Aspoň tak to vysvetľuje v úvode pozoruhodnej publikácie Nezrelá republika. Slovensko v rokoch 1939 - 1945 samotný autor, ktorému v dovtedy i neskôr prečítanej literatúre chýbala skutočne pravdivá kniha o SNP i o celom tom zvláštnom období slovenských dejín z rokov 1939 - 1945. Tak sa ju rozhodol napísať – pre seba i pre tých, čo majú záujem dozvedieť sa, kde je pravda.
Niet dôvodu mu neveriť, hoci motivácia je to trochu bizarná – už aj preto, že vo Výbere použitej literatúry spomína publicista, bývalý šéfredaktor týždenníka Trend a spoluzakladateľ Podnikateľskej aliancie Slovenska (2001) Jozef Hajko takmer osemdesiat titulov (o. i. aj vojnové ročníky Budovateľa, Gardistu, Slováka či Hospodárskych rozhľadov) a dopátrať sa teda k akejsi pravde o Povstaní a vojnovom slovenskom štáte je predsa len možné. Pravda je celok, povedal kdesi kedysi filozof Hegel – a čosi podobné takémuto vnemu o mimoriadne zaujímavom období slovenských dejín môže vzniknúť aj v mysli čitateľa ešte predtým, ako dočíta Hajkovu publikáciu.
Autor nie je profesionálny historik a na Nezrelej republike to vidieť – v dobrom aj zlom. V dobrom preto, lebo kniha má čítavejší štýl ako viaceré diela historikov s touto tematikou a autor si dovoľuje pustiť sa aj na pôdu špekulácií, ako by sa vyvíjali dejiny slovenskej spoločnosti, keby... Keby sa napríklad Tiso u Hitlera v marci 1939 rozhodol inak, alebo keby sa vedenie Slovenskej republiky rozhodlo inak riešiť osud svojich židovských spoluobčanov, alebo keby sa Tiso v auguste 1944 spolu so svojimi krajanmi postavil Nemcom na odpor.
Profesionálni historici sa môžu pri týchto pasážach ježiť – nejde však o prísnu historickú monografiu a v záujme plastickosti obrazu dejín je takáto špekulácia povolená. Navyše lepšie dokresľuje alternatívy, pred akými stáli radoví občania aj ich vrcholní predstavitelia v kľúčových zlomoch slovenskej histórie. Že však na druhej strane táto nie vždy zvládnutá kombinácia faktov a vízií narúša pôvodný zámer autora, s akým sa zveril v spomínanom úvode, je zrejme nechceným dôsledkom písania, aké by si historik nemohol dovoliť.
Napokon, toto svoje obmedzenie (na druhej strane aj prednosť) pripúšťa aj autor, keď upozorňuje, že sa nepasuje do roly historika a konštatuje, že "historické fakty som sa snažil skôr odsúvať do poznámok na konci každej kapitoly. Kto má záujem, môže si ich prečítať a rozšíriť svoje poznanie. Kto si ich neprečíta, rovnako dostane ucelený obraz, ale na základe menšieho množstva informácií".
Z hľadiska čítavosti textu je to dobrý postreh – hoci poznámky pod čiarou by splnili ten istý účel zrejme precíznejšie. Ak si napríklad po vete na strane 184 "Pápež sa v podstate správal rovnako ako slovenský prezident Tiso, ktorý sa tiež pričinil o záchranu tisícok Židov, ale jeho verejné vystúpenia boli skôr opačné", neprečítate aj poznámku na strane 212 (o Tisovom najtvrdšom protižidovskom prejave z 15. augusta 1942, aj s formuláciou "Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!"), zostáva ten spomínaný ucelený obraz do veľkej miery iba v úvodzovkách.
Nezrelá republika v dôsledku úpornej autorovej snahy o objektívny obraz slovenských vojnových dejín miestami pôsobí kontroverzne – napríklad pri zdôvodňovaní Slovenského národného povstania ako prvej občianskej vojny, na inom mieste charakterizovanej aj ako vojny náboženskej, či pri relativizovaní tohto ozbrojeného vystúpenia časti spoločnosti na sklonku druhej svetovej vojny.
Pozitívnom publikácie je, že Hajko až systémovo stavia vedľa seba neraz zásadne odlišné pohľady na ten istý fakt – čím čitateľ získava objektívnejší a viacrozmernejší obraz, odlišný od extrémnych postojov, aké zaujímajú najčastejšie hraniční kritici a obhajcovia politického režimu vojnovej Slovenskej republiky. Bežný čitateľ, ktorý má vo svojom vedomí viac-menej ucelenú predstavu o tom, čo sa dialo na Slovensku v rokoch 1939 – 1945, však zrejme príde o viacero doterajších istôt.
Diskusia kompetentných historikov o Hajkovej knihe by určite priniesla množstvo zaujímavých argumentov, lebo témy ako občianska či náboženská vojna, klérofašistický či autoritatívny režim, Tiso mučeník alebo obeť... dokážu byť pri zrode zaujímavých interpretácií tohto kontroverzného obdobia aj po 65 rokoch.
Bonusom publikácie je aj to, ako Hajko poukázal aj na vnútornú spätosť medzi prvou a druhou samostatnou Slovenskou republikou, z čoho vyplynulo viacero podobností oboch štátov. Pretože slová "Predovšetkým treba povedať, že na zrodenie slovenského štátu nebol nikto pripravený. Boli tu síce viac či skôr menej zodpovední činitelia, ktorí čakali na možnosť, na vhodnú chvíľu osamostatniť Slovensko a vyhlásiť samostatný štát, ale vari nikto nemal predstavu o tom, akými hospodárskymi zásadami by sa mal nový štát spravovať, nikto nepoznal jeho ekonomický potenciál a praktické možnosti, ktoré sa v ňom skrývajú", ktoré povedal o začiatkoch slovenskej samostatnosti v roku 1939 vtedajší generálny tajomník Ústredného združenia slovenského priemyslu a poslanec slovenského snemu Peter Zaťko, sedia ako uliate aj na situáciu v roku 1992, keď sa otcom druhej slovenskej samostatnosti stal Václav Klaus.
(Ak však nechcete upadať do malomyseľnosti, prečítajte si, čo o konaní českých politikov v roku 1918, napísal Ferdinand Peroutka v Budování státu.)
A ak sa nazdávate, že niečo podobné ste pociťovali aj po voľbách v roku 2006, potom bonmot o opakovaní dejín ako frašky má nečakane dlhú životnosť.