Na ktorom rybníku korčuľuje slovenský Gretzky?
TÉMA Ako to bude so slovenskou hokejovou mlaďou v budúcich rokoch (I.)
Slovenskému hokeju chýbajú tí „raubíri“ z ulíc, zvykne hovorievať legenda československého hokeja Jaroslav Walter, keď dôjde reč na klesajúci počet talentovaných hokejistov. A pritom možno niekde v Petržalke na zamrznutom ramene alebo v Banskej Štiavnici na jazere sa preháňa slovenský Wayne Gretzky – len nikto o ňom nevie, lebo na zimný štadión sa neodváži prísť. Alebo ho nemá kto priviezť. Do hokejových tried sa však už niekoľko rokov nerobí výber, ale nábor. Ale je to takto celé vysvetlenie? Ako vyrastali šatanovci?
ZAČÍNALI SME ÚPLNE INAK
„My sme začínali úplne inak,“ hovorí tréner aj triedny učiteľ hokejovej triedy na Základnej škole na Kalinčiakovej ulici v Bratislave Miloš Smoleniak. „Ja som bol,obeťou’ vtedajšieho systému, na základnej škole v Poprade nás zavolali do telocvične, tréneri s nami spravili testy, pozvali najšikovnejších na zimný štadión, kde zo 120 chlapcov postupne vybrali tridsiatich, tí dostali výstroj zadarmo a mohli hrať. Keď som na tejto škole začínal v roku 2000 ako tréner, hlásilo sa nám 50 detí a z tých sme vybrali deti do hokejovej triedy. Dnes už výber nahradil nábor. Na inú školu ma ani nepustia, aby som si vybral talenty, lebo žiakov si každá škola stráži, zo štátnych príspevkov na nich žije každá škola.“
Podobnú skúsenosť zvyknú zdôrazňovať počas diskusií o príčinách stavu súčasného ľadového hokeja aj slovenskí reprezentanti, či už Pavol Demitra, Ľubomír Višňovský alebo Miroslav Šatan, za ktorými vzniká veľká generačná medzera. Fakt je, že výber najtalentovanejších hokejistov nahradil nábor aj na iných školách s hokejovými triedami. V Liptovskom Mikuláši, veľkej liahni talentov, mávali v hokejových triedach 28 žiakov, dnes už len 17-20, hovorí riaditeľka Alena Ridzoňová: „Bohužiaľ, v posledných rokoch sa do hokejových tried pre nízky počet prihlásených nerobí výber, ale nábor.“ Ani vo zvolenskej základnej škole Petra Jilemnického nie je v súčasnosti výber taký prísny. „V hokejových prípravkách je málo žiakov. Takmer všetci zo štvrtej hokejovej prípravky prechádzajú do 5. ŠHT,“ odpovedala riaditeľka školy Anna Cúttová.
TURAN OTVÁRA AJ INÝ PROBLÉM
Výkonný riaditeľ HK Poprad Tibor Turan okrem konštatovania, že hokejové triedy už neplnia pôvodný účel, lebo nahradením výberu náborom sa do tried dostávajú aj chlapci s katastrofálnym pohybovým nadaním, pripúšťa, že hokej je čoraz viac športom pre deti z bohatších rodín. Otvára však aj iný problém, ktorý je takisto výrazne zastúpený v mladej hokejovej generácii: „Dnes už máloktorý chlapec je ochotný na sebe tvrdo pracovať, aby sa z neho stal hráč svetovej triedy, existuje aj veľa zlých bočných vplyvov na mládež...“
Pred deviatimi rokmi, po zisku zlatých medailí na MS v ľadovom hokeji v Göteborgu, prijali hokejistov politici na najvyššej ústavnej úrovni – a vystúpenie Miroslava Šatana pred poslancami NR SR sa dodnes pripomína hlavne pre jeho apel, aby sa aj politici zomkli a vytvorili tím v prospech obyvateľov Slovenska. A hoci mnohí na Slovensku majú oprávnený kritický postoj k minulosti aj súčasným krokom Juraja Širokého, vtedajší aj súčasný prezident SZĽH v ten istý deň na tom istom mieste tlmočil „nepochopenie i počudovanie členov reprezentačného družstva, celého realizačného tímu a športovej verejnosti nad skutočnosťou, že Slovensko naďalej nemá ucelenú koncepciu financovania športu, ani premyslenú koncepciu práce so športovou mládežou. V dôsledku toho sa nebezpečne blížime k stavu, keď príprava na vrcholový šport bude u nás doménou prevažne detí zo solventných rodín. Ak pripustíme takúto nespravodlivosť, ak dovolíme, aby bol šport iba výsadou majetných, nebudeme mať v našom štáte ani zdravie, ani šport, ani zdravú spoločnosť.“
Možno sa samozrejme pýtať, čo urobil hokejový prezident a jeho zväz pre to, aby sa toto nepríjemné proroctvo nenapĺňalo, a či sa napríklad namiesto jednej haly v Bratislave nedala urobiť jedna lacnejšia (na spôsob arény v Lotyšsku) a dve menšie v niektorých okresných mestách, ani toto však nerieši problém ľadového hokeja ako celku. Rovnako zredukovať problémy v slovenskom športe -a hokeji zvlášť – na predpoklad, že sa príprava na vrcholový šport stala výsadou detí zo solventných vrstiev, je zrejme priveľkým zjednodušením. Podobne ako v iných oblastiach spoločenského života, aj stav športu je spôsobený (ne)činnosťou štátu, samosprávy, miest, športových organizácií, klubov, škôl, rodičov a napokon aj detí samotných – hoci tých naozaj až v poslednom rade. Dá sa dúfať, že ak hokejový boom v roku 2002 neodštartoval koncepčné zmeny v slovenskom športe, stane sa tak po hokejovom šoku v roku 2011 na domácej pôde, to však nestačí. LASTOVIČKY EXISTUJÚ
Akési lastovičky sa predsa len ukazujú, viaceré kluby si uvedomujú závažnosť straty hokejových talentov. Návrh pracovnej skupiny, ktorú utvoril prezident SOV František Chmelár, s názvom „Šport v SR a podmienky jeho rozvoja“ by mohol byť vcelku solídnym úvodom do diskusie, tobôž ak „podľa mienky viacerých predstaviteľov športovej sféry sa vývoj dostal na hranicu, za ktorú sa už ísť nedá“. Môže sa minulosť opakovať? Dvojnásobný predseda vlády a súčasný minister zahraničných vecí Mikuláš Dzurinda na margo neúspechu slovenských hokejistov povedal, že „si treba naliať, ako sa ľudovo hovorí, čistého vína a bez takých utilitárnych záujmov si veľmi otvorene povedať, čo treba urobiť, aby sme sa zase vrátili k starej sláve Žigmunda Pálffyho. Treba si otvorene povedať, že jedna úžasná hokejová generácia odviedla obrovský kus práce a teraz sa treba pustiť do práce novej,“ povedal Dzurinda, ale na otázku denníka Šport, či „nepovažuje súčasný stav slovenského hokeja a športu aj za dôsledok toho, že na vytvorenie lepších podmienok na športovanie mladej generácie nevynaložil štát za posledných desať-dvadsať rokov dostatočné financie, a že šport nebol prioritou žiadnej doterajšej ponovembrovej vlády?“, už neodpovedal. Rovnako (ne)reagovali ani Robert Fico a Ján Počiatek, premiér a minister financií v rokoch 2006-2010. Ivan Mikloš, v rokoch 1998-2002 podpredseda vlády pre ekonomiku a v rokoch 2002-2006 minister financií, reagoval slovami, že „otázka sa nedá zredukovať len na objem vyčlenených peňazí. Oveľa väčší problém predstavuje efektívnosť využitia a neexistencia jasných a zmysluplných pravidiel na podporu športu detí a talentovanej mládeže. Áno, to je zodpovednosť každej z doterajších vlád. No niektoré z nich sa aspoň snažili riešiť akútnejšie problémy, kým iné zanedbali rozvoj spoločnosti ako celku.“
Ivan Mikloš má zrejme pravdu, že redukovať problém športu na objem preň vyčlenených peňazí je nesprávne – faktom však je, že za roky 2003-2011 netrhalo financovanie športu žily žiadnej vláde a väčšinou sa vyčlenená suma približovala jednej miliarde korún (pozri tabuľku – roky 2009 - 2011 v miliardách eur, výdavky na národný program športu v miliónoch eur, roky 2003 - 2008 v miliardách korún).
NIEKTORÍ BOLI ZHOVORČIVEJŠÍ
Zhovorčivejší v pohľade na minulosť boli ministri školstva z rokov 2002-2010. Hoci treba povedať, že ich vplyv na prideľovanie štátnych prostriedkov bol skôr symbolický ako rozhodujúci. Milan Ftáčnik (minister školstva v rokoch 1998 - 2002) po pripomenutí slov Šatana na parlamentnej pôde tvrdí, že „Nemci alebo Švajčiari sú podstatne silnejší, ako boli voľakedy, aj preto, že masívne investovali do mládeže. Na Slovensku sa za posledných desať rokov dáva na šport tá istá suma – zhruba 33 miliónov eur, čiže jedna miliarda voľakedajších našich korún. Ale za tých desať rokov z nej inflácia odkrojila okolo 20-25%, čiže šport dostáva v reálnej hodnote výrazne menej ako pred desiatimi rokmi. To je problém nielen hokeja, ale aj ostatných športov. Ale na hokeji to veľmi dobre vidno, lebo ten je finančne náročným športom a bez podpory sa nemôže rozvíjať.“
Martin Fronc (2002 - 2006) akcentoval, že podľa výdavkov z HDP na vzdelanie, zdravotníctvo vedu a šport je Slovensko na konci rebríčkov OECD, čiže tieto oblasti neboli prioritou žiadneho vládneho kabinetu. Podľa neho je však problém aj na strane športových zväzov, kde sa neraz neuveriteľne mrhá s financiami (príklad lyžiarskeho v minulosti). Podľa Fronca je však potrebné sa dohodnúť aj na prioritných odvetviach športu, lebo je neúnosný stav, keď „štát dotuje všetky odvetvia športu, ale dostatočne žiadne.“
Ján Mikolaj (2006 - 2010) tvrdí, že nie je celkom pravda, že za ich vlády nebol šport prioritou a dokumentuje to okrem iného výstavbou hokejového štadióna, udržaním kanála v Čunove a financovaním Osrblia. Mikolaj pripomenul aj už zabudnutý či odložený projekt výstavby približne dvadsiatich ľahkých hokejových štadiónov v sume po 30 miliónov korún. Podľa Romana Štamberského, ktorý je aj predsedom komisie mládeže SZĽH, tento projekt mali po 10 miliónoch korún spolufinancovať štát, regionálni sponzori a SZĽH. „Dnes nám najviac chýbajú ľadové plochy, azda ešte viac ako deti,“ hovorí Štamberský. „Projekt stále existuje, ak sa vyhrabeme z krízy, mal by byť dotiahnutý,“ pripomína Mikolaj. K téme sa ešte vrátime v ďalších dňoch.