Choď na obsah Choď na menu
 


O spôsobe zániku federácie sa rozhodne do 30. septembra, alebo Samostatnosť 14

11. 9. 2009

 




Priebeh týchto rokovaní neskôr viac priblížili redaktori Mladej fronty DNES, ktorí mali oveľa bližšie k českým politikom ako napríklad novinári vtedajšej Smeny či väčšiny slovenských médií k Mečiarovej delegácii. Jiři Leschtina a Petr Nováček potom 22. a 23. septembra 1992 v dvojdielnom rozsiahlom texte priblížili zákulisie tohto rokovania: „V. Mečiar upozorňoval, že prijatie slovenskej ústavy je na spadnutie a bolo by teda vhodné, aby aj česká ústava bola schválená pokiaľ možno súčasne. To však V. Klaus sľúbiť nemohol (a ani  nechcel). Tlak slovenskej strany na prijatie ústavy, aj na likvidáciu niektorých pre Bratislavu iritujúcich federálnych inštitúcií (zrejme už nie je prekvapením, že prím hrala FBIS - pozn. aut.) vyvolal dusnú atmosféru. Bezprostredné napätie bolo nutné zažehnať krátkou prechádzkou v záhrade. Až potom dal V. Klaus slovenským emisárom tak trochu nôž na krk: Česká republika napokon vlastnú ústavu ani nepotrebuje, veď nakoniec aj ODS zo všetkého najviac vyhovuje federácia. Pripomenutím, že ODS proste môže oprášiť myšlienku federácie, vrátil Klaus najmä Mečiara do sfér reality: Pre ODS je neprijateľná konfederácia a HZDS nemôže akceptovať federáciu, tak zostáva jediné - začať pripravovať mechanizmus rozdelenia štátu. Zárodok zákona o spôsoboch zániku federácie bol na svete. Najmä v týchto fázach pôsobil predseda HZDS ako vymenený. Ako keď sa uvoľní zátka - tak by sa dala charakterizovať zmena atmosféry, keď sa obe strany odvážili pomenovať situáciu pravým menom: Rokujeme o kontrolovateľnom, pokojnom a legitímnom rozdelení federácie na dva štáty. HZDS sa konečne upokojilo zistením, že česká strana nemieni označkovať Bratislavu Kainovým znamením rozbíjača spoločného štátu. A predstavitelia ODS nadobudli elementárnu dôveru, že HZDS by mohlo byť do budúcnosti korektným partnerom v  plnení toho, čo je zakotvené v jasne formulovaných dohodách.“

Tento postreh o zásadnej zmene v rokovacích pozíciách mi potvrdil v osobnom rozhovore aj Miroslav Macek, keď konštatoval, že aj Mečiarov postoj k štátoprávnemu usporiadaniu sa postupne vyvíjal: „Myslím, že zo začiatku, keď žil v predstave, že pre českú stranu bude veľmi obtiažne vnútropoliticky sa s tým vyrovnať, kým veril, že bude môcť vybojovať slovenskú samostatnosť s českou poisťovňou, bola to pre neho osobne zaujímavejšie. Išlo mu o naplnenie predstavy, aby na Slovensku mohol vládnuť bez toho, aby mu do toho druhá strana mohla hovoriť, teda predstavu voľnej konfederácie by akceptoval, ale keďže veľmi rýchlo pochopil, že tento variant je pre českú stranu neakceptovateľný, rovnako veľmi rýchlo sa zmieril s tým, že je nutné pokračovať k rozdeleniu štátu. Osobne som vôbec za najťažšie považoval u Mečiara aj Klausa pochopenie faktu, že sú vyčerpané všetky možnosti na akokoľvek voľné súžitie, a že je teda nutné rozdeliť štát... Ale v okamžiku, keď toto vnútorne prijali, už tam nejestvoval žiadny problém a bola to len technická záležitosť.“

Nátlak českej strany pripúšťal vo svojich verejných vyhláseniach aj V. Mečiar. V rozhovore pre Slobodný piatok práve pred týmto stretnutím povedal:

„My máme na výber, buď odprosíme, že sme hnevali a vrátime sa k federácii, alebo spejeme k samostatnému štátu. Je snaha nás všetkých, ktorí sme zobrali po voľbách zodpovednosť na svoje plecia, nájsť kompromisné stanovisko. Hľadáme ho zo všetkých síl, ale nemáme právo nepovedať občanovi, že sme na križovatke. Možnosť kompromisu a dohody si vyžaduje porozumenie aj od druhej strany. Tá však žiada buď - alebo. Hovoria asi tak, pokiaľ sa zriekneme medzinárodnoprávnej subjektivity, prestaneme ju požadovať, sú ochotní hovoriť o kompetenciách smerom dovnútra štátu, sú ochotní hľadať finančné zdroje, ktoré by mohli Slovensku pomôcť. Ale ak to neurobíme, nie sú ochotní o žiadnej spolupráci a spolužití rozprávať. Okrem colnej únie. My sme už navrhli všetky možné varianty kompromisov, ktoré sme vedeli  vymyslieť. Pri  rokovaní, ktoré prebieha, však nie je možnosť veľkého výberu. Platí len buď - alebo. Akýkoľvek medzistupeň česká strana a priori odmieta."

Väčšina týchto výrokov (spomeňme si napríklad na už citovaný rozhovor pre Le Monde) dosť značne nabúrava predstavu o predsedovi HZDS ako neohrozenom a neochvejnom bojovníkovi za slovenskú samostatnosť. Isteže, podľa všetkých dostupných informácií je zreteľné, že Mečiar hral vysokú hru s nízkymi kartami a postupne prijal mnohé predstavy českej strany, najmä ekonomického charakteru, kde boli jeho protivníci jednoducho argumentačne a personálne oveľa lepšie pripravení. Tieto vyhlásenia by však bolo rozumné brať s istou rezervou - už viackrát spomínaný M. Macek na margo viacerých Mečiarových vyhlásení, ktoré neboli konformné s dosiahnutými dohodami na rokovaniach, povedal: „Klausovi to veľmi vadilo a keď som sa raz o tom Mečiarovi zmienil, tak on sa usmial a povedal - toto nepočúvajte, dôležité je to, čo poviem tu. To, čo hovorím Slovákom, je nutné pre ľudí na Slovensku, nie tu.“

Vráťme sa však k rokovaniu na úrade vlády. Napriek podobnému chápaniu situácie a konsenzu nad rozdelením federácie bola diskusia veľmi zdĺhavá a handrkovalo sa o každé slovo písomnej dohody medzi ODS a HZDS. Na forme zániku federácie sa obe strany nevedeli zhodnúť, a tak bol tento problém odsunutý na federálnu pôdu, kde sa mal prijať zákon o viacerých spôsoboch zániku Česko-Slovenska.

Kľúčovými bodmi boli najmä otázky ekonomického charakteru - hoci na potrebe colnej únie sa vedeli obe strany rýchlo dohodnúť, pretože tento variant bol pre obe krajiny výhodný, oveľa zložitejšia bola otázka spoločnej meny a jej perspektív. Veľa naznačovali aj slová hovorcov oboch strán J. Schneidera a B. Géciho, že federálny rozpočet by už v roku 1993 nemal existovať.

V noci o pol tretej Mečiar s Klausom podpísali text, ktorého podstata spočívala v tom, aby sa zabezpečila legitimita procesu zániku federácie. Najjednoduchšia cesta k nemu viedla cez prijatie federálneho ústavného zákona o spôsoboch zániku Česko-Slovenska, čo sa malo udiať do 30. septembra..

Politická dohoda medzi HZDS a ODS

Delegácie ODS a HZDS sa dohodli, že po schválení dosiahnutej politickej dohody svojimi politickými orgánmi budú iniciovať v poslaneckých kluboch vo FZ, ČNR a SNR a vo vládach príslušné postupy k nasledujúcim dohodám:

Časť 1 - Návrh riešenia ďalšej činnosti federálnych orgánov

Obe strany budú vo FZ iniciovať nasledujúce zákonné úpravy:

  1. FBIS - zákonnú úpravu delimitácie na republiky
  2. Česko-slovenská televízia, Česko-slovenský rozhlas, Českosloveská tlačová kancelária - zákonnú úpravu transformácie na akciové alebo iné obchodné spoločnosti s účasťou Českej a   Slovenskej TV, Českého a Slovenského rozhlasu a Českej a Slovenskej tlačovej kancelárie.
  3. Generálna prokuratúra - zákon o zmenenom postavení Generálnej prokuratúry v ČSFR
  4. ČSAV a Československá akadémia zemědělská - zákonnú úpravu o ukončení činnosti týchto organizácií. Česko-slovenská komisia pre atómovú energiu bude pokračovať v   činnosti a výskumné zložky budú delimitované na národné akadémie. (Federálny úrad pre normalizáciu a meranie a federálny úrad pre patenty a vynálezy budú pokračovať v ďalšej činnosti.)

Časť 2 - Návrh ďalšieho postupu štátoprávneho vývoja

Obe strany sa pokúsia zabezpečiť legitimitu procesu zániku československej federácie. Budú presadzovať, aby FZ prijalo "zákon o spôsobe zániku federácie a o vyrovnaní majetkových a iných vzťahov" (v termíne do 30.9.1992) a budú dbať o to, aby sa postupovalo podľa tohto zákona. Tento zákon môže mať dva varianty:

  • predurčiť riešenie zániku federácie jednoznačným spôsobom,
  • ponúknuť niekoľko variantov zániku, ktoré by umožnili pružne vybrať najvhodnejšie  riešenie, ktoré by zodpovedalo reálnemu vývoju (deklarácia FZ o zániku, obojstranná dohoda národných rád, referendum, jednostranný akt jednej republiky).

V prípade nepriechodnosti tohto riešenia sa obe strany zaväzujú urobiť maximum na udržanie  kontroly nad procesom rozpadu federácie, zabezpečiť jeho pokojný, kultúrny, nechaotický   priebeh. Obe strany prispejú k tomu, aby v oboch národných radách bolo dokončené prerokúvanie ústav oboch republík, a aby národné rady (a vlády) začali okamžite pripravovať  zmluvy medzi ČR a SR o vzájomných vzťahoch v tých oblastiach, ktorých spoločné či   koordinované riešenie je v záujme oboch republík.

Časť 3 - Náčrt zásad budúcej spolupráce oboch samostatných štátov

A. Oblasť ekonomická

Obe strany podporia okamžité uzavretie dohôd

  • o colnej únii
  • o zóne voľného obchodu s tovarom a službami
  • o zóne voľného pohybu výrobných faktorov (práce, peňazí a kapitálu).

Obe strany podporia utvorenie spoločnej inštitúcie na koordináciu daňovej a menovej politiky  oboch krajín  (typu doterajšej Finančnej rady). Obe strany budú pokračovať v hľadaní  možnosti koordinácie rozpočtovej (finančnej) politiky, ktorá je nevyhnutnou podmienkou na  prípadné udržanie spoločnej meny. Ak sa toto nepodarí, oddelenie mien nesmie viesť k  znehodnoteniu úspor občanov ani v jednej z republík. Oddelenie mien bude čiastočne kompenzované utvorením rozumnej a efektívnej platobnej únie.

B. Oblasť občianska

Obe strany budú vychádzať zo snahy zabezpečiť v maximálnej miere rovnosť postavenia  občanov jednej republiky na území druhej republiky. Otázky sociálnych vzťahov a dávok,  pracovnoprávne otázky, výkon rozhodnutí súdu a pod. sa budú riešiť zmluvne.

C. oblasť zahraničnopolitická

Obe strany sa dohodli na koordinácii spoločného postupu v zahraničnej politike i na možnosti  spoločného zastúpenia v zahraničí v niektorých krajinách a organizáciách.

D. Oblasť obrany

Krátkodobo budú obe strany vychádzať z jestvujúcej dislokácie čs. armády a technicko-organizačných možností jej zmeny, aby nebola narušená obranyschopnosť oboch republík.  Nájdenie cieľového riešenia predpokladá nevyhnutnosť ďalších spoločných rokovaní.

Na tlačovke pred treťou ráno obaja predsedovia zosumarizovali výsledky rokovania - Klaus zopakoval, že sa obe strany pokúsia o legitimitu procesu zániku federácie, pričom uprednostňoval formu federálneho ústavného zákona. Až keby sa tento projekt nepodarilo presadiť, mali prísť na rad iné možnosti - dohoda národných rád, referendum alebo jednostranný akt jednej z republík. Jasné bolo, že obe posledne spomínané možnosti nechcela ani jedna delegácia - v prípade referenda bol výsledok neistý a jednostranný krok by mal pre iniciatívnu republiku veľmi vážne následky. Obe delegácie sa takisto zhodli na tom, že budú iniciovať prijatie viacerých dohôd o spolupráci medzi oboma republikami v oblasti občianskoprávnej, zahraničnopolitickej, vojenskej a ekonomickej. Úsilím predstaviteľov ODS a HZDS bolo, aby dopady na občanov oboch republík boli čo najmenšie, a aby pretrvali nadštandardné vzťahy oboch štátov - prinajmenej istý čas bola koordinácia oboch krajín vo viacerých oblastiach veľmi výhodná a potrebná. V. Klaus však už na nočnej tlačovke naznačil, kde sú spoločné a odlišné body ekonomických záujmov. V podstate sa zhodli na colnej únii, aj na vytvorení zóny voľného pohybu tovarov, služieb a pracovných síl. Menej jasná bola podľa Klausa otázka koordinácie daňovej a menovej politiky, čo bolo logické, lebo práve daňovými faktormi sa obe krajiny mohli usilovať o lepšie postavenie napríklad v kontakte so zahraničím a pri získavaní zahraničných investícií, kde si mali konkurovať. Najzložitejším problémom bola otázka, či majú mať obe krajiny spoločnú menu - na otázku, v čom spočívajú rozpory, Klaus odpovedal, že nejde o rozpory, „nie sme si však istí, či je možné a dokonca účelné a nevyhnutné zaistiť jednotnú rozpočtovú menovú a fiškálnu politiku“. Jestvovanie jednej alebo dvoch mien malo podľa predsedu ODS závisieť aj od možností harmonizácie rozpočtovej politiky oboch republík.

Miroslav Macek na margo tohto problému hovorí, že najmä Klaus mal tendenciu na mnohé požiadavky slovenskej strany pristúpiť, a dlho sa pokúšal udržať jednu menu, ale požiadavka vlastnej menovej banky, od ktorej nemienila slovenská strana ustúpiť, bola pre neho neprijateľná. Toto bola podľa Maceka úplne kruciálna otázka celých rozhovorov ODS a HZDS - podľa neho to však bolo logické – „pretože nech máte akokoľvek samostatné národné ministerstvá, môžete mať samostatnú obranu atď., ak nemáte v rukách menovú politiku, a národnú banku, tak nie ste samostatným štátom“. Na moju poznámku, že neskôr vyšlo najavo, že českí ekonómovia - minister financií a guvernér národnej banky - sa už krátko po voľbách začali pripravovať na samostatné meny a objednali si preto aj kolky až v ďalekej Kolumbii, Macek povedal, že niekoľko ľudí v ODS o tom vedelo, ale kolky sa objednali až vtedy, keď bolo jasné, že sa štát rozdelí: „A bolo jasné, že keď sa rozdelí štát, je to otázka niekoľkých mesiacov, kým sa rozdelí aj mena.“

Na otázku, že neskoršia dohoda o udržaní spoločnej meny prinajmenej do 30. júna 1993 bola nereálna, Macek reaguje, že „nedá sa to takto povedať. Teoreticky to mohlo vydržať, ale samozrejme to bol najkrajnejší termín. Bolo úplne jasné, že v okamžiku, keď bude rozdelenie meny pripravené, tak v prvej sekunde potom sa bude mena deliť, to bolo pochopiteľné.“