Choď na obsah Choď na menu
 


Prijatie ústavy a paradoxy delenia podľa Holländera alebo Samostatnosť 16

11. 9. 2009
 

Samotný rozporný akt, či možno v rámci fungujúcej alebo aspoň existujúcej federácie prijať ústavu de facto samostatného štátu, stál za zrodom mimoriadne vážneho konfliktu medzi SDĽ a HZDS počas prerokúvania návrhu ústavy v ústavnoprávnom výbore. Poslanci za SDĽ, najmä Ľ. Fogaš a a R. Fico vyslovovali svoje výhrady voči dvom ustanoveniam základného zákona - voči Slovensku ako colnému územiu a voči založeniu emisnej banky, ktoré podľa nich boli v rozpore s jestvujúcou legislatívou. Podobne ako viacerí slovenskí politici či médiá prejavovali obavy z toho, že by česká strana využila prijatie slovenskej ústavy na posilnenie svojich pozícií pri rokovaniach o delení majetku, o nástupníctve a postavení Slovenska v medzinárodných inštitúciách. Aj Alexander Dubček navrhoval, aby ústava nenadobudla účinnosť hneď v deň jej vyhlásenia, ale až v "hodine H", pretože by sa to mohlo vnímať ako jednostranné vystúpenie z federácie.

Poradca ministra financií a neskorší viceguvernér Národnej banky Slovenska Marián Tkáč napríklad na margo postavenia Slovenska v Medzinárodnom menovom fonde vyhlásil v rozhovore pre denník Práca, že "ambíciou Slovenska je mať medzinárodnoprávnu subjektivitu a teda byť členom medzinárodných organizácií. Predpokladom pre členstvo v MMF by boli dve meny, ale aj menová únia. Ak by bolo Slovensko samostatné a nemalo by samostatnú menu, zbytočne by sa uchádzalo o peniaze v MMF, nemalo by na to základný predpoklad". Podľa Tkáča základnými podmienkami na získanie svetového kapitálu je doriešenie štátoprávneho usporiadania, zmena imidžu Slovenska a vytvorenie systému ekonomických nástrojov vhodných pre zahraničný kapitál. Konkurenčné usilovanie o zahraničný kapitál slovenskou i českou ekonomikou bolo podľa viacerých českých ekonómov takisto dôvodom, prečo nepovažovali za možné udržať jednu menu, jeden hospodársky priestor a de facto aj spoločný štát. Počítali totiž s tým, že slovenskí ekonómovia a politici sa budú snažiť na vlastnom území presadiť iné daňové pravidlá a úľavy, takisto aj schodkový štátny rozpočet, čo by nebolo z dlhodobejšieho hľadiska pre českú ekonomiku únosné (pri pohľade na neskoršie schodky českého aj slovenského rozpočtu je táto výhrada skutočne zaujímavá).

Vráťme sa však ku konfliktom o text ústavy. Kým poslanci SDĽ spochybňovali najmä navrhované články 66 a 67 o colnom území a emisnej banke ako rozporné so vtedajším ústavným stavom, poslanci maďarských strán vyslovovali výhrady predovšetkým voči niektorým formuláciám o štátnom jazyku a predkladali požiadavky na kultúrnu a školskú autonómiu a vytváranie územných samospráv. Do sporu sa zapojili aj politici KDH a ústavný návrh označovali za nedemokratický, nefunkčný a neschopný zabezpečiť právnu istotu v ústavných vzťahoch.
"Keďže Slovensko potrebuje ústavu, už aj kvôli tomu, že od 1. januára bude samostatným štátom, bolo by možné zatiaľ prijať provizórnu ústavu, ktorá by riešila len najdôležitejšie záležitosti," povedal predseda KDH Ján Čarnogurský. Rada KDH potom odporučila svojim poslancom, aby posporili len taký návrh ústavy, ktorý zaručuje demokratické usporiadanie SR a vylučuje dvojprávny stav.
V. Mečiar po ostrom extempore na pôde ústavnoprávneho výboru dokonca obvinil poslancov SDĽ z deštrukčnej a rozkladnej činnosti, z toho, že chcú znemožniť prijatie ústavy a konštatoval, že raz sa tvária proslovensky, inokedy zasa protislovensky. Poslanci SDĽ totiž navrhovali, aby články 66 a 67 nadobudli účinnosť až po zmene ústavných pomerov. Mečiar zasa tvrdil, že bez ustanovenia o colnom území nie je možné vytvoriť colnú úniu s Českou republikou. Predseda SDĽ P. Weiss síce spočiatku požadoval ospravedlnenie, neskôr však klub SDĽ podmienil svoj súhlas s textom ústavy už len tým, či ich výklad bude korešpondovať s tým, ako bude sporné články vykladať podpredseda vlády R. Kováč. A keďže podľa R. Kováča ani jedno z ustanovení nebolo v rozpore s federálnou ústavou, SDĽ-ka napokon "zabrala". Nič na jej postoji nezmenilo ani vyhlásenie federálneho premiéra J. Stráského, že čl. 66 a 67 návrhu slovenskej ústavy protirečia platnému federálnemu hospodárstvu, že vznikli odtrhnutím od politických dohôd a že na vytvorenie colnej únie medzi SR a ČR nie je nevyhnutné vytvorenie samostatných colných území.
Po tomto rozkrytí postavení jednotlivých strán bolo síce jasné, že ústava nebude schválená všetkými hlasmi, takisto sa však nepochybovalo o jej dostatočnej podpore poslancami HZDS, SNS a SDĽ. Posledný augustový a prvý septembrový deň však priniesli zaujímavé politické divadlo.
V úvode piatej schôdze SNR, ktorej jediným bodom programu bolo prerokovávanie vládneho návrhu Ústavy SR, navrhol poslanec Spolužitia Á. D. Zólyomi, aby bol návrh ústavy stiahnutý a prepracovaný, pretože nezodpovedá základným demokratickým požiadavkám, kladeným na text ústavy.
Potom poslanec HZDS M. Vajda oprášil staronovú myšlienku, známu už z rokovania o deklarácii zvrchovanosti, a navrhol, aby sa o vládnom návrhu ústavy hlasovalo verejne a podľa mien. Podobne ako pri deklarácii, opäť protestovala G. Rothmayerová (SDĽ) a poukázala na nepriaznivé ohlasy vo svete na tento spôsob nátlaku. Opäť neúspešne, za Vajdov návrh zo 141 prítomných poslancov hlasovalo 82, proti boli 53.
Vládny návrh ústavy uviedol V. Mečiar. Dnes – po tom, čo sme za pätnásť rokov zažili - už ako paradox znejú jeho slová o význame ústavy, o obrovskej príležitosti, ktorú môžu "uskutočniť ľudia, ktorí sú plne pripravení na riešenie jej problémov, ľudia, pre ktorých je vlastná tolerancia, úcta k názoru iných, snaha o kooperáciu a dosiahnutie vzájomného prospechu nie pre seba, nie pre stranu, ale pre Slovensko ako celok". Mečiar vyzdvihol jej obrovský medzinárodný význam ako kroku k emancipácii Slovenska v európskom a svetovom význame a zdôraznil, že "SR prijatím ústavy vo svojich úvodných ustanoveniach jednoznačne hovorí o svojej zvrchovanosti. Zvrchovanosť znamená nezávislosť moci SR od akejkoľvek inej moci, a to ako vo vnútri, tak i za hranicami štátu". A hoci vyslovil presvedčenie, že sa podarilo "vyjadriť slovenskú štátnosť v ústave čo najkomplexnejšie a na druhej strane neporušiť doterajšiu ústavu federácie, rešpektovať ústavný stav, nevytvoriť faktický stav rozpadu štátu a zániku federálnej ústavy", netajil sa ani spokojnosťou s postavením federálneho ústavného súdu, ktorý "môže konštatovať rozdiely v ústavách, ale nemôže ich rušiť". Logickou reakciou na vtedajší stav štátoprávnych rokovaní potom bolo, že väčšina ústavy bola účinná publikovaním v zbierke zákonov, a niektoré články budú účinné až po vyriešení štátoprávnych vzťahov.
V rozprave vystúpili zástupcovia všetkých poslaneckých klubov. P. Csáky (MKDH) pripomenul viaceré kritické miesta ústavy, predovšetkým nevyriešenie vzťahu slovenskej a federálnej ústavy, prisilné postavenie výkonnej moci na úkor zákonodarnej, kontroverzné články o colnom území a emisnej banke. E. Rózsa (Spolužitie) sa sústredil hlavne na postavenie menšín a štátneho jazyka, J. Prokeš (SNS) si síce vedel predstaviť dokonalejší text ústavy, SNS však bola pripravená podporiť návrh ústavy, aby sa mohlo "realizovať to, čo je nutné pripraviť k 1.1.1993, teda k dátumu, kedy dôjde k rozdeleniu ČSFR na dva samostatné štáty".
Skutočnou konfrontáciou však bolo až vystúpenie Jána Čarnogurského. A hoci predseda KDH sníval o samostatnom Slovensku oveľa skôr ako čerstvý otec - zakladateľ V. Mečiar, jeho výhrady voči textu ústavy boli natoľko vážne, že spolu s celým klubom hlasoval proti jej prijatiu. Jemné nuansy jeho prejavu neboli verejnosťou nikdy docenené - a ak videl za roh a mal obavy z budúceho vývoja Slovenska, stihol ho osud podobných doma neúspešných prorokov. Je pravdou, že až na jar 1998 sa naplnili jeho prorocké slová - "Podľa nášho názoru predložený návrh nezabezpečuje funkčnosť ústavných orgánov v každej situácii. Napríklad návrh vyžaduje pre voľbu prezidenta trojpätinovú väčšinu poslancov SNR. Ak sa niekedy v budúcnosti taká väčšina v NR nenájde - máme príklad zo súčasného FZ - a prezident nebude zvolený a padne aj vláda pre vyslovenie nedôvery zo strany parlamentu, kto bude vykonávať funkciu prezidenta a vlády? Keďže vládu menuje prezident?" Že však zástupná hlava štátu využije svoje právomoci na amnestovanie viacerých zločinov, o. i. zavlečenie syna prezidenta Kováča a zmarenie referenda, s tým určite nepočítal v tom čase ani sám Mečiar. Čarnogurský upozorňoval aj na možnosť nedemokratického použitia niektorých ustanovení a slabú "možnosť kontroly štátnej moci zo strany občanov". Zásadné výhrady však orientoval na vzťah republikovej a federálnej ústavy, na otázku platnosti federálnych zákonov po prijatí slovenskej ústavy: "Po nadobudnutí účinnosti Ústavy SR nebude jasné, ktoré zákony na Slovensku platia a ktoré neplatia. Ilustruje to napríklad aj fakt z uplynulých dní, keď podpredseda vlády SR R. Kováč považuje ustanovenie vládneho návrhu ústavy v čl. 66 a 67 o emisnej banke a colnom území SR za súladné s platnou ústavou ČSFR a predseda federálnej vlády Stráský ich považuje za nesúladné. Čo potom majú považovať za platný právny stav radoví občania? Jednoznačný právny stav opäť nie je iba akademickou požiadavkou profesionálnych právnikov alebo deklarovanej opozície, ale základnou požiadavkou na ústavné orgány, ktoré právny poriadok vytvárajú, a to predovšetkým na zákonodarný orgán, na nás, poslancov SNR."
Keďže aj KDH si uvedomovalo, že Slovensko potrebuje ústavu, tým viac, ak od 1. januára 1993 má pokračovať ako samostatná SR, navrhoval Čarnogurský prijať ústavný zákon o skrátenej ústave SR, ktorá by sa týkala iba niektorých hláv navrhovaného textu - t.j. SNR, referendum, prezident, vláda, ústavný súd a súdy a prechodné a záverečné ustanovenia a odovzdal takýto návrh predsedovi SNR. "Tento návrh umožní konštituovanie všetkých ústavných pomerov potrebných pre chod štátu, rešpektuje platné ústavné pomery a umožňuje jasný a bezkolízny prechod od súčasného ústavného stavu k samostatnej SR. Zároveň tak poskytuje čas na vypracovanie návrhu dokonalej a demokratickej ústavy SR," končil svoje vystúpenie predseda KDH, tiež však tušil, že bude neúspešný.
Napokon, hlasy poslancov KDH neboli na prijatie ústavy nutné, čo vyplynulo aj z nasledujúceho vystúpenia P. Weissa, predsedu SDĽ. Hoci si Weiss tiež vedel predstaviť kvalitnejší text, rozhodujúce pre jeho straníckych kolegov boli záverečné a prechodné ustanovenia, ktorým venovali osobitnú pozornosť, aby "sa aj nechtiac nedala zámienka pre vznik právneho chaosu, aby sa umožnili rovné nástupnícke práva pre SR po predpokladanom zániku federácie a neotvoril sa priestor pre jednostranné kroky ČR".
Reakcie V. Mečiara boli typické - po úvodnom konštatovaní, že dobrá je taká ústava, ktorá rešpektuje skúsenosť a ktorá vie v tejto SNR získať podporu troch pätín poslancov, začal udeľovať poučenia - maďarským poslancom zaručoval rešpektovanie medzinárodných štandardov, a hoci nezabudol pripomenúť, že Slováci sú v Maďarsku potláčaní, nikto podľa neho nechce potláčať právo používania jazyka žiadnej z menšín a budú môcť používať svoj jazyk v úradnom styku. Ustanovenie o emisnej banke Mečiar vysvetľoval ako prípravu podmienok na neskoršie vydávanie slovenskej meny. Podstatné Čarnogurského výhrady obišiel a situáciu využil na jeho znevažovanie a útoky voči KDH, ktoré má pred snemom a musí vraj riešiť dilemu, že nemôže byť permanentne deštruktívne, ako v prípade deklarácie či ústavy, ale ani nechce hlasovať za tieto akty.
Počas hlasovania o pozmeňujúcich návrhoch poslanci o. i. schválili zmenu v preambule, kde namiesto navrhovaného úvodu "My, občania Slovenskej republiky..." presadili zmenu "My, národ slovenský..." a pôvodnú formuláciu zaradili do záverečnej časti preambuly. Rovnako odhlasovali zmenu slovenského jazyka z úradného na štátny jazyk SR. Dôležitými ustanoveniami slovenskej štátnosti bol inštitút prezidenta republiky ako hlavy štátu. Názov najvyššieho zákonodarného orgánu bol zmenený na Národná rada SR. V ústave boli dokonca zakotvené aj podmienky vytvorenia štátneho zväzku SR s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku na základe ústavných zákonov. Hlasovaním bol odmietnutý aj návrh, aby bolo možné výsledky referenda zmeniť len novým referendom. Závažným prehreškom voči rokovaciemu poriadku bolo schválenie pozmeňujúceho návrhu o voľbe sudcov z povolania, ktoré nebolo schválené potrebnou trojpätinovou väčšinou.
Po skončení hlasovania o pozmeňujúcich návrhoch vyhlásil E. Rózsa, že poslanci MKDH-Spolužitie na znamenie protestu voči predloženému návrhu a voči spôsobu hlasovania pri záverečnom hlasovaní opustia rokovaciu sálu. Poslanec A. Neuwirth (KDH) povedal, že ani poslanci KDH nepodporia text ústavy, v ktorej zostalo niekoľko nedemokratických článkov a nebol ani prijatý ich návrh na skrátenú ústavu. Krátko pred 22. hodinou sa začalo hlasovať - avšak už bez neprítomných šestnástich maďarských poslancov. Poslanci KDH po menovitom vyzvaní vstali a vyhlásili, že nehlasujú za tento návrh Ústavy SR - štyria poslanci SDĽ maďarskej národnosti sa zdržali hlasovania. Za návrh ústavy hlasovalo 114 poslancov,
Slovenská republika mala konečne svoj základný zákon - ktorý napokon aj napriek svojim chybám a nedostatkom sa stal v neskoršom období oporou demokratických politických síl a ústavných sudcov v spore s autoritatívnymi praktikami V. Mečiara a jeho stúpencov v HZDS, SNS a Združení robotníkov Slovenska v rokoch 1994-1998. Veľa napokon naznačoval aj spôsob jej prijatia, ktorý bol spolu s pokračujúcimi útokmi na médiá prejavom - ako to prezentoval Ján Čarnogurský - "konfrontačného štýlu pri budovaní Slovenska a byzantského štýlu pri prezentácii Slovenska. Naša vízia budovania Slovenska je takmer protikladná k tomuto štýlu".

Hneď na druhý deň po schválení Ústavy SR prijal predseda SNR Ivan Gašparovič veľvyslancov Belgicka, Dánska, Francúzska, Grécka, Holandska, Nemecka, Španielska a Veľkej Británie, ktorí sa zaujímali najmä o jej text a vyslovili viacero pochybností o jej demokratickosti. Súčasne ubezpečili Gašparoviča, že sa nestavajú negatívne ku vzniku dvoch samostatných štátov, že rozdelenie asociačných dohôd môže byť len technickou otázkou. České stanoviská boli rozporné - kým predstavitelia ODS vcelku pochopiteľne akceptovali tento akt a predseda ČNR M. Uhde a predseda federálnej vlády J. Stráský sa o niekoľko dní aj zúčastnili na jej slávnostnom podpise na Bratislavskom hrade, podpredseda KDÚ-ČSL a ČNR Jan Kasal označil prijatie slovenskej ústavy za vystúpenie z federácie, odporujúce nielen platnej čs. ústave, ale aj zákonom upravujúcim možnosti zániku federácie.

Slovenská ústava bola slávnostne podpísaná v Rytierskej sále Bratislavského hradu 3. septembra - podpísali ju predseda SNR I. Gašparovič a premiér V. Mečiar. "Dobrá vec sa podarila. Táto norma nie je taká zlá, ako je spochybňovaná. Náš život dostáva orientáciu," povedal premiér prítomným novinárom.


Holländer - Vzduchoprázdno plné paradoxov
O tom, že celý proces prijímania ústavy bol značne komplikovaný a miestami až pripomínal absurdné divadlo, najvýstižnejšie vypovedajú slová ústavného právnika dr. Holländera na vedeckej konferencii v Trnave v novembri 1993. Pregnantnejšie ako mnohí iní už necelý rok po rozdelení upozornil na niekoľko paradoxov sprevádzajúcich prijatie slovenskej ústavy (ospravedlňujem sa za dlhší text, ale jeho kvalita a argumenty túto pôžičku opodstatňujú): "Paralelne s rozhovormi medzi predstaviteľmi republikových parlamentov prebiehala príprava ústavy federácie a republík. Ústavný zákon 556/90 z čl.142 odseku 2 ústavného zákona č. 143/1968 o česko-slovenskej federácii vypustil ustanovenie, podľa ktorého sa prijatie ústav ČR a SR viazalo na prijatie novej ústavy federácie... Vypustením tohto "blokačného" ustanovenia znenie čl. 142 ods. 2 ústavného zákona o čs. federácii zostalo v tejto podobe: "Do doby prijatia Ústavy ČR a Ústavy SR sa ústavné pomery týchto republík spravujú týmto ústavným zákonom a ostatnými ústavnými predpismi." Z toho vyplýva, že od prijatia ústav republík sa "ústavné pomery republík" budú spravovať týmito ústavami. Stalo sa čoskoro politicky sporným, čo rozumieť pod pojmom ústavné pomery republík, čo všetko teda má a môže byť predmetom ústav republík. Radikálne interpretácie reprezentované politickými prúdmi smerujúcimi k rozdeleniu ČSFR v tejto formulácii videli možnosť prijať v Slovenskej republike ústavu samostatného a nezávislého štátu, štátu, ktorý sa následne môže rozhodnúť o ďalšej existencii ČSFR. V tomto duchu boli predložené formou zákonodarnej iniciatívy poslancov viaceré návrhy Ústavy SR, ktoré predstavovali už ústavy úplne nezávislého a samostatného štátu. Rekonštruujúc vtedajší ústavný stav bola takáto radikálna interpretácia ustanovenia č. 142 ods. 2 ústavného zákona o čs. federácii protiústavná. Podľa ustanovenia čl. 1 ods. 5 ústavného zákona o čs. federácii boli obidve republiky, t.j. ČR a SR, povinné rešpektovať suverenitu ČSFR; zároveň bola ČSFR povinná rešpektovať suverenitu obidvoch republík... Ak vychádzame z ustanovení čl. 142 ods. 3 ústavného zákona o čs. federácii a z čl. 2 písm. c) ústavného zákona o ústavnom súde, ktoré zakotvovali nevyhnutnosť súladu ústavných a ostatných zákonov republík s ústavnými zákonmi federácie, potom do obsahu termínu ústavné pomery republík bolo možné zahrnúť len úpravu republikovej pôsobnosti (vymedzenej ústavným zákonom o čs. federácii v znení jeho novely č. 556/90).
Na jar 1991 dochádza súčasne k prijatiu ústavného zákona 91/1991 o ústavnom súde. Podľa jeho čl. 22 ods. 2 ústavný súd federácie nedisponoval právomocou preskúmavať súlad ústav republík s vtedy platnou ústavou federácie. Tento súlad mohol posudzovať len vo vzťahu k ústave federácie prijatej po nadobudnutí účinnosti uvedeného ústavného zákona o ústavnom súde. Z toho vyplynulo, že ústavný systém ČSFR v prípade prijatia ústavy republík (čo už v tom čase bolo možné) pred prijatím novej ústavy federácie nezahrňoval mechanizmus na posudzovanie ich súladu s vtedy platnou ústavou a Listinou základných práv a slobôd (čo bez okolkov pomenoval aj V. Mečiar vo svojom prejave počas prijímania slovenskej ústavy - pozn. aut.). Prijatie novej federálnej ústavy podmienené princípom zákazu majorizácie v Snemovni národov FZ, ako aj kvalifikovanou väčšinou v situácii, keď vládne strany v slovenskej časti SN takouto väčšinou nedisponovali, bolo však vylúčené.
Umožnením prijatia republikových ústav, zablokovaním prijatia federálnej ústavy a obmedzením právomoci ústavného súdu preskúmať súlad nových ústav republík s existujúcou ústavou federácie sa v ústavnom systéme vytvoril priestor pre politické riešenia mimo akýchkoľvek "pravidiel hry".
Reagujúc na politický vývoj bol prijatý ústavný zákon č.327/1991 o referende, ktorý však predvídal možnosť zániku ČSFR len v prípade uskutočnenia referenda na území jednej z republík o jej vystúpení z federácie. V rozhodujúcich fázach zániku štátu, napriek všeobecným úvahám niektorých politikov o potrebe referenda (záruka v podobe referenda nielenže tvorila dôležitú súčasť Mečiarových predvolebných sľubov o štátoprávnom usporiadaní Česko-Slovenska, ale neraz sa k nej v prvých mesiacoch po voľbách aj vrátil - pozn. aut.), jeho aplikáciu politické strany víťazné vo voľbách v roku 1992 nenastolili.
Prijatím Ústavy SR a nadobudnutím jej účinnosti 1. októbra 1992, prípravou dvoch celkom oddelených rozpočtov, uskutočnením rozdelenia armády, rozdelenia majetku federácie atď. proces rozpadu štátu nadobudol podobu, v ktorej sa federálne inštitúcie "rozplynuli" po tom, keď sa už predtým ocitli v akomsi absurdnom vzduchoprázdne.
"Vzduchoprázdnom plným paradoxov" možno charakterizovať najmä obdobie od 1. októbra 1992 do 31. decembra 1992.
Ústava SR predstavovala už ústavu samostatného štátu, a nie ústavu štátu, ktorý je súčasťou federácie. Zakotvila totiž úplnú sústavu najvyšších štátnych orgánov, ktorým zverila úplnú sústavu kompetencií v oblasti moci zákonodarnej, výkonnej, súdnej, v oblasti zahraničných vecí, obrany, meny, colníctva atď. Na tejto veci nič nemení ani prechodné ustanovenie obsiahnuté v čl. 156, ktoré odkladá účinnosť ustanovení týkajúcich sa územia, poskytovania azylu, obrany, vypovedania vojny, a čo je osobitne zaujímavé, aj vymenúvania rektorov a profesorov vysokých škôl. Nadobudnutím účinnosti ústavy sa zriadila emisná banka (čl. 56), vytvorilo samostatné colné územie (57), poskytlo prezidentovi právo dojednávať medzinárodné zmluvy v celom ich možnom rozsahu (102 písm. a), a ďalej sa prezidentovi poskytlo právo udeľovať amnestiu atď.
Podľa čl. 152 ods. 1 vety prvej Ústavy SR strácajú ku dňu nadobudnutia jej účinnosti platnosť všetky ústavné zákony, zákony a ostatné právne predpisy, ktoré odporujú tejto ústave, čím bez akýchkoľvek pochybností prevzala NR SR všetku štátnu moc do svojich rúk. Je tak trochu príznačné pre celý proces rozpadu ČSFR, že spôsob vyhlásenia tejto ústavy odporuje jej zmyslu: k jej vyhláseniu došlo v Zbierke zákonov ČSFR. Obdobnou by bola napríklad situácia, ak by Národný výbor 28. októbra 1918 poslal zákon č. 11 o vzniku Československej republiky na publikáciu do zbierky rakúskych ríšskych a uhorských kráľovských zákonov.
Paradoxné a zároveň pre zánik ČSFR príznačné je, že poslanci tých istých strán v parlamente SR prijímajú ústavu s účinnosťou od 1. októbra 1992, v ktorej preberajú do svojich rúk všetku moc (čl. 152 ods. 1) s výnimkou už spomenutého výpočtu vecí uvedených v čl. 156, a súčasne vo FZ 8. októbra 1992 hlasujú za a prijímajú ústavný zákon č. 493/1992, ktorým boli vymedzené kompetencie federácie pre obdobie do jej zániku (a to podstatne širšie ako vymedzenie čl. 156 Ústavy SR).
FZ prijíma ešte v priebehu jesene 1992 zákony s pôsobnosťou pre celé územie ČSFR, avšak podľa čl. 152 ods. 1 Ústavy SR platia na jej území okrem ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov orgánov SR len tie, ktoré boli prijaté do nadobudnutia účinnosti tejto ústavy a nie sú s ňou v rozpore. Doslovné znenie čl. 152 ods. 1 hovorí totiž o tom, že "ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v SR v platnosti, ak neodporujú tejto ústave". Pokiaľ však nejaký ústavný zákon alebo zákon má "zostávať v platnosti", pokiaľ "neodporuje tejto ústave", musí pri nadobudnutí jej účinnosti už existovať, t.j. platiť na území SR. Po tomto termíne prijatým zákonom Federálneho zhromaždenia už totiž platnosť na území SR nemôže "zostávať", ale len vznikať! Právne je tým pre SR spochybnená platnosť právnych predpisov orgánov federácie prijatých v období od 1. októbra 1992 do 31. decembra 1992.
Ústavný zákon č. 542/1992 prijatý Federálnym zhromaždením 25. novembra 1992 preto zánik ČSFR ku dňu 31. decembra 1992 viac už len konštatoval ako upravil."

Čo je paradox viac ako nečakaný.