Choď na obsah Choď na menu
 


Dve cesty za Stanleyho pohárom

22. 2. 2014

 Projekt hokejovej školy Zdena Cígera pre deti zo sociálne slabších rodín ocenil aj Igor Liba 

Deťom treba plniť sny, hovorí mamička brankára Rasťa, toporne sa pohybujúceho v ťažkých nových betónoch po syntetickom ľade na malom štadióne pri hoteli Zdena Cígera. Z Plaveckého Štvrtka cestuje do Bratislavy štyrikrát týždenne, Rasťo dochádza na tréningy po vyučovaní z Malaciek, domov sa vracajú až okolo siedmej večer. Slovan bol pre ich rodinu drahý, a tak si Rasťo teraz plní svoj brankársky sen u Zdena Cígera. Ale možno ani on netušil, aké náročné je na tejto ploche stáť v bránke, nieto padnúť na ľad a znova vstať. Mama s dcérou ho pozorujú a je zrejmé, že v tomto prípade nejde len o hokej. 

JOSEF ČERNÝ A JÁN STARŠÍ Ostatní krpci zatiaľ poskakujú po ľade, najprv kľučkujú pomedzi plastové kužele bez loptičky, potom aj s ňou. Pohyb po syntetickej ploche scan-ice je určite náročnejší ako na ľade -a nám nedá nespomenúť si na slová Josefa Černého počas nedávneho medzinárodného žiackeho turnaja siedmakov na Štadióne Ondreja Nepelu. Spolu s prizerajúcim sa Jánom Starším sme sa zhodli na tom, že brnenskí a pražskí žiaci korčuľujú oveľa lepšie a dynamickejšie ako slovanisti. Josef Černý, bývalý legendárny hráč, ktorý sa venuje výchove malých brnenských hokejistov, to vysvetľoval odlišnou českou metodikou, ktorá uprednostňuje krátke dynamické úseky. Napokon, to je pre súčasný moderný hokej podstatné - rýchlosť na krátkych vzdialenostiach. 
Pri pohľade na deti tvrdo zaberajúce na ploche - tie musia stále prepletať nohami, inak budú stáť, tu nie je typický kĺzavý pohyb ako na klasickom ľade, hovorí Cíger - sa vkráda do mysle aj staré kutuzovovské: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“ A naopak. 
HVIEZDY U CÍGERA Začalo sa to len nedávno. Bratislavský primátor Milan Ftáčnik celkom nedobrzdil pri mantineli, otrepal sa oň a tým dodal tlačovke o medzinárodnom žiackom hokejovom turnaji menej oficiálnu tvár. Hokejová legenda Jozef Golonka sa nechal vyprovokovať poznámkami prítomných divákov a siedmackemu brankárovi po samostatnom nájazde zavesil taký „vinkel“, že všetkým na štadióne padla sánka. 
O niekoľko hodín neskôr si na syntetickej ľadovej ploche „u Cígera“ vymenili puk Zdeno Chára s Ľubom Višňovským a na konci akcie hviezd bol ekvilibristický blafák Igora Libu, na ktorý bol slovanistický brankár Pék veľmi-veľmi krátky. Liba, skvelé pravé krídlo legendárneho útoku Lukáč - Rusnák - Liba, ktorý v časoch svojej najväčšej slávy neraz zatienil aj famóznu sovietsku trojicu Makarov - Larionov - Krutov, veľmi oceňoval tento nápad a dúfal, že podobný projekt sa im podarí uskutočniť aj na východnom Slovensku. A cez prestávku exhibície, ktorá mala za cieľ spropagovať Cígerov projekt hokeja pre deti zo sociálne slabších rodín, sledovali prítomní diváci súboje krpcov, ktorí už majú s týmto ľadom skúsenosť z vlaňajška. Najmenší Nicolas s nožičkami ako prútikmi väčšinou z periférie klbka sledoval svojich spoluhráčov aj protihráčov, ale keď sa zamiešal medzi nich, padali „ako v hore drevo“. 
Dve cesty za Stanleyho pohárom? Hokej vyvolených alebo hokej sociálne odkázaných? Asi by to bolo neprípustné zjednodušenie vidieť takto súčasný mládežnícky hokej, na ktorého zanedbanie v uplynulom dvadsaťročí trpko doplácame, ale fakt je, že nech sa už dnes robí čokoľvek pre pozdvihnutie slovenského hokeja, nesie to v sebe akúsi záchrannú až existenčnú črtu. 
„Možno je v tom sen niečo zlepšiť, alebo sa vrátiť k tomu, čo fungovalo, keď sme my začínali s hokejom,“ vysvetľuje Zdeno Cíger svoju motiváciu uviesť do života projekt hokejovej školy pre deti zo sociálne slabších rodín. „Hokej sme spočiatku hrávali na dvore a potom sme videli kdesi plagát o hokejovom výbere. Tak sme sa tam išli pozrieť. Korčuľovali sme do kruhu, tréner si nás niekoľkých zavolal, vypýtal si údaje a pozval na tréning. Na štadióne sme dostali výstroj, hokejku, neboli síce nové, ale tešili sme sa z každej maličkosti, lebo rodičia na to nemali, aby nám to mohli kupovať,“ spomína ďalej bývalý skvelý hokejista aj tréner. „Možno preto sa k tomu vraciam.“
CHÝBAJÚ „ZBOJNÍCI“ Aj Cíger sa stotožňuje s názorom hokejovej legendy Jaroslava Waltera, že slovenskému hokeju chýbajú „raubíri“ z ulíc a rybníkov, ktorí mali v sebe dravosť a snahu presadiť sa: „Súhlasím s Walterom, žiaľ, také deti sú pre náš súčasný systém problémové, konfliktné. Samozrejme, nemali by to tu ničiť, ale ak toho chlapca rozumne odhadnem, ak je pohybovo zdatný a veľmi túži hrať hokej, tak ho potiahnem. Predtým sa takáto selekcia robila už na ulici, ak som nestačil so staršími, tak som sa na ihrisko ani nedostal.“ 
Dnešná hokejová mládež väčšinou patrí k vyššej vrstve rodičov, tie deti nie sú také priebojné a možno ani pohybovo zdatné, lebo väčšinu času sedia za počítačmi... „My sme na štadióne aj spávali,“ spomína Cíger na mladosť. „Čakali sme, kedy nás pustia na ľad, tréner nás vyháňal domov - a tento pocit mi u dnešných detí akosi chýba, nevidím u nich väčší záujem niečo dosiahnuť a tomu snu aj niečo obetovať.“ 
CITLIVÁ TÉMA Cígerovu hokejovú školu momentálne navštevuje necelá dvadsiatka detí z Bratislavy aj okolia, medzi nimi aj jedna dievčina a sedemročný chalan. „Pozdáva sa mi,“ hovorí o ňom Cíger, „chodil do iného hokejového klubu, ale jeho mamka je sama, poplatky sa jej videli vysoké, nevedela to zvládnuť, tak s ním prišla sem.“ 
Niekoľko detí je z detských domovov. „Sú šikovní, baví ich to, sú v kolektíve a nevymeškali zatiaľ ani jeden tréning,“ pochvaľuje si Cíger. Záujem o jeho školu je väčší, ale niektorí rodičia majú problém, ako dostať deti takmer denne na štadión, a tak je doprava týchto detí ďalším rébusom, ktorý treba ešte vyriešiť. 
Myšlienka dostať na hokejové ihriská deti zo sociálne slabších rodín - tobôž v Bratislave -má v sebe aj schizofrenický rozmer, pretože rodičia si v záujme svojich detí musia priznať aj istý sociálny handicap. Za školu sa nič neplatí, hoci dvaja rodičia sami povedali, že by aj mohli prispieť. 
„Väčšinou sú tu ľudia, ktorí na to nemajú. Ťažko sa to hovorí, aj som sa s nimi o tom rozprával, aké majú zamestnanie. Niekoľko detí má len jedného rodiča, tak som nevyzvedal ďalej, je to citlivá téma. Preberali sme to aj s vedením banky, trochu som sa aj bál, ako mám rozlíšiť sociálny prípad,“ hovorí Cíger. „Isté je, že je finančne náročné každý rok kupovať výstroj, lebo tie deti rastú, a ešte platiť aj tie poplatky... Zatiaľ to nechávame tak, ono sa to postupom času vykryštalizuje. Možno časom niekto zistí, že už sem nechce chodiť, potom príde niekto nový, určite to budem časom aj selektovať.“ 
Vyruší nás malý chalan, lebo sa mu nedarí zapnúť chránič na lakeť („Toto červené mi stále ide dolu, keď si to dávam,“ hovorí chlapča), Cíger ho upozorní, že keď skončíme, tak mu to napraví. Chlápä dostane okrem prísľubu riešenia aj nenápadné upozornenie na priority a my pokračujeme v rozhovore. 
NIE JE TO DRINA? 
Aj laik rozpozná, že pohyb na umelej ploche je iný, ťažší, ako na ľade - nie je to drina pre tie deti? „Neuvedomujú si to, ony sa potrebujú hrať,“ hovorí Cíger. „Človeka zvyknutého na ľad tá námaha odradí, ale pre tieto deti je výhoda, ak si zvyknú na niečo ťažké.“ 
Ako príklad spomína aj synovca Jakuba Cígera, taktiež martinského odchovanca a dnes hráča Slovana, ktorý sem chodí po večeroch trénovať a veľmi si to pochvaľuje. Deti podľa Cígera rýchlo zistia, že „musia stále zaberať nohami, čo je ťažké naučiť na ľade, kde sa odrazíte a idete rovno. Ale pri terajšom trende je dôležité, aby hokejista stále hýbal nohami. Ak to na tejto ploche nerobíte, tak stojíte. Musíte urobiť viac pohybov a posilňujete celé telo od malička.“ Nevýhoda je, že sa musia častejšie brúsiť korčule, lebo syntetická plocha je tvrdá. 
Cíger sa však pri trénovaní nesústreďuje len na tento sťažený pohyb, ale chce deti naučiť pri hre rozmýšľať. Jeho filozofiou je, že „hravým spôsobom sa dá urobiť veľmi veľa, aj deti viac motivovať. Každý má v sebe niečo, v čom sa môže rozvíjať. Dnes sa deti ani nevedia hrať s pukom, vedia korčuľovať, ale nevedia nič vymyslieť. Treba rozvíjať aj ich myslenie, tvorivosť, variabilnosť. Deti sa nehrajú, chce sa od nich, aby hneď dosahovali nejaké výsledky.“ Poukazuje aj na iný neduh v detskom hokeji, kde majú veľké slovo rodičia - sponzori. Za svoju výhodu považuje, že ho nikto nebude do ničoho tlačiť. „Mnohým trénerom rodičia, ktorí ich platia, zasahujú do prípravy. Všetci sponzori chcú, aby ich deti hrávali a ak ich dieťa nehráva, ovplyvňujú trénerov a vedenie klubov. A potom to aj tie deti vnímajú inak, už nerozhoduje, či sú dobrí alebo slabší...“ 
Treba priznať, že projekt sa stretáva aj s negatívnymi reakciami hokejového okolia. Viaceré deti, ktoré hrávajú v iných kluboch, a mali záujem aj o tréningy pomimo, neuspeli. Tréneri im to zakazovali a bránili, aby si vzali výstroj. 
PROJEKT PRE MESTÁ A DEDINY Cígerov štadión ešte nie je celkom dokončený - vďaka zastrešeniu však už môžu deti trénovať, aj keď prší. V najbližších dňoch by mali byť postavené aj bočné steny a inštalované osvetlenie. Deti majú aj vďaka investíciám Poštovej banky dve šatne - unimobunky s dvoma sprchami a WC. Cieľom Nadácie Poštovej banky je okrem iného aj podporovať deti a mladých ľudí z detských domovov a sociálne slabších rodín v oblasti športu, aj preto sa rozhodli podporiť projekt Zdena Cígera. 
„Každý projekt, ktorý príde do Nadácie Poštovej banky, dôsledne prehodnotíme z hľadiska jeho cieľa, náplne a toho, či je v súlade s verejnoprospešným účelom Nadácie. Rovnako to bolo aj v prípade projektu Hokejovej školy Zdena Cígera,“ hovorí jeho riaditeľka Oľga Pažitná. 
Projekt zahŕňa aj financovanie jeho realizácie, v tomto prípade ide „predovšetkým o poplatky za prenájom syntetickej plochy a šatní, zakúpenie a starostlivosť o výstroj pre každé dieťa, zabezpečenie trénerov, ktorí sa mladým športovcom venujú.“ Momentálne v Nadácii neuvažujú o rozšírení takéhoto projektu do iných miest, ale ani to nevylučujú. „Príležitostí, rovnako ako aj času a finančných prostriedkov pre rozvoj detí a mládeže, nie je nikdy dosť,“ odpovedá Pažitná na otázku, či je starostlivosť štátu o takéto deti dostatočná. 
O tom, že by sa tento projekt presadil aj v iných mestách, zatiaľ neuvažuje ani Zdeno Cíger. „Nemám to čas riešiť, je to pilotný testovací projekt. Skúšame aj možnosti tejto plochy -pred rokom sme sa spojili s firmou Scansis, ktorá ich začala dovážať z Nórska. Takéto plochy a štadióny by mohli byť vo viacerých mestách a dedinách, kde je problém postaviť zimný štadión. Určite je to menej finančne náročné ako štandardný zimný štadión, kde sú najväčšie náklady na mrazenie ľadu. Najväčšie investície sú do plochy, do jej zakrytia, ale bavíme sa o úplne iných sumách ako pri štandardných halách. Takáto plocha by mohla byť postavená aj vedľa štadiónov, lebo sa dá na nej trénovať veľa vecí, ktoré sa nestíhajú na štadióne, napríklad streľba.“ 
Tak ako sa postavili futbalové ihriská, aj takéto plochy by mohli byť v každom meste a dedine. Treba dať šancu deťom, aby mohli športovať. „Bojím sa však jednej veci -toľko vecí sme doteraz v hokeji pokašľali, že aj keby sme postavili tie chýbajúce štadióny, ktovie, či by mal kto na nich hrávať,“ dodal Zdeno Cíger.