Samostatnosť nechceme, tlačia nás do nej
22106780
I. Čo bolo ešte pred počiatkom
"Bylo po bitvě, ješte než začala. Nastal čas dohadovat se a sepisovat mírovou smlouvu," povedal na margo prvého povolebného stretnutia ODS a HZDS v brnianskej vile Tugendhat vtedajší podpredseda ODS a neskôr aj podpredseda poslednej federálnej vlády Miroslav Macek na konferencii o rozdelení Česko-Slovenska v Prahe v júni 1996. Tomuto konštatovaniu predchádzal iný postreh zo spomínaného rokovania - keď sa na začiatku prvého povolebného stretnutia oddelili od svojich tímov obaja predsedovia Václav Klaus a Vladimír Mečiar a separátne konzultovali ďalší postup.
Macek na margo tejto situácie hovorí: "Po príchode si Klaus vyžiadal, aby sa s Mečiarom stretli sami, aby sa "očichali", a keďže to netrvalo plánovaných dvadsať, ale asi 40 minút, spýtal som sa Michala Kováča, s čím prichádzajú. Miško Kováč vtedy vytiahol pripravený zväzok, z ktorého mi bolo jasné, že je to jemne upravený dokument z roku 1968 o ekonomickom a obrannom spoločenstve."
(Na spomínanej konferencii o rozdelení ČSFR bol Macek ešte detailnejší: "Michal Kováč se rozzářil, vytáhl z aktovky slohu papírů a jal se upřímne a se zápalem vysvětlovat, že přijíždejí s oprášenou představou z roku 1968 - s Ekonomickým a obranným společenstvím. Několik doplňujících a pobízejících otázek stačilo k tomu, aby mně bylo jasné, že tato představa, kterou jsem později nazval v televizi ""slovenskou samostatností s českou pojišťovnou", nemůže a nesmí být českou stranou přijata.")
Macek v rozhovore pre denník Sme pokračuje so šokujúcou otvorenosťou: "Keď sa potom vrátili obaja predsedovia a Klaus začal hovoriť, akoby sme začínali od bodu nula, ja som hneď vyskočil a povedal som, že sme došli oveľa ďalej a celé som to vysypal. Schválne som sa pozeral na Mečiara, ktorý totálne, ale totálne zbledol, pretože bolo zrejmé, že nastala situácia, ako keď vám niekto pred začiatkom hry ukáže karty, kam chce v závere dôjsť a bolo jasné, že tadiaľ cesta nevedie."
Precíznejší pozorovateľ či až kverulant by zašiel do histórie ešte ďalej - do predvolebného stretnutia členov vedenia ODS a HZDS Michala Kováča a Jiřího Kovářa, o ktorom Michal Kováč povedal: "Vo Federálnom zhromaždení sme mali úzke vzťahy s podpredsedom ODS pánom Kovářom. Aj keď oficiálne prvým podpredsedom ODS bol Šedivý, politické kontakty mal na starosti Kovář. Pán Kovář stále za mnou chodil ešte pred voľbami, aby sme im dali svoju predstavu štátoprávneho usporiadania ČSFR. Ešte pred prvým stretnutím v Brne odo mňa Kovář chcel, aby sme im dali na papier našu predstavu o konfederácii. Súhlasil som, ale upozornil som ho na to, že Mečiar nechce dať oficiálne nič na papieri, avšak na druhej strane som uznal, že ak sa majú začať rokovania, musíme vzájomne poznať, kto s čím na rokovanie pôjde. Kovář povedal, že predstava je vo volebnom programe ODS, kde hovoria o funkčnej federácii. Z toho vyplýva, že niektoré kompetencie, ktoré ešte v novembri 1990 prešli kompetenčným zákonom z federácie na republikové orgány, chce ODS naspäť na federálnu úroveň. Dal mi tento materiál a ja som mu prisľúbil, že mu dáme neoficiálny materiál, lebo oficiálny materiál neexistuje. Predtým som sa pokúsil hovoriť s Mečiarom, že by sme mali v politickom grémiu prerokovať našu predstavu o štátoprávnom usporiadaní, že nestačí, ak každý z nás má niečo v hlave a ak nie sme ani sami v týchto otázkach zjednotení. Mečiar to jednoznačne odmietal.... Ale vrátim sa k tomu materiálu. Tak sme sa viac-menej tajne dohodli, Húska, Moravčík a ja, že pripravíme náš materiál, a potom som s ním zoznámil aj pána Čiča. Dohodli sme sa s Kovářom, že mu ho odovzdáme, ale nie ako oficiálny materiál, ale proste ako pracovnú verziu. Dohodli sme aj to, kedy mu ju odovzdáme. Dnes sa nad tým usmievam, lebo sme to museli urobiť tak, aby sa o tom Mečiar nedozvedel. Dohodli sme sa, že sa stretneme na benzínovom čerpadle pri Brne v noci okolo pol dvanástej a aj sme tak urobili. Spolu s pánom Čičom sme odovzdali ten materiál Kovářovi. A o tomto texte sme na prvom stretnutí diskutovali, keď pán Mečiar s pánom Klausom sedeli pod tým dubom aspoň dve hodiny. My podpredsedovia sme sedeli za okrúhlym stolom vo vile Tugendhat a samozrejme, o čom inom sme mali debatovať, ak nie o tom, aká je naša predstava. Všetci sa museli tváriť, že od nás nič písomne nedostali, lebo Kovář ju dostal takýmto viac-menej pokútnym spôsobom, takže ani neviem, komu to dal a komu nie. Vychádzal som z toho, že nič zlé neurobíme, keď vlastne vysvetlíme tú predstavu, ktorú sme takto neoficiálne dali na papier."
Prípadne by sa dalo zájsť ešte ďalej pred voľby v roku 1992, keď začiatkom mája 1992 navštívil V. Mečiar v Prahe Václava Havla a priblížil mu postupnosť krokov HZDS po voľbách, t.j. prijatie deklarácie o zvrchovanosti Slovenska, novej slovenskej ústavy aj s funkciou slovenského prezidenta a vyhlásenie referenda o štátoprávnom usporiadaní ČSFR. Reakcia ODS už na tieto plány bola dosť zreteľná - ak by nemalo ísť o federáciu, povedal Klaus, "sme pripravení vytvoriť mechanizmy pre rýchle, kultúrne a bezproblémové rozdelenie štátu".
Samozrejme, tvrdiť, že rozhodnutie vo vile Tugendhat bolo bleskom z jasného neba, sa nedá - predchádzalo mu totiž množstvo nedorozumení medzi českými a slovenskými politickými elitami - či už išlo o zamietnutie mílovskej dohody, neprijatej v predsedníctve SNR, kde jeden-jediný hlas možno chýbal k tomu, aby sa rokovania o budúcnosti česko-slovenskej federácie uberali úplne inam (bol to hlas Milana Zemka? alebo hlas Františka Javorského, ktorého počas návštevy federálneho ministerstva obrany tak pobúril minister Jan Dobrovský, že nezahlasoval za posledný zúfalý pokus generácie Burešová - Mikloško uchovať spoločný štát?), alebo o deprimujúce putovanie po hradoch a hrádečkoch, kde sa hľadala taká dohoda o štátoprávnom usporiadaní, podľa ktorej by bol aj český vlk sýty, aj slovenská ovca celá, či o boj o kompetenčný zákon (kde staval V. Mečiar latku slovenských kompetencií do výšky svetového rekordu, aby sa napokon uspokojil so slovenským štandardom) alebo o pomlčku v názve spoločného štátu.
Zdá sa, že uchovať spoločný štát sa jednoducho nedalo - lebo projekt rovnocenného partnerstva nebola česká strana z objektívnych aj subjektívnych dôvodov ochotná akceptovať. Mali sme na výber - alebo submisívne postavenie vo federácii podľa predstáv ODS, alebo samostatnosť.