Spomienky na budúcnosť?
Slovensko v týchto dňoch navštívili dve významné svetové osobnosti a z obidvoch na nás dýchla minulosť. Švajčiarsky spisovateľ Erich von Däniken síce avizoval návštevu mimozemšťanov až v roku 2012, nemálo slovenských občanov sa však muselo počas návštevy ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva cítiť ako na inej planéte už včera. Pritom stačilo málo – neusilovať sa tak toporne o spoločné vyhlásenie ruského a slovenského prezidenta k významným otázkam minulosti, lebo v takom prípade sa nedá vyhnúť nielen oslobodeniu v roku 1945, ale ani okupácii v roku 1968 (nástupníctvo Ruska nemôže byť selektívne). Slovenská realita však ukázala, že obísť okupáciu v auguste 1968 a následnú normalizáciu je možné – čo však môže len ťažko prekvapiť u súčasného vedenia strany Smer, ktoré je zakotvené v komunistickej minulosti a inklinuje k obhajobe ruských záujmov.
Pretože dve biedne vety zo spoločného vyhlásenia prezidentov – „(hlavy štátov)... súhlasia s tým, že základným princípom modernej interpretácie dejinných udalostí by mala byť snaha historikov o čo najobjektívnejší výklad historických faktov. K otvorenej diskusii na tieto témy by mohla prispieť debata v akademickom prostredí, okrem iného aj v rámci Slovensko-ruskej komisie historikov“ – sú, a na tom sa de facto zhodli všetky parlamentné strany s výnimkou Smeru, voči obetiam roku 1968 prinajmenej nedôstojné.
Podstatou návštevy ruského prezidenta však bolo – okrem príjemnej emocionálnej predohry pred stretnutí s americkým prezidentom Barackom Obamom v Prahe - niekoľko zmlúv, ktoré na jednej strane prinesú zaujímavé objednávky pre niekoľko slovenských podnikov, súčasne však prehlbujú závislosť súčasnej slovenskej politiky od ruských záujmov. Prinajmenej nevýhodná vojenská zmluva, podľa ktorej budú slovenské vojenské opravárenské podniky závislé od súhlasu ruskej strany, a naštartovanie prípravy širokorozchodnej železničnej trate z Ruska do Viedne, tento trend potvrdzujú. Je síce faktom, že pre diverzifikáciu energetickej závislosti od ruských zdrojov neurobila nič žiadna doterajšia vláda, dve Dzurindove nevynímajúc, súčasným zahraničnopolitickým trendom je však mimoriadna ústretovosť voči Moskve, aká tu bola naposledy v prvej polovici 90. rokov za vlády Vladimíra Mečiara. Napokon, veta Vladimíra Mečiara „ak neuspejeme na Západe, obrátime sa na Východ“, či slová prezidenta Jeľcina počas Mečiarovej návštevy Moskvy v roku 1998 – „veľmi, veľmi chceme, aby ste vyhrali voľby“, iba potvrdzujú všetky podozrenia, že niektoré slovenské politické a ekonomické kruhy sú Moskve mimoriadne naklonené.
Možno stojí za to si všimnúť aj reakcie z Ruska, kde sa významné ruské médiá zhodujú v tom, že Slovensko je mimoriadne spriaznené s Ruskom. Podľa ruského serveru Pravda sa Slovensko a Rusko stali prakticky spojencami a dokladuje to viacerými vyjadreniami Roberta Fica, ktorý ako „prvý štátnik v Európe povedal, že vo vojne o Južné Osetsko bolo agresorom Gruzínsko“, alebo keď ako vinníka plynovej krízy „označil Ukrajinu na rozdiel od väčšiny európskych politikov, ktorí obviňovali Moskvu“.
Nedá sa síce dokázať, že Robert Fico je predĺženou rukou Ruska v Európskej únii, ale keby ňou bol, nekonal by inak.