Hlavnou myšlienkou je nájsť talenty z ulice
TÉMA Ako to bude so slovenskou hokejovou mlaďou v budúcich rokoch (II.)
So zmenou politického režimu a ekonomických, sociálnych a právnych podmienok sa viac či menej ťarbavo a viac či menej úspešne vyrovnávali aj iné rezorty – šport nebol výnimkou. Z výberov z tých najtalentovanejších hokejových nádejí sa stali nábory, šport už nie je jednou z mála ciest k vyššej životnej úrovni, ako to bolo v predchádzajúcom systéme, šport a hokej už nie sú pre postkomunistické Slovensko, tak ako to bolo za komunistického Československa, aj ideologickou prioritou v súboji s kapitalistickým Západom, keď sa do športu investovali dostatočné financie.
Problémy mladého slovenského hokeja sú v troch rovinách – prvou sú vnútorné problémy hokejového zväzu, druhou zastaraná a nedostatočná materiálna základňa a treťou špeciálne tlaky rodičov a agentov. V 90. rokoch navyše po zmene režimu začala absentovať metodika výchovy hokejovej mládeže, zanikali tréningové strediská mládeže a štát investoval do športu čoraz menej peňazí (píše sa v materiáloch VV SZĽH). Na výsledkoch reprezentácie to ešte nebolo vidieť, lebo v medzinárodnej konfrontácii sa presadzovali talenty, ktoré hokejovo vyrastali ešte za socializmu.
VYSOKÉ NÁROKY (AJ) NA RODIČOV
Okrem vysokej spoločenskej roviny jestvuje aj tá osobná - mnoho rodičov podvedome podceňuje úroveň športových škôl, preferuje inú prípravu svojich detí na život, lebo majú talent aj na iné aktivity, jazyky, matematiku, umenie, a obávajú sa, že športové školy nepripravia ich deti dobre na strednú školu.
Vychovať dnes úspešného hokejistu si vyžaduje od rodičov nielen peniaze, ale najmä čas a odriekanie si z víkendov od veku jeho piatich rokov, v mladom hokeji sa, aj vzhľadom na jeho finančnú náročnosť, v neprimeranej forme presadzujú tí, ktorí do neho investujú...
S malým prípravkárom treba chodiť v sobotu a nedeľu skoro ráno na tréningy, lebo voľná ľadová plocha je iba vtedy, ľadových plôch nepribúda skoro vôbec (Gáboríkova v Trenčíne je skôr výnimkou, hoci napríklad v Bratislave sa situácia postupne mení k lepšiemu), také malé dieťa aj s výstrojom nemôžete pustiť cez mesto hromadnou dopravou. Prekážok je pre menej odolného rodiča priveľa, a tak mnohí rezignujú ešte predtým, ako by túto tortúru skúsili. Napokon, jestvujú aj iné športy a iné spôsoby trávenia voľného času – a hoci hokejistom nemusí byť každý chalan, určite ich je nemálo, ktorí by aj chceli, ale aj z ekonomických dôvodov sa o to ani nepokúsia.
Napríklad riaditeľka základnej školy vo Zvolene Anna Cúttová popisuje denný režim žiakov takto: „Tí z ŠHT musia zvládať každodenný tréningový a vyučovací proces, dochádzku do školy a na štadión, prípravu na vyučovanie na nasledujúci deň, cez víkend zápasy. Polovica žiakov dochádza do ŠHT z okolitých miest a dedín. Žiaci musia skoro ráno vstávať a domov sa dostávajú v neskorých popoludňajších až večerných hodinách. Zvýšené nároky sú kladené na ich systematickú prácu, disciplínu, režim dňa, životosprávu a samozrejme zodpovednosť. Žiaci častejšie vymeškávajú z vyučovania (niektoré zápasy sú v priebehu týždňa, zúčastňujú sa na turnajoch, výberoch), musia si doberať zameškané učivo. I napriek tomu dosahujú veľmi dobré učebné výsledky.“ Nie je to med lízať a to čo súčasné deti zvládajú denne, je vlastne obdivuhodný výkon. Dodajme, že zvolenskí deviataci sa stali v tomto roku majstrami Slovenska v kategórii starších žiakov.
VZOR JE V KOŠICIACH
V ostatných hokejových triedach, či už v Liptovskom Mikuláši, Košiciach alebo na Kalinčiakovej v Bratislave je to podobné, na ľad sa malí hokejisti dostávajú každý deň na niekoľko hodín v rámci vyučovania a ešte dva-trikrát popoludní v kluboch. S dostupnosťou ľadu nie sú v týchto školách problémy, pretože dopoludnia nie je oň taký veľký záujem, a v Bratislave by sa mala po rekonštrukcii zimného štadióna situácia ešte zlepšiť, hovorí riaditeľ na Kalinčiakovej Dušan Noga. Problémy sú skôr s jeho financovaním – školu stojí jedna hodina na ľade 70 eur, za mesiac to dosahuje aj sumu 11-tisíc eur.
Na rozdiel od Bratislavy situácia napríklad v Košiciach predstavuje nasledovaniahodný ideál: „Klub HC Košice hradí ľadovú plochu pre tréningový proces aj súťažné zápasy. Platí prepravu a stravné počas súťažných zápasov. Prispieva na dopravu družstiev na tréningový proces. Spolupráca medzi školu a klubom je neoddeliteľnou súčasťou pri výchove mladých hokejistov,“ hovorí bývalý skvelý hokejista a v súčasnosti manažér mládeže HC Košice Mojmír Božík.
HOKEJ LEN PRE BOHATÝCH?
Samostatnou kapitolou sú už spomínané výdavky na malého hokejistu – či už ide o výstroj alebo pridružené výdavky spojené s tréningami a zápasmi. Tvrdenie, že hokej je šport len pre deti solventných rodičov, je pravdivé len čiastočne. Je síce pravdou, ako spomínajú často súčasné slovenské hviezdy, že v ich detstve za socializmu dostávali žiaci a dorastenci všetko zadarmo (výstroj, hokejky, korčule...), a hoci aj dnes jestvuje pomoc zo strany klubov či zväzových orgánov, základná ťarcha spočíva na rodičoch. Napríklad Roman Štamberský z komisie mládeže pri SZĽH dokladuje, že v rokoch 2007-2010 vďaka spolupráci so spoločnosťou Hrivis odovzdali deťom v 45 kluboch 1403 kusov výstroja, SZĽH platí 51 trénerov pôsobiacich v hokejových školách a 31 trénerov v prípravkách.
Mikulášska riaditeľka Ridzoňová hovorí, že kompletný výstroj mladého hokejistu stojí okolo 650 eur. Ten deťom kupujú rodičia. Počas absolvovania ŠHT menia žiaci výstroj asi dvakrát. Okrem výdavkov naň rodičia platia ročný členský príspevok 30 eur, mesačný oddielový príspevok od augusta do marca 25 eur. Okrem toho hradia všetky výdavky súvisiace s turnajmi (doprava, ubytovanie, strava). „Rastúce finančné náklady sú dôvodom, že záujem rodičov o hokejové prípravky a triedy klesá,“ tvrdí Ridzoňová.
Aj riaditeľka zvolenskej hokejovej školy Anna Cúttová hovorí, že „žiaci hokejových tried pochádzajú z veľmi dobrých, nanajvýš priemerne situovaných rodín. Rodičia musia počítať s výraznejšími finančnými výdavkami, nutnosťou zabezpečiť dovoz svojho dieťaťa na zimný štadión pred zápasom a tiež aj odvoz domov“.
KRAJČI A CÍGER TO VIDIA PODOBNE
Tento jeden z dôležitých dôvodov postupného opúšťania špičkových pozícií slovenského hokeja dochádza mnohým – a ak rozchod Zdena Cígera a Maroša Krajčiho nebol určite ideálny a vzorový, na potrebu otvárať dvere talentovaným deťom z nižších sociálnych vrstiev sa pozerajú veľmi podobne. Cíger v nedávnom rozhovore pre denník Šport doslova povedal, že „pri hoteli, ktorého som spoluvlastník, máme umelú ľadovú plochu a radi by sme v spolupráci s jednou bankovou inštitúciou podporili sociálne slabšie deti, aby aj tie mohli hrať hokej“. Ten podľa Cígera hrajú prevažne potomkovia bohatých rodičov a to je vysvetlenie, prečo po Mariánovi Hossovi či Mariánovi Gáboríkovi vznikla taká čierna diera. „Hlavnou myšlienkou je nájsť talenty z ulice,“ hovorí Cíger a má premyslený ďalší postup. „Oslovíme školy a tam vyberieme osem až desaťročné deti, ktoré si z finančných dôvodov nemôžu dovoliť tento šport. Výstroj, korčule, hokejky už máme pre ne zabezpečené, všetko dostanú zadarmo“. Generálny manažér Slovana Maroš Krajči pripúšťa, že v minulosti mohli mať viacerí rodičia negatívne skúsenosti s hokejovým prostredím, ale tvrdí, že „hrať hokej za Slovan by nemala byť výsada ekonomicky silnejších rodín“.
Konkurencia teda môže byť len na prospech veci – a len v konfrontácii názorov, modelov, predstáv, projektov, modelov (možno treba pozrieť aj do Dánska, Švajčiarska, Fínska či Švédska) sa môže vrátiť slovenský hokej tam, kam (azda) patrí. Lebo hoci napríklad podľa Petra Šťastného toto odvetvie vyhovuje slovenskej mentalite, pre ňu sú typické aj menej pozitívne javy, ktoré sa prejavujú aj v hokejových pomeroch.