Choď na obsah Choď na menu
 


Adela Banášová: Možno by som si už aj mohla začať viac veriť

7. 4. 2010

Adela Banášová: Možno by som si už aj mohla začať viac veriť

Róbert Kotian | 20. marca 2010  6:57
Nielenže obhájila post zabávač v Osobnosti televíznej obrazovky 2009, ale stala sa dokonca absolútnou víťazkou desiateho ročníka tejto súťaže. Názory na ňu môžu byť aj sú kontroverzné, ale televíznym divákom zrejme vyhovuje. Aspoň tým esemeskujúcim. Adela Banášová.
 
 

Už ste nielen najobľúbenejšou moderátorkou, ale aj najobľúbenejšou osobnosťou televíznej obrazovky. Zaväzuje vás to k niečomu? Okrem obhajoby, samozrejme...
K takej obhajobe pred sebou samou. Aby som si pri pohľade na tie sošky nekládla príliš často otázku, za čo to vlastne mám. Možno by som si už aj mohla začať viac veriť. To by sa asi patrilo.

Chystáte sa na niečo väčšie? Niekde som zachytil, že uvažujete o vlastnej talkshow.
Skôr mám na mysli vlastný program. Mám pocit, že každý moderátor hovorí, že by chcel mať vlastnú talkshow.

A vy by ste ju nechceli mať?
Keď vidím, kto všetko a za akých okolností by chcel mať vlastnú talkshow, tak sa snažím z tej kategórie vymaniť. Lebo keď moderujem nejakú superstar, tak či vám niečo vyjde alebo nie, stále ste pod krídlami fungujúceho projektu. Hovorím teda o projekte, kde by som mala väčšie vlastné autorské uplatnenie. Tak ako v rannej relácii v rádiu, kde máme svojich hostí, vlastné názory, komentujeme okolitý svet.

Niečo podobné, ako má Jan Kraus v Českej televízii?
Jan Kraus má vyslovene vlastnú talkshow, ktorú by som robila asi v nejakej inej verzii, lebo som iná generácia, s inými skúsenosťami a iným zameraním.

Ako by to teda malo vyzerať?
Nechcem o tom hovoriť, lebo možno sú nejakí ľudia, s ktorými to už riešim.

Pôvodne som myslel, že vyvinieme nejaký jemný mediálny nátlak, aby ste ju už konečne mali.
To by som práve nechcela. Dokonca si hovorím, že ak by sa to odštartovalo, tak by som nebola rada nejakej veľkej propagácii. Takisto by som nechcela prime time, lebo vtedy je na vás strašný nátlak, musíte mať vysokú sledovanosť a niektorým hosťom sa jednoducho neubránite. Nechcela by som to zakríknuť. Mám však už dojem, že mám povinnosť ísť do nejakého rizika vlastného programu, lebo stále si tak hoviem v bezpečných projektoch, lebo tie fungujúce licencie vždy budú ľudia sledovať. Až keď budem robiť niečo vlastné, tak sa ukáže, či to viem.

Pred nejakým časom som vám ponúkol pravidelné stĺpčeky v Hospodárskych novinách – aby ste boli aj inde ako iba na titulných stránkach médií. Ako ste to vnímali vtedy a teraz, keď ich píšete vyše roka?
Už predtým som prispievala do nejakých médií, ale ponukou prispievať v tej spoločnosti pravidelných stĺpčekárov som zostala zaskočená. Potom som si povedala, že prečo nie, veď som sa tam nenanútila, zrejme na to mali nejaký dôvod. Tak som sa rozhodla, že si budem svojím spôsobom riešiť veci, ktoré sú mi blízke, a ďalej sa nad tým nezamýšľam. Nečítam a neriešim komentáre k mojim textom, veď sama mám lepší alebo horší pocit z toho, čo napíšem.

Čo pre vás znamená taká skúsenosť?
Som nútená niekedy si pre seba naformulovať nejaký názor k niečomu inému, ako to robím denne a bežne, a musím tak trošku sledovať a zisťovať, čo ma vlastne zaujíma. Máločo totiž vo mne vzbudí taký impulz, žeby som sa potrebovala k tomu vyjadriť. Ľudia sa vedia horlivo vyjadrovať k množstvu vecí a ja k niektorým záležitostiam mám iba jednovetný postoj - a potom je mi to už jedno. A jednovetný postoj sa ťažko píše na 400-slovný stĺpček, takže som vlastne nútená uvažovať trošku ďalej.

V tom zrejme nie ste po otcovi, ktorý je homo politicus. Ste jeho protiklad, alebo je to tak len na verejnosti?
Neviem, či protiklad. Obdivujem jeho prehľad, keď sa spýtam na veci z histórie a politiky, vie mi dať aspoň kontext. Pri mojom zameraní v živote stále nenachádzam dôvod, prečo by som sa mala politikou extrémne zaoberať. Mám pocit, že politika je niečo veľmi nenadčasové a strašne efemérne. Je dobré mať nejaký prehľad, ale žeby som o tom vedela viesť vášnivé debaty, tak to nie.

Ale zrejme sa viete v niektorých situáciách rozhodnúť.
To áno. Netreba byť ignorant a žiť si nejakým hipisáckym životom a tváriť sa, že nejestvuje žiadny systém či vláda, ale nie je to pre mňa téma, ktorá by mi dodala viac šťavy do života.

Ako si vyberáte hostí do ranných relácií vo Fun rádiu?
Rôzne. Témy aj hostí vyberáme niekedy so Sajfom, inokedy nám niekto navrhne zaujímavého človeka. Hlavne sa o to stará produkcia.

Napríklad – nechcete De Nira?
To nám ešte nevolali, ale že tu bude Sládek, už áno. Alebo sa nám ohlásia, že vydávajú nový album, či by nemohli prísť? Takisto čítame noviny, sledujeme zaujímavých ľudí, ktorí nie sú v kategórii áčková a béčková celebrita, ale sa venujú napríklad konštrukcii vesmírnych satelitov.

Áčková a béčková celebrita sa k vám nedostanú?
Dostanú, ale o niektorých hosťoch sa musíme dozvedieť z iných kruhov, lebo za normálnych okolností nevystupujú v médiách.

To je dôvod, pre ktorý vás vaša robota ešte baví?
Napríklad. V podstate sú rôzne momenty, ktoré ma bavia. Nedávno bola naším hosťom herečka Hana Gregorová, o ktorej som nevedela, čo si mám vlastne myslieť. Nevidela som Panelák ani Odsúdené. Mala som teda k nej ambivalentný vzťah, ale bola to zaujímavá žena a veľmi príjemne rozprávala aj o svojom súkromí. Je veľmi dôležité, ak človek hovorí o svojom zaujímavom živote aj zo súkromnej stránky, lebo mnohí z toho môžeme ťažiť nejakú inšpiráciu. Niekedy ma hostia prekvapia a vtedy som rada, že robím túto prácu, lebo som mala možnosť zhovárať sa so zaujímavým človekom.

Zrejme je rozdiel, ak má hosť 60 rokov a hovorí o svojom súkromí, a ak má 29 a svoje súkromie si stráži. Mne sa zdá, že oba varianty sú celkom logické.
Jasné, ale ja si myslím, že "strážiť si súkromie" je strašne sprofanovaný pojem. Aj keď sa veľa píše o mojom súkromí, tiež si ho strážim. Sú však aj ľudia, o ktorých súkromí sa nič nepíše, a oni sa tvária, že si ho strážia, ale nepíše sa o nich preto, lebo buď sa oň nikto nezaujíma, alebo všetci vedia, ako to jeho súkromie vyzerá, len je tabu o tom písať. Ja som na ten pojem alergická.

A čím vás inšpirovala pani Gregorová?
Chcela som vedieť, ako fungovala, keď bola mladá, ako vnímala začiatky vzťahov a ako porovnáva vzťahy vtedy a teraz, aj v súvislosti s rôznymi komunikačnými technológiami. Skrátka zrelá žena, ktorá mala veľmi zaujímavé názory, a keďže sama seba ešte rátam do kategórie tých, ktorí sa rozhliadajú v živote, tak mi dobre padne, ak mi niekto niečo inšpirujúce povie.

Počas Česko Slovenskej SuperStar sa veľa hovorilo o českom záujme o vás - je to tak?
Myslím, že to bolo do istej miery prehnané a bola v tom aj čiastočne manipulácia českých médií – český bulvár nemá Leoša Mareša veľmi v láske, a tak ma zrejme občas používali aj ako nejakú zbraň proti nemu. Ale zrejme som do istej miery pozitívne zafungovala, takže to nie je celkom postavené na vode. A čo sa týka ponúk, sú to štandardné ponuky na moderovanie akcií, ktoré ani na Slovensku veľmi nerobím – a už vôbec by som do Česka neodišla pre dve firemném oderovania týždenne. Rozhodne však počúvam z Česka pozitívne reakcie a veľmi si to vážim.

Nerozmýšľali ste o odchode do zahraničia?
Rozmýšľala, ale možno tým, že som v detstve relatívne veľa cestovala alebo žila inde, tak ma to až tak veľmi neťahá. Pocit žiť v inej krajine poznám dobre, ale keďže sme sa stále sťahovali a mala som trinásť rôznych detských izieb, dnes som spokojná, ak mám niečo fixné. Nie som človek na veľké zmeny, narodená v znamení Váhy často pochybujem o svojej práci a živote, takže občas uvažujem o tom, že by som sa zbalila a odišla inam. Ale viem, že po dvoch týždňoch by ma to prestalo baviť.

Asi sa nedá celkom vyhnúť súkromiu – pre tridsať a viacročné úspešné ženy, inteligentné, vtipné, šarmantné, ktoré už niečo dosiahli, majú materiálne zázemie, môže byť problém nájsť si rovnocenného partnera.
Celkovo si nájsť partnera alebo niekoho, s kým si človek rozumie, nie je také jednoduché.

Ste veľmi známa, čiže iks mužov je vydesených vopred, množstvo z nich sa pohybuje v takom prostredí, kde sa nemáte ani šancu stretnúť, čiže výber sa zúži na malú skupinku mužov a ešte aby aj zafungovala chémia...
Ja myslím, že každý človek má relatívne úzky okruh ľudí, ktorí by mu vyhovovali. Predsa si nevezmeme každého druhého, ktorého stretneme, ale toho človeka dlhšie hľadáme, to je podľa mňa normálne. V mojom prípade je základný problém, aby ten človek zvládal, že som jednoducho v novinách. Musím povedať, že môj momentálny partner je asi prvý, ktorý s tým nemá problém, lebo sám to zažil a s ničím si nerobí ťažkú hlavu. Peter (Modrovský) si zasa nerobí ťažkú hlavu z ničoho, takže on je iný extrém ako ja. Základ je v tom, aby jednoducho neprežíval, že som v médiách.

Úspešnosť žien ako ste vy predsa len limituje ponuku – nie je jednoduché pre chlapa byť v pozícii subordinácie.
To je ťažké povedať, či ide o subordináciu. Konkrétny príklad je Peťo – má jednu z najúspešnejších tanečných škôl na Slovensku, robí niečo, čo ho nesmierne baví a napĺňa, ale je úplne inde, ako som ja. Tu sa nedá povedať, čo je to pod alebo nad – jednoducho je to inde a on je v tom šťastný. Ja tiež robím veci, v ktorých som sa našla a som šťastná. Nedá sa to porovnať. Keby bol Peťo moderátor počasia v regionálnej televízii, tak by ho to možno mohlo škrieť, kde je on a kde ja...

Alebo keby bol telocvikár v Petržalke s platom 700 eur.
Lenže ja pre život nemíňam extra veľa, ale aj telocvikár z Petržalky, keby bol v pohode, tak by to vedel zvládnuť. Peťo je extrémny pohoďák, a to je pre mňa strašne dôležité, lebo ja som extrémny nepohoďák. Dokážem sa vystresovať, vyfabulovať si rôzne konštrukcie.

Ste uzlík nervov?
Áno, ale nie hysterický uzlík nervov. Som nehysterický uzlík nervov, dokonca navonok pôsobím, že som nesmierne pokojná a rozvážna. Potom ten muž, ktorý ma v súkromí pozná, musí vedieť akceptovať realitu, že to tak jednoducho nie je, že ma niekedy treba škriabať z dlážky a že mi pri tom všetkom, aká som akože, treba byť ešte aj oporou. To je skôr ťažké, lebo niektorí muži sa pri mne cítia trošku menejcenní a ešte aj mňa majú podporovať? Potom sa stáva, že tú oporu nemám, lebo sami majú tendenciu ešte mi niečo naložiť, aby som si náhodou tak veľa nenamýšľala. Ale ja si ani náhodou nenamýšľam.

To ste potom iný typ, ako sa zdá.
Peťo pochopil, aká som, lebo sme sa dlho stretávali ešte predtým ako kamaráti a on veľmi rýchlo pochopil, že tejto tu treba pomôcť. (smiech)