon, ani s matematickými, geografickými alebo astronomickými poznatkami, či už vlastnými alebo prevzatými, nenaložili starí Gréci inak - a vytvorili z nich vedecké disciplíny na takej vysokej úrovni, že na ich prekonanie potreboval zvyšok sveta takmer dve tisícročia. Na rozdiel od iných starovekých národov dosiahol v Grécku šport masové rozšírenie, venovali sa mu všetci slobodní občania mestských pospolitostí a záujem o šport bol podchytený a pestovaný už v školách. Napokon, prirodzená súťaživosť bola Grékom vlastná už dlhé veky - aj podľa Homéra "byť najlepší v skutkoch i slovách" bolo ideálom hrdinu Achilla, "smelosťou a chytrosťou prvý" chcel byť kráľ Odyseus. A filmoví diváci, ktorí navštívili film Trója bez poznania jej antickej predlohy, nikdy neuveria, že cieľom kráľa Agamemnóna bolo "prevýšiť všetkých chlapov". Gréci pripisovali športu až také významné miesto, že v ich prostredí vznikol aj ideál kalokagatie, t.j. harmonického rozvoja tela i ducha. Aj tento princíp odzrkadľoval odlišnosť gréckej spoločnosti od iných starovekých spoločností. Športové zápolenie takisto upevňovalo v gréckej societe rovnosť slobodných občanov. Nikde inde ako práve v športových súťažiach nezáležalo na pôvode, vplyve či bohatstve súťažiacich. Rozhodovalo iba to, kto bol v cieli prvý, kto skočil ďalej ako všetci ostatní, komu sa nikto nevyrovnal v tom, ako ďaleko hodil disk alebo oštep, kto zostal v zápasení či boxe neporazený. Pocitu rovnosti pomáhala aj nahota súťažiacich, odstraňujúca akékoľvek vonkajšie rozlíšenie spoločenského postavenia.
Otcovia Hier
Podľa prevládajúceho a všeobecne akceptovaného názoru gréckych historikov sa prvé olympijské hry konali v roku 776 pred naším letopočtom.
Tento rok sa stal aj východiskom gréckeho kalendára - a nepretržité datovanie olympiád, ktorých bolo v starovekom Grécku dokopy 293, keď posledná olympiáda sa konala v roku 393 nášho letopočtu, dáva tomuto dátumu vysokú hodnovernosť. A ako vtipne poznamenáva skvelý autor historickej non-fiction Vojtech Zamarovský, "možno teda povedať, že grécky kalendár sa začína historicky pravdepodobnejším dátumom než rímsky založením Ríma alebo náš narodením Krista". Medzi prvými a poslednými doloženými antickými olympijskými hrami teda uplynulo 1169 rokov, čo je neskutočne úctyhodný čas - prenesené do slovenských historických pomerov to znamená, akoby prvé hry vyhlásil nitriansky knieža Pribina a posledné prezident Ivan Gašparovič. Na rozdiel od bežnej starovekej či modernej praxe sa k otcovstvu olympijských hier hlásia viacerí.
Medzi mýtické postavy patria kráľ Pelops či najčastejšie spomínaný hrdina Herakles, ktorý ich prvýkrát zorganizoval buď po návrate Argonautov z Kolchidy, keď pomohli Iásonovi získať zlaté rúno, alebo na pamiatku svojho víťazstva nad kráľom Augiášom (ktorý bol známy svojím strašným, takmer neodstrániteľným bordelom v kráľovských chlievoch). Hodnostne najvyšším otcom Hier bol sám Zeus, pretože vraj práve na pôde Olympie porazil svojho otca Krona v boji o najvyššiu moc medzi bohmi. Podľa gréckych historikov sa za skutočného otca hier považuje elidský kráľ Ifitos, aj keď niektorí historici považujú jeho existenciu za dosť pochybnú. Podľa prameňov dostal Ifitos za úlohu zorganizovať športové hry od delfskej veštiarne, ktorá tým sledovala zámer zastaviť vnútorné grécke boje aspoň počas trvania hier. Ifitovi sa to spoločne so spartským kráľom Lykurgom aj podarilo - obaja uzavreli zmluvu o všeobecnom posvätnom mieri počas olympijských hier a vyhlásili ju za záväznú pre všetkých Grékov. Ifitos potom pozval zástupcov všetkých miest do Olympie.
Posvätná ekecheiria
Podobne ako štáty, aj olympijské hry sa udržiavali zásadami, na akých vznikli. Tak ako bolo zámerom ich historického otca-zakladateľa Ifita zaviesť aspoň na krátky čas prímerie medzi bojujúcimi gréckymi mestskými štátmi, tento hlavný princíp, ekecheiriu, dodržiavala grécka pospolitosť vyše tisíc rokov. Napokon, bolo to rozumné predsavzatie, ktoré malo zmysel dodržiavať aj bez strachu z pomsty bohov. Princíp ekecheirie, všeobecného posvätného mieru počas olympijských hier, zabezpečoval neutralitu a nedotknuteľnosť Olympie, na ktorej pôdu nesmeli vstupovať so zbraňami vojenské jednotky ani jednotlivci. Súčasne bola zaručená slobodná a nerušená cesta do Olympie a späť všetkým účastníkom hier, divákom aj delegáciám, a to aj cez územie znepriatelených štátov. Rovnako boli počas olympijských hier zakázané všetky vojny a násilné činy, zahrnujúce aj popravy zločincov. Za vyše jedenásť storočí boli tieto olympijské princípy porušené iba dva alebo tri razy a je na zamyslenie, že kým v antických časoch sa kvôli olympiádam prerušovali vojny, v 20. storočí boli kvôli prvej a druhej svetovej vojne zrušené až troje olympijských hier - v roku 1916 sa mali konať v Berlíne, v roku 1940 v Tokiu a v roku 1944 v Londýne. Zneužitie hier fašistickým režimom v Berlíne v roku 1936 iba dokresľuje náskok antických princípov pred "modernou" politikou. Politika ukázala svoju príšernú tvár aj v Mníchove v roku 1972, keď po útoku palestínskych teroristov a neprofesionálnom zásahu nemeckých jednotiek bolo zabitých jedenásť izraelských športovcov. V tom čase sa dokonca uvažovalo aj o zrušení olympijských hier a myšlienka olympizmu mala namále - ako viackrát predtým i potom. Vtedajší predseda Medzinárodného olympijského výboru Avery Brundage však ešte počas hier skvele vystihol to, čo si mysleli mnohí: The Games must go on! Studená vojna medzi oboma geopolitickými blokmi a hlavne sovietska okupácia Afganistanu dokázali zasiahnuť aj do olympijských hier v Moskve
Hry a súťaže
Na prvých olympijských hrách sa pretekalo iba v jednej súťaži - v behu na jedno štádium, a súťaže trvali iba jeden deň. Jedno štádium, po grécky stadion, bola vzdialenosť približne
Víťazom nielen sláva
Víťazi olympijských hier bývali oceňovaní vencom z posvätnej olivy a menom víťaza v behu na jedno štádium sa označovala aj celá olympiáda. Prvým olympijským víťazom bol Koroibos z fakticky domáceho Elisu, posledným známym víťazom v tomto behu bol Dionýsios z Alexandrie na 262. hrách roku 269 n.l.. A posledným známym olympijským víťazom vôbec je Armén Varastades, ktorý uspel v boxe na 287. hrách v roku 369 n.l.. Získanú slávu bolo možné porovnávať s vojenským triumfom - a olympijských víťazov aj vítali rodáci podobným slávnostným spôsobom. Ale tak ako súčasní vrcholoví športovci, ani grécki olympionici nesúťažili iba kvôli sláve - s olympijským víťazstvom boli na rodnej pôde spojené mnohé výhody a odmeny. Nejeden víťaz si svojím výkonom zabezpečil zaopatrenie na zvyšok života. Peňažná odmena takisto nebola malá - napríklad každý Aténčan, ktorá zvíťazil na olympijských hrách, dostal od mesta 500 drachiem, čo bola suma, aká sa rovnala ročnému výnosu z veľkostatku najbohatších občanov. Aj v novovekých dejinách hier trvalo niekoľko desaťročí, kým sa olympijských súťaží mohli zúčastňovať aj profesionáli. Na striktne odmietavý postoj vedenia olympijského hnutia k profesionálom, alebo k súťaženiu za peniaze, doplatil nielen indiánsky päťbojár a desaťbojár Jim Thorpe, ktorému odňali olympijské medaily získané na hrách v Štokholme v roku 1912, lebo sa neskôr zistilo, že kedysi v minulosti prijal 60 dolárov za účasť v bejzbalovom zápase. Rehabilitovaný bol až v roku 1983. Aj fínsky fenomenálny bežec Paavo Nurmi bol vylúčený z hier v roku 1932, lebo na viacerých pretekoch prijal štartovné, z ktorého si chcel financovať cestu na olympiádu. Deväťnásobnému olympijskému víťazovi tak nebolo umožnené, aby svoju úžasnú kariéru ukončil vysnívaným víťazstvom v maratónskom behu. Svet sa mení, športový tiež a dnes už aj krajinky ako je naša vypisujú miliónové odmeny za olympijské zlato a vytvárajú dobré podmienky tým najlepším. Keď sme sa už dostali k mimošportovej stránke olympijských hier, nemali by sme zabudnúť ani na jej iný tienistý rozmer. Počas archeologických vykopávok v Olympii boli objavené aj podstavce sôch, postavených za pokuty, ktoré dostali pretekári, ak sa dopustili podvodu. Nápisy na podstavcoch "hlásali, že olympijské víťazstvo možno dosiahnuť nie zlatom a striebrom, ale rýchlosťou nôh a telesnou zdatnosťou," cituje Vojtech Zamarovský z diela gréckeho autora Pausania Putovanie po Helade, napísaného koncom 2. storočia n.l.. "Podvádzalo sa teda aj na antických olympijských hrách, dovedna sa zistili tri prípady podplatenia súperov pri zápasení, jeden prípad dohody o výsledku pästiarskeho zápasu, jeden prípad falošnej výhovorky pre oneskorený príchod na predolympijský tréning a jeden prípad zbabelosti, keď sa zápasník naľakal svojho súpera a ušiel," píše Zamarovský. A my už len pripomeňme jeden z najväčších dopingových škandálov, ktorého sa dopustil kanadský atlét Ben Johnson v behu na sto metrov v Soule v roku 1988. Prišiel nielen o olympijské zlato, nielen o vtedy dosiahnutý svetový rekord 9,79 sekundy, ale aj o všetky predchádzajúce svetové a olympijské rekordy. A ešte stále nevedno, ako dopadnú najnovšie podozrenia, týkajúce sa mnohých popredných športovcov, obviňovaných z užívania do vlaňajška neodhaliteľného anabolického steroidu tetrahydrogestrinon.
Najväčší z najväčších
Mnohí z olympijských víťazov sa stali trénermi a v rodných mestách požívali veľkú vážnosť u spoluobčanov. Sarkazmus filozofa Ezopa, ktorý reagoval na olympijského víťaza v zápasení, že sa nemá čím vystatovať, veď premohol iba slabších, nebol zrejme dominujúcim postojom v gréckych mestách. Nebolo ojedinelosťou, že medzi víťazmi možno nájsť aj súrodencov či otca a syna. Podobne ako novoveké hry, aj antické mali svojich viacnásobných víťazov - prvým víťazom jednej z najťažších kombinácií, teda krátkeho, dvojitého a dlhého behu sa stal až v roku 69 nášho letopočtu Polites z Keramu. Tento titul triastes, teda trojnásobný víťaz, za tisícročnú históriu získalo iba šesť bežcov. Jedným z najvýznamnejších viacnásobných olympijských víťazov bol zápasník Milón z Krotónu, ktorý zvíťazil na olympiádach šesťkrát v rokoch 540 až 512 pred naším letopočtom, prvýkrát ako dorastenec. Šesťkrát dekorovali olivovým vencom aj zápasníka Hippostenesa zo Sparty. K smutnej či trápnej stránke gréckych olympiád patrí fakt, že najviac víťazstiev na jedných hrách dosiahol cisár Nero - v roku 66 n.l. získal šesť olivových vencov za víťazstvo v súťaži trubačov a hlásateľov (keď sám oznamoval svoje víťazstvá), v pretekoch vozov so štvorzáprahom aj dvojzáprahom žrebcov, v prednese tragédie a v hre na lýre. Šiesty triumf dosiahol v pretekoch na voze s desaťzáprahom. Singulár je namieste - pretekov sa pre istotu zúčastnil sám. Viacnásobných hrdinov majú aj novodobé olympijské hry - a je ich neúrekom. Najviac medailí z OH - osemnásť, z toho deväť zlatých - získala sovietska športová gymnastka Larisa Latyninová. Pätnásť získal sovietsky gymnasta Nikolaj Andrianov, trinásť taliansky šermiar Edoardo Mangiarotti, dvanásť fínsky bežec Paavo Nurmi, po jedenásť americkí plavci Mark Spitz a Matt Biondi. Najviac medailí na jedných OH vybojoval sovietsky gymnasta Alexander Ditiatin - bolo ich osem na domácej pôde, v Moskve roku 1980. Najviac zlatých na jedných OH patrí už spomínanému Markovi Spitzovi - na OH v Mníchove 1972 získal sedem zlatých medailí. Český bežec Emil Zátopek na hrách v Helsinkách 1952 zvíťazil v behoch na
Polymnestor a ďalší
Len veľmi ťažko - skôr vôbec nie - sa dajú porovnávať výkony súčasných olympionikov s tými antickými. Hlavným dôvodom je predovšetkým to, že sa zachovalo veľmi málo ako-tak presných informácií o vtedajších výkonoch. Časy bežcov sa na slnečných alebo piesočných hodinách nedali odmerať, rozhodovalo, kto bol skôr v cieli. Dominantným princípom súťaženia boli vylučovacie súboje. Takisto nevieme, koľko vážil disk alebo oštep, či sa v skokoch do diaľky meral najdlhší skok, alebo išlo o súčet viacerých skokov - a presné miery historici a odborníci len odhadujú. Napokon, veľmi ťažko sa dajú porovnávať aj výkony počas novovekých olympiád - hlavne v technických disciplínach, ako sú hody diskom a oštepom, či v skoku o žrdi. Ako perličku z hlbín dávnoveku môžeme spomenúť azda zmienku o bežcovi Polymnestorovi, ktorá sa však nespája s jeho olympijským výkonom. Tento bežec vyhral ako dorastenec beh na jedno štádium na 46. hrách roku 596 pred n.l. Podľa prameňov vraj raz dobehol a chytil zajaca - čo je vzhľadom na rýchlosť zajaca asi štrnásť metrov za sekundu veľmi slušné. Tým skôr, ak dnes tí najrýchlejší z najrýchlejších prekonávajú olympijskú hladkú stovku rýchlosťou čosi vyše desať metrov za sekundu. I keď ktovie, ako by dopadol zajac, za ktorým by sa rozbehli hladní Tim Montgomery a Maurice Green, držitelia dvoch najrýchlejších časov na stovku.
Koniec a zrod olympiád
Po takmer dvanástich storočiach olympizmu nastal koniec - rímsky cisár Teodozius I. zrušil olympijské hry roku 394 nášho letopočtu ako "pohanskú slávnosť". Krátko po tom vpadli do Olympie germánski Vizigóti pod vedením Alaricha - zastavili sa tu cestou do Ríma, ktorý aj vyplienili. A roku 426 nášho letopočtu cisár Teodozius II. potvrdil zákaz olympijských hier a pridal ešte rozkaz na zničenie všetkých pohanských chrámov, ktoré neboli využívané na kresťanské bohoslužby. Akoby toho nebolo málo, v prvej tretine 6. storočia sa pridali aj dve zemetrasenia. To ostatné je, vzhľadom na vek antických olympiád, už len žeravá súčasnosť. Záujem o Olympiu a antiku vôbec obnovila renesancia, ale skutočný záujem, aj archeologický, sa spája s
Slovensko a olympiády
Pre malé, iba niekoľkomiliónové spoločenstvo, akým je slovenské, by nemali zapadnúť do zabudnutia viaceré mená - ako napríklad prvý olympionik slovenského pôvodu Alojz Szokol, ktorý ešte v drese Uhorska štartoval na prvých novovekých olympijských hrách v Aténach v roku
Atény 2004 v číslach
XXVIII. olympiáda v Aténach bude trvať sedemnásť dní, od 13. do 29. augusta. Približne dvadsaťtisíc športovcov z dvesto krajín vytvára z olympijských hier najväčšiu spoločenskú udalosť. Odvrátenou stránkou takéhoto zoskupenia ľudí a v čase globálneho nebezpečenstva terorizmu je snaha o bezpečnosť hier - tým skôr, že ide o prvú olympiádu po 11. septembri 2001. Aj preto by mali byť tieto hry jednými z najstráženejších v doterajších dejinách - o bezpečnosť športovcov a divákov by sa malo postarať vyše 21 tisíc policajtov, 3300 príslušníkov pobrežnej stráže, asi sedemtisíc príslušníkov špeciálnych síl a takmer tri tisícky pracovníkov súkromných bezpečnostných služieb. Bezpečnostné sily budú mať k dispozícii takmer 1500 statických a prenosných detektorov a vyše 1500 kamier. Výdavky na ochranu presiahnu 650 miliónov eúr, t.j. každé siedme euro pôjde na bezpečnosť účastníkov hier. Aténsku olympiádu by mali sledovať štyri miliardy televíznych divákov, na športoviskách sa očakáva asi osem miliónov návštevníkov. Spravodajstvo z dvadsiatich ôsmich disciplín bude prinášať približne dvadsať tisíc novinárov. V Olympijskej dedine, kde budú bývať športovci z celého sveta, bolo vybudovaných takmer 2300 bytov s kompletnou vybavenosťou - rok po olympiáde sa do týchto bytov nasťahuje približne desaťtisíc gréckych občanov.