Choď na obsah Choď na menu
 


Spoločný folklór na Dunaji

27. 4. 2010

 

 

 „Slováci pochopili, že vlastne môžu byť šťastní, ak žijú v Európe, inde na svete by sa s takýmto národom pri jeho početnosti a úrovni zachádzalo ostrejšie. Museli by sme sa riadne obracať.“ Napísal v excelentnom románe Rozum ešte v roku 1982 skvelý spisovateľ Rudo Sloboda. Po 20 rokoch na tomto postrehu netreba nič meniť - hoci v strednej Európe s nami žijú aj Maďari, o ktorých Slobodov bonmot platí taktiež v celej miere. Cez víkend sa však našim južným susedom splnil sen každého postkomunistického vládcu - Viktor Orbán získal vo voľbách ústavnú väčšinu a v maďarských hraniciach môže robiť s krajinou takmer čokoľvek. Aj keď najmä a predovšetkým to, čo mu umožní mizerný stav ekonomiky.
Ani Viktor Orbán by však nebol prvým stredoeurópskym premiérom, ktorý po skutočnom pohľade na stav štátnej pokladnice vytriezvel z predvolebných sľubov a začal sa dívať na potreby krajiny realistickejšie – na Slovensku sa to už stalo Vladimírovi Mečiarovi, Mikulášovi Dzurindovi aj Robertovi Ficovi. A hoci to podľa niektorých predvolebných vyjadrení Viktora Orbána (o dvojitom občianstve napríklad) a vznetlivých reakcií slovenských politikov a miestami aj médií nevyzerá, osud krajanov na severnom brehu Dunaja nebude tým najdôležitejším bodom maďarského vládneho programu.  Napokon, ani minulosť veľmi nepustí - s myšlienkou dvojitého občianstva už raz Viktor Orbán ako premiér narazil, v tom čase na Mikuláša Dzurindu. A najväčším paradoxom bolo, že ponovembrovú zmluvu o priateľstve s Maďarskou republikou podpisoval ešte Vladimír Mečiar.
Iste, na oboch brehoch Dunaja sa nachádzajú subjekty, a nie bezvýznamné, pre ktoré je udržiavanie ohňa pod slovensko-maďarským napätím trvalou súčasťou politického programu a treba priznať, že aj zdrojom nemalých preferencií. Pretože sa stále nájde dosť voličov, ktorí naskočia na ventilovanie pofidérnych aj skutočných problémov medzi oboma národmi, nájde sa aj dosť politikov, ktorí si z tohto napätia vytvárajú veľmi výnosnú živnosť. Totiž nájsť intelektuálne nenáročnejší  a ľahšie pochopiteľný program ako je obrana pred zlým susedom sa vari ani nedá.
Skutočnosť, že parlamentné voľby sa v oboch krajinách odohrajú v rozpätí necelých dvoch mesiacov, určite determinuje aj politické vystúpenia radikálov v oboch krajinách. Pred „Viktátorom“ Orbánom stojí iba jediná politická dilema – ako pomôcť politickým reprezentantom maďarskej menšiny na Slovensku (SMK, Most) a nepodporiť pritom reprezentantov nacionalistickej Slovenskej národnej strany, lebo slovenská a maďarská karta sú  dvomi stranami karty jednej, paradoxne spoločnej, a zatiaľ stále vysokej.
Situácii medzi obomi krajinami by určite prospelo, keby po odchode maďarského Jobbiku do opozície sa opozičnou stala aj Slotova SNS. Nie je preto vylúčené, že po zdržanlivejších vyjadreniach Roberta Fica na adresu Viktora Orbána bude uvážlivejšie vystupovať aj maďarský premiér. Keďže však vieme, ako hovorí jeden Murphyho zákon, že ľudia a spoločenstvá začínajú používať rozum až po tom, keď vyčerpajú všetky ostatné možnosti, zdá sa ako pravdepodobné, že slovensko-maďarský politický folklór bude obťažovať strednú Európu ešte niekoľko volebných období.