Choď na obsah Choď na menu
 


Belková: Možno sa namaškrtiť Danom Brownom. A potom čítať iné

7. 4. 2010

 

Róbert Kotian | 6. marca 2010  11:00

Necítite sa svojou profesiou trochu ako exot?
Určite nie.

Nie ste teda trošku Matejom Hrebendom v sukni?
Mám síce veľa kamarátov, ktorí sú po krk zahrabaní v literatúre a sú svojím spôsobom tak trošku exotickí, ale o sebe si myslím, že som pri posudzovaní obsahu knižiek veľmi vecná, triezva a realistická.

Predsa len, stretávate sa s určitou skupinou ľudí, ktorá nemusí byť veľmi široká. Nemáte skôr pocit niečoho výlučného, keďže aj podľa prieskumov čítanosť kníh klesá?
Ale áno, mnohých čitateľov by sme naozaj mohli označiť za intelektuálnych elitárov, keďže majú úzko špecifikovaný literárny vkus a nechuť prijať čokoľvek čo i len trošku odlišné. Napriek povedanému nemám nadnesené predstavy o sebe samej. Nemyslím si, že by som mala až tak snobsky vyhranený vkus, aby som nebola schopná prijímať aj širšie rozpätie žánrov alebo poetík. Stále sa cítim byť dostatočne otvorená voči rôznym typom knižiek.

Niektoré knihy sú vysoko cenené, iné zasa masovo čítané...
... niekedy existuje aj prienik...

... áno, občas sa stáva, že kniha vysoko oceňovaná odborníkmi je aj masovo čítaná. Nevenujete sa v rozhlasovom Literárnom zápisníku najmä tým oceňovaným knihám?
Áno, väčšinou je to tak. Ale ani knihy, ktoré patria skôr do tej druhej kategórie, úplne neobchádzam. V relácii mám prevažne knihy, s ktorými som vnútorne stotožnená a ani po pol roku neodstúpim od ich pozitívneho hodnotenia. Isteže, stáva sa aj to, že niektorému vydavateľstvu veľmi záleží na propagácii titulu, ktorým nemusím byť až taká nadšená. Nepúšťam sa do toho rada, ale som schopná odprezentovať aj jemne negatívny názor. Nedá sa povedať, že by som v Zápisníku presadzovala elitársky vkus. Uvedomujem si napríklad, že poslucháči Rádia Devín vo voľnom čase nečítajú veľa ženských románov, ale prečo im ich existenciu úplne zatajiť?

Dávnejšie som sa zhováral so Zuzanou Šeršeňovou, ktorá poznamenala, že je lepšie, ak čitatelia čítajú hoci aj slabšie ženské romány, ako keď nečítajú vôbec.
Som rada, že spomínate Zuzu Šeršeňovú, s ktorou sa do značnej miery zhodujem. Spolu s teoretikom Martinom Cielom a Viktorom Suchým, teda s členmi nášho Klubu knihomilov, sme uvažovali, s akými knižkami by sa mali stretávať tínedžeri ako s prvými, aké tituly by ich mali nalákať na ďalšie čítanie v budúcnosti. Sú dve základné tendencie – neprikláňam sa ani k jednej z nich - buď majú mladí čítať niečo masovo populárne, aby potom neskôr, po vypestovaní čitateľského návyku, mohli vnímať aj jemnejšie literárne detaily, alebo majú čítať iba zásadné diela veľkej svetovej literatúry.

Máte s tým dilemu?
Uvedomujem si, že sú to dve protichodné tendencie, ale keby som bola učiteľkou literatúry, asi by som riešenie prispôsobovala konkrétnej osobnosti tínedžera. Niekto sa dá namaškrtiť Danom Brownom a neskôr siahne po inom type literatúry, pri niekom inom to však neplatí. Nejestvuje jeden vzorec – keby existoval, používame ho v reláciách a všetko by bolo vypočítateľné, a teda nudné.

Jednoducho nezabiť tínedžerov niečím vysokým, hodnotným, ale ponúknuť im literatúru oveľa bližšiu ich veku - napríklad Salingerov román Kto chytá v žite...
S týmto sa stotožňujem. Dilemou sa to stáva, ak sa stretnú teoretici a diskutujú o probléme. Naozaj neviem, ktorá z tendencií by mala zvíťaziť. Napokon krátky čas som učila na strednej škole a tiež som vo svojom mladistvom idealizme zo všetkých síl hľadala čo najatraktívnejšie tituly. Neviem presne, ako je to v súčasnosti, ale je mi jasné, že sú tu aj obmedzujúce faktory ako učebné osnovy a tak podobne.

Videl som prieskum čítania v roku 2008, v ktorom bolo viacero zaujímavých postrehov - klesá počet extenzívnych čitateľov, vôbec nie sú medzi pomocnými robotníkmi a úzkou špičkou manažérov.
Stretávam sa s úplne protichodnými názormi. Napríklad keď som moderovala besedu s pracovníkmi knižníc na Slovensku, ich konkrétne pracovné skúsenosti boli úplne čierne - všetko speje do zániku, mladí ľudia sa vôbec nezaujímajú o knihy a im sa nedarí zvábiť mládež na čítanie kníh z knižníc. Veľké kníhkupectvá sa – naopak – nesťažujú. Manuálne pracujúci možno majú len málo času na zapájanie knihy do bežného života. Hoci keď cestujem vlakom, vídavam aj ľudí, ktorí očividne pracujú manuálne, a napriek tomu knižky čítajú. Možno by som skôr rozumela svetu manažérov, ktorí nečítajú. Viem si to lepšie zdôvodniť ako ich programové rozhodnutie, keďže sa pohybujú vo svete založenom na úplne inom type reakcií a rozhodovania. Čosi duchovné, krehké či rovno literárne tam nemá miesto.

Asi to ešte nie je tá tretia generácia, ktorá bude s noblesou a úplne prirodzene nosiť smoking. Na druhej strane na trhu je aj množstvo braku, slaboduchej ženskej literatúry, podradných trilerov, detektívok, kriminálok - je lepšie čítať brak alebo nečítať vôbec?
Nečítať vôbec. Viem, že budem vyzerať ako snobka, ale naozaj si myslím, že niekedy je lepšie nečítať vôbec.

Spomínali ste, že v Zápisníku sa zaoberáte hlavne knižkami, ktoré vás zaujali.
To súvisí s koncepciou relácie, Zápisník je akýsi môj verejný čitateľský denník.

Neuvažujete venovať sa viac knihám, ktoré číta množstvo ľudí?
To by muselo byť inde, nie na Rádiu Devín. Napríklad v relácii Klub knihomilov, ktorá sa vysiela na Rádiu Regina, diskutujeme aj o takýchto knihách a nie vždy sú to ódy. Som pragmatička. Uvedomujem si, pre koho aká programová služba vysiela, a podľa toho dolaďujem dramaturgiu.

V tomto roku ste aj členkou poroty súťaže Anasoft litera. Prečítali ste teda všetko, čo vyšlo vlani v slovenskej próze?
Ešte nie, napríklad kôpku s Vilikovským, Hevierom, Dánom mám prečítanú už veľmi dávno, ostatné knižky musím stihnúť do konca marca. Niektoré som prečítala veľmi poctivo, do iných som – po zrelej úvahe - nazerala s menším nadšením.

Nemáte občas potrebu uniknúť od tých analýz a recenzií k nie celkom vznešenej literatúre, k nejakej čitateľskej neresti, s ktorou sa v tom prostredí nemôžete priznať, aby ste sa nediskvalifikovali?
Nebránim sa občasným úletom a "diskvalifikácii", ale je pravda, že ich programovo nevyhľadávam. Ak si chcem oddýchnuť, nečítam vôbec. Na druhej strane, ak ma niekto známy, na ktorého názor dám, upozorní na literárnu kuriozitu alebo bizarnosť, siahnem po nej.

Keď už ste v tej literatúre po krk – človek môže byť po krk aj v horších veciach – necítite sa pri čítaní tak trochu profesionálne deformovaná a potom vám môže uniknúť to podstatné, radosť z čítania?
Som veľmi emotívny čitateľský typ. Knihu čítam aj v prípade, že odkazuje na nejaký môj psychický stav alebo problém, ktorý práve riešim vo svojom živote. Čiže aj napriek intelektu alebo odbornému vzdelaniu ešte stále dokážem oceniť aj emócie. Na druhej strane, ak má text nedostatky, nudí ma – logickými kotrmelcami, škrípajúcou syntaxou alebo opakovaním motívov.

Čo očakávate od tohto ročníka Anasoft litery? V minulosti tam boli skvelí víťazi, Pavel Vilikovský, Marek Vadas či Alta Vášová.
Teším sa z účasti v tejto konkrétnej porote, lebo mám pocit, že som – vzhľadom na kvalitu kníh - mohla "schytať" aj výrazne horší ročník. Radosť mám aj zo zloženia poroty, lebo sa v nej zišli ľudia, ktorých pripomienky je pre mňa zaujímavé počúvať.

A čo očakávate od vlaňajšej produkcie?
Čím ma prekvapí, čím sa bude líšiť od produkcie predchádzajúcich rokov. Vždy ma zaujíma, ako budú známi autori variovať alebo nevariovať svoju poetiku, či náhodou nezľavili z predchádzajúcej kvality. A možno očakávam aj výrazného debutanta.

Okrem Literárneho zápisníka robíte aj Klub knihomilov. Ako ste prišli na tento projekt?
Mala som možnosť vymyslieť nejaký literárny projekt, a tak som chcela preniesť do rozhlasu kúsok z atmosféry privátnych rozhovorov o knižkách s mojimi kamarátmi. Mám na mysli hlavne Zuzu Šeršeňovú a Viktora Suchého, s ktorými sa viem pri rozprávaní o knihách aj zasmiať alebo pohádať. Reláciu však obohacujeme aj ďalšími hosťami.

Diskusia v rozhlase si však zrejme žiada iný slovník, iné reakcie, iný spôsob uvažovania ako písaný text.
Musíme mať viac na pamäti, pre koho je relácia určená. V Literárnom zápisníku na Rádiu Devín si môžem dovoliť "väčší počet cudzích slov vo vete", v Klube knihomilov na Rádiu Regina môžem klásť väčší dôraz na konverzačnú ľahkosť, musí tam byť viac hudby. Očakávania poslucháčov jednoducho nemôžem sklamať alebo ignorovať. V zásade – chcela som, aby boli diskusie v Klube knihomilov vtipnejšie a osobnejšie.

Smiech je asi dôležitý.
Pre mňa áno.

Aj to, aby sme sa nebrali tak vážne.
Áno.

Neberie sa slovenská literatúra priveľmi vážne?
Možno.

Dá sa s tým vôbec niečo robiť alebo je to len odraz atmosféry celej spoločnosti, ktorá sa berie smrteľne vážne aj tam, kde by sa naozaj nemusela?
Je to dlhodobý stav. Možno raz príde autor, ktorý sa bude brať menej vážne. Nebude cítiť povinnosť a ťarchu vyjadrovať sa k najzávažnejším spoločenským a historickým okolnostiam. Slovenská literatúra je proces, je to živý mechanizmus, ktorý reaguje na množstvo podnetov zvonku, a ja nie som taká dobrá prognostička, aby som vedela povedať, ako bude vyzerať o desať rokov. Som si však takmer istá, že raz príde do okamihu, keď nebude považovať za povinné obzeranie sa o takých 20-30 rokov naspäť.

Navyše blogy dokazujú, že je tu aj intenzívna potreba písať.
Nie vždy som schopná pochopiť motiváciu blogerov.

Túžba prezentovať sa je zrejme veľmi silná. Čiže čítajúcich je možno menej, ale píšucich nie.
Tých, naopak, šialeným tempom pribúda.