Paradox delenia – demokratický charakter môžu dať Slovensku skôr stúpenci Česko-Slovenska alebo Samostatnosť nechceme... 4
Mimoriadne dôslednú a komplexnú správu o názoroch obyvateľov Slovenska krátko po osamostatnení priniesla správa Aktuálne problémy Slovenska po rozpade ČSFR z marca 1993. Táto správa obsahuje výsledky sociologického výskumu názorov obyvateľov SR k aktuálnym sociálnym, ekonomickým a politickým problémom, ktoré uskutočnilo Centrum pre sociálnu analýzu Bratislava v dňoch 12. – 21. marca 1993 na reprezentatívnej vzorke 1132 respondentov. Prieskum zahrnoval množstvo aj detailných problémov, v tejto kapitole sa však budem koncentrovať na otázky delenia štátu, na postoje k rozpadu ČSFR a vzniku samostatnej SR.
Podľa väčšiny prieskumov si väčšina občanov Slovenska rozdelenie neželala. Aj v marci 1993 by iba 29 percent respondentov hlasovalo v referende za rozdelenie ČSFR, 49 percent by bolo jednoznačne proti a 13 percent by sa referenda nezúčastnilo a 8 percent nevedelo zaujať stanovisko.
Na otázku Pred rozdelením ČSFR sa malo urobiť referendum odpovedalo kladne 68 percent, nesúhlasilo 15 percent – referendum by uprednostnilo 89 percent niekdajších prívržencov spoločného štátu a 46 percent stúpencov samostatnosti SR.
Medzi pocitmi z rozdelenia ČSFR prevládal strach z budúcnosti (60 percent), rozpaky (42 percent), 40 percent pociťovalo nové možnosti a 32 percent radosť.
Podľa 79 percent respondentov bolo delenie ČSFR pripravené nekvalitne, 9 percent s týmto názorom nesúhlasilo. s nekvalitným rozdelením Československa súhlasilo 91 percent niekdajších stúpencov federácie a 66 percent stúpencov samostatnosti.
Podľa 84 percent respondentov rozpad štátu celkovo zhoršil ekonomickú a sociálnu situáciu občanov SR – myslelo si to 93 percent bývalých prívržencov spoločného štátu a 72 percent stúpencov samostatnosti SR.
Zaujímavé boli aj výsledky v otázke zodpovednosti za rozpad spoločného štátu – až 61 percent ju pripisovala neústupčivosti českej strany. myslelo si to až 90 percent stúpencov spoločného štátu a 44 percent tých, čo by v referende hlasovali za zánik federácie. pritom až 50 percent respondentov popieralo nevyhnutnosť rozpadu ČSFR, a iba 35 percent ho považovalo za nevyhnutný. tu však bola logickosť postojov zjavná – až 81 percent stúpencov spoločného štátu nepovažovalo jeho rozpad za nevyhnutný, ale podľa 87 percent stúpencov samostatnosti bol zánik ČSFR nevyhnutný. Iba 42 percent občanov Slovenska vnímalo vznik nového štátu ako „výraz vôle slovenského národa po vlastnej štátnosti“. Túto optiku zastávalo 82 percent stúpencov slovenskej samostatnosti, ale iba 21 percent bývalých stúpencov spoločného štátu.
Takmer dve tretiny respondentov (61 percent) sa nazdávali, že Slovensko nebolo na samostatnosť zrelé, 18 percent si myslelo opak. O nezrelosti Slovenska na samostatnosť bolo presvedčených 82 percent bývalých stúpencov spoločného štátu a 30 percent stúpencov samostatnosti Slovenska.
Na základe viacerých očakávaní ekonomického vývoja Slovenska – vývoj záujmu vyspelých krajín investovať na Slovensku, riziko výpredaja Slovenska zahraničnému kapitálu, pôsobenie cudzích mafií prepierajúcich špinavé peniaze, pravdepodobnosť štrajkov a sociálnych nepokojov, pravdepodobnosť hospodárskeho úpadku a biedy, šance premeny Slovenska na „druhé Švajčiarsko“, premena na prosperujúci most medzi Východom a Západom, zaradenie Slovenska medzi krajiny Európskeho spoločenstva spolu s ostatnými krajinami V4 – autori prieskumu rozčlenili respondentov na päť skupín: katastrofisti (36 percent) mali výlučne alebo takmer výlučne negatívne ekonomické očakávania; hodnotenia pesimistov (33 percent) boli vo väčšine položiek negatívne; u vyvážených (13 percent) boli negatívne a pozitívne očakávania v rovnováhe; u optimistov (14 percent) prevažovali pozitívne očakávania a iluzionisti (5 percent) boli presvedčení, že nenastanú žiadne alebo takmer žiadne nepriaznivé ekonomické trendy.
Tieto ekonomické postoje boli do značnej miery aj odrazom postoja k zániku spoločného štátu: až 80 percent iluzionistov a 63 percent optimistov vyjadrovalo radosť zo vzniku samostatného Slovenska a v prípade referenda by za rozdelenie ČSFR hlasovalo 90 percent iluzionistov a 62 percent optimistov. Na druhej strane u 80 percent katastrofistov a 63 percent pesimistov prevládal strach z dôsledkov rozdelenia štátu, výrazná väčšina by v referende hlasovala proti rozdeleniu štátu. Až 80percent katastrofistov a 70 percent pesimistov považovalo za správny spôsob rozhodnutia referendum.
Podľa toho, aké stanoviská zaujímali politické strany k ekonomickej reforme, podľa ich predstáv o spôsobe a rozsahu privatizácie a aj o úlohe štátu v ekonomike, rozčlenili ich autori na strany s liberálno-konzervatívnou orientáciou – KDH, Spolužitie a SNS; HZDS bolo stranou so sociálno-trhovou orientáciou a štátom riadenou privatizáciou a SDĽ bola stranou so socialistickou, resp. etatistickou orientáciou. V prípade potenciálneho referenda by sa stúpenci jednotlivých smerov rozhodovali takto: stúpenci liberálno-konzervatívnej orientácie by sa rozčlenili na dve porovnateľné skupiny – 42 percent by hlasovalo za rozdelenie, 49 percent proti, v oboch ostatných prevládali odporcovia rozdelenia, keď by proti zániku ČSFR hlasovalo 51 percent stúpencov sociálno-trhovej orientácie (29 percent bolo za zánik) a 51 percent stúpencov socialistickej orientácie (26 percent podporovalo rozdelenie).
Z hľadiska straníckych sympatií najviac radosti zo vzniku samostatného Slovenska prejavovali prívrženci HZDS a SNS, ktorí s tým spájali nové možnosti štátu a v rozdelení ČSFR videli výraz vôle slovenského národa po samostatnosti a dôsledok českej neochoty k rovnocennému partnerstvu so Slovákmi (nemôžem v tejto chvíli nespomenúť jeden bystrý postreh Sveťa Bombíka, ktorý toto presne vystihol v jednom článku v Národnej obrode –podľa Bombíka Česi dali Slovákom na výber medzi rozchodom a unitárnou federáciou, lebo nevnímali Slovákov ako rovnocenného partnera – v čom ich paradoxne utvrdzoval aj samotný priebeh delenia štátu a jeho majetku, kde slovenskí politici ťahali za slabší koniec povrazu ešte aj niekoľko mesiacov po rozdelení).
Symptomatické bolo, že najkritickejší postoj medzi ostatnými relevantnými politickými stranami, nesúhlasiacimi s rozdelením ČSFR, mali prívrženci maďarských strán.
Odlišné postoje k rozdeleniu Česko-Slovenska do veľkej miery ovplyvňovala aj príslušnosť k slovenskej alebo maďarskej národnosti. Medzi občanmi maďarskej národnosti oveľa výraznejšie prevládali stúpenci spoločného štátu a v oveľa väčšej miere kritizovali spôsob rozdelenia federácie. Kým 77 percent Slovákov sa nazdávalo, že delenie ČSFR bolo pripravené narýchlo a nekvalitne, u maďarskej menšiny to bolo až 91 percent. O tom, že Slovensko bolo zrelé na samostatnosť, bolo presvedčených 21 percent Slovákov, ale iba tri percentá Maďarov. Referendum pred rozdelením považovalo za potrebné 66 percent Slovákov, ale až 81 percent Maďarov. O nevyhnutnosti rozdelenia ČSFR bolo presvedčených 39 percent slovenských respondentov, ale iba každý desiaty maďarský respondent. Odlišná bola aj predstava o tom, do akej miery sa podieľala na zániku ČSFR neochota českej strany k rovnocennému partnerstvu so Slovákmi – medzi Slovákmi si to myslelo 67 percent, medzi Maďarmi iba 20 percent.
Podľa spomínaného prieskumu sa so zánikom ČSFR ťažšie zmierovali ženy, obyvatelia východného Slovenska a občania maďarskej národnosti. Rozpad ČSFR v nadpolovičnej väčšine podporovali prívrženci SNS a HZDS, všetky ostatné strany väčšinovo podporovali zachovanie spoločného štátu.
Nemenej zaujímavé boli aj iné charakteristiky stúpencov samostatnosti, ktorí sa vyznačovali
- menej kritickým hodnotením ekonomickej a politickej situácie na Slovensku po voľbách 1992 a optimistickejším pohľadom do budúcnosti;
- vyššou dôverou k súčasnej politickej reprezentácii, najmä k národne orientovaným politikom z radov HZDS a SNS;
- nižším akcentom na podporu konsenzuálnej politiky a väčšou podporou autoritárskeho režimu;
- silnejšou liberálno-konzervatívnou ekonomickou orientáciou;
- výraznejším odmietaním konverzie zbrojného priemyslu;
- vcelku optimistickejším hodnotením budúceho medzinárodného postavenia Slovenska – čo v sebe zahrnovalo menšiu podporu visegrádskej spolupráce, horší vzťah k Českej republike a Maďarsku, optimistickejšie hodnotenia perspektív Slovenska ako mosta medzi Východom a Západom (častejšie zdôrazňovanie potreby neutrality Slovenska a priaznivejší vzťah k Rusku), ako aj perspektív ekonomickej spolupráce s vyspelými západnými krajinami;
- nižšou národnostnou toleranciou voči Čechom, Maďarom a Židom;
- zhovievavejším hodnotením slovenského štátu 1939-45.
A z hľadiska poznania ďalšieho vývoja Slovenska v rokoch 1993 – 1998 sa ako priam prorocké ukázali ďalšie konštatovania prieskumu (autorkou nasledujúceho citátu je Zora Bútorová):
„V politickom profile a hodnotovom zázemí zástancov štátnej samostatnosti SR a niekdajších prívržencov spoločného štátu možno teda konštatovať výrazné odlišnosti. Treba zdôrazniť, že niektoré z týchto odlišností – napr. v stupni národnostnej tolerancie, v predstavách o princípoch politického života, v hodnotení Slovenského štátu, v názoroch na konverziu zbrojného priemyslu – sa prejavovali počas celého obdobia medzi prvými a druhými parlamentnými voľbami (1990 a 1992).
Z týchto rozdielov vyplýva o. i. zdanlivo paradoxná skutočnosť: že mladý štát môže nájsť vyššiu podporu pre rozvíjanie svojho demokratického charakteru práve v tej časti svojich občanov, ktorá patrila medzi zástancov zachovania ČSFR. Táto okolnosť je o to dôležitejšia, že vzhľadom na komplikovanú ekonomickú a sociálnu situáciu nemožno očakávať, že by sa v najbližšom čase väčšina obyvateľov Slovenska stotožnila s rozdelením ČSFR ako s ekonomicky výhodným riešením uskutočneným demokratickým spôsobom.“