Choď na obsah Choď na menu
 


Miloš Zeman: Mečiar je podľa mňa potemkinovská dedina politickej sily alebo Samostatnosť 18

11. 9. 2009
 

 

V rokoch 1991-92 prebiehali rokovania Dagmar Burešovej s Františkom Mikloškom na čele delegácií ČNR a SNR, do ktorých sa zapojil aj Václav Havel. Kde boli podľa vás príčiny, že sa obom delegáciám, ktoré mali k sebe mentálne blízko, nepodarilo nájsť prijateľné riešenie funkčnej federácie, akceptovateľnej oboma politickými reprezentáciami?
Považujem to primárne za chybu Václava Havla. Vrátim sa hlbšie do minulosti, do návrhu na zmenu názvu štátu a tzv. pomlčkovú vojnu a návrh na štátny znak. Toto bola technická otázka, ktorá sa dala vyriešiť jednoducho, ale V. Havel s naturelom dramatika vniesol do nej dramatické napätie. Je neznáme, že pomlčku navrhol on, ja som bol iba ako výrečný poslanec FZ požiadaný, aby som tlmočil Havlov názor, čo som so zaťatými zubami urobil. Havel vtedy prišiel na zasadanie predsedníctva FZ po operácii s obväzom na bruchu a nám všetkým ho bolo ľúto a snažili sme sa mu nejako ľudsky vyhovieť. Myslím si, že to bola chyba, že namiesto toho, aby sa povedalo, že z názvu republiky vynechávame slovo socialistická a že sa vraciame k tomu, čo bolo pred komunizmom, sme sa začali púšťať do špekulácií, ktoré otvorili Pandorinu skrinku.
Za druhé, a teraz už hovoríme o Mikloškovi a Burešovej, disidenti, ktorí vtedy viedli českú a slovenskú politickú reprezentáciu, vedeli, proti čomu sú, ale nevedeli, za čo sú. A boli úplne neschopní robiť politiku. A proti nim stáli rodiaci sa politickí pragmatici typu Klausa a Mečiara, ktorí nakoniec rozbili Československo, lebo si nechceli konkurovať na rovnakom trhu. To znamená, chceli vytvoriť dva samostatné trhy, na ktorých budú obaja dominovať. Ich jediný spoločný záujem spočíval v tom, že si nechcú konkurovať. Boli to svojím spôsobom silné osobnosti, schopnejšie politickej manipulácie ako pomerne naivní disidenti z OF alebo VPN, a tam už bola tá nastupujúca pragmatická generácia.
Tretia poznámka je veľmi smutná a už navodzuje úvahu o únii, obe strany sa presviedčali, že jedna na druhú dopláca, čo nie je technicky možné - aby súčasne doplácali Česi na Slovákov a Slováci na Čechov. A vďaka médiám, najmä primitívnym nacionalistickým médiám, sa podarilo na Slovensku vytvoriť dojem, že Slováci doplácajú na Čechov - mimochodom čiastočne k tomu viedli aj niektoré pacifistické úvahy o zrušení zbrojného priemyslu. V Čechách ani nie tak V. Klausovi ako J. Kalvodovi sa podarilo vytvoriť dojem, že Česi výrazne doplácajú na Slovákov.

Aké boli vaše očakávania štátoprávnych rokovaní po voľbách v roku 1992 - aké ste videli možnosti zachrániť spoločný štát?
Áno, tá šanca tam nesporne bola, pokiaľ by bola založená na princípe ja pán, ty pán... Tento princíp, ktorý bol aj obsiahnutý v návrhu na česko-slovenskú úniu, odstraňoval ten večný spor, kto na koho dopláca, tým, že navrhoval dva oddelené rozpočty. Navrhoval niečo, čo je teraz v Belgicku, teda zvlášť Flámsko a zvlášť Valónsko, kde by nedochádzalo k akémukoľvek peňazovodu z jednej na druhú stranu, teda každý za svoje, to bolo to druhé heslo. Bohužiaľ nacionalisti, a skôr na slovenskej ako na českej strane, chceli aj samostatnú emisnú banku, čo je nezmysel, ak sa celá Európa zjednocuje a vytvára menovú úniu, tak vytvárať dve samostatné meny nebolo riešením. Navyše si myslím, že aj Čarnogurského heslo o dvoch hviezdičkách a dvoch stoličkách bolo tiež pomätené, rovnako ako Pithartov dvojdomček. Ak celá Európska únia vytvára integrovanú zahraničnú politiku, tak je úplným nezmyslom, aby únijný štát hovoril rôznymi hlasmi a aby, ak si vezmete dnešnú situáciu, bol český predstaviteľ pre vyslanie vojenskej misie do Afganistanu a slovenský bol proti, alebo naopak. Bola tu snaha vytvoriť zbytočné inštitúcie, ako zvláštna emisná banka, zvláštne ministerstvo zahraničia, jednoducho tie krajiny sa mali dohodnúť, že budú mať spoločnú zahraničnú, obrannú a menovú politiku, mali na to vytvoriť únijné inštitúcie a všetko ostatné ponechať v kompetencii národných vlád a národných parlamentov.

Čím si vysvetľujete, že tento projekt nebol prijateľný pre Klausa a Mečiara, ale zrejme by bol akceptovateľný aj väčšinou občanov ČSFR?
Myslím si, že keby bolo referendum, ktoré by sa malo vyjadriť k tomuto projektu, tak by v ČR aj SR skončilo drvivým víťazstvom stúpencov tohto projektu. A práve preto Mečiar aj Klaus boli proti referendu. Málo sa vie o tom, že oni nakoniec presvedčili váhajúcich poslancov tým, že im ponúkli tzv. preprasenie (přeprasení). To bol veľmi frekventovaný výraz vo FZ. V každom prípade tam bola istá nepriama korupcia, keď sa im ponúkalo, že sa stanú senátormi a nakoniec došlo k tomu, že Judáš bol odmenený tým, že sa nakoniec senátorom nestal, čo považujem za historickú spravodlivosť.
Vtedy bola vo FZ prvá politická liga a v národných radách bola druhá liga a samozrejme tá druhá politická liga s obzvláštnym potešením zabránila tomu, aby sa prvá liga mohla naďalej zúčastňovať na politickom dianí. 

Pripusťme teoreticky, že by sa konalo referendum a väčšina ľudí by sa vyjadrila za projekt čs. únie. Myslíte si, že Klaus a Mečiar sa obávali toho, že by sa oslabilo ich postavenie po takomto referende, alebo že by to smerovalo až k ďalším voľbám?
Tak to referendum predovšetkým nemalo obsahovať otázku, či ste za zachovanie ČSFR. Malo obsahovať otázku, či ste za čs. úniu, ktorá bude mať spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú a menovú politiku s plnými kompetenciami národných vlád vo všetkých ostatných oblastiach. Keby bol výsledok referenda pozitívny, čo sa dalo predpokladať, tak by to nutne znamenalo, že by Klaus aj Mečiar odišli z politickej scény a to bolo to, čo si títo ľudia neželali, lebo potom by museli preukazovať svoje pozitívne politické schopnosti a nie sa odvolávať na vonkajšieho nepriateľa. Tu vidím najväčšiu slabinu V. Mečiara - v Jihlave a neskôr v Brne podľahol Klausovi, hoci jeho HZDS pôvodne vo väčšine hlasovalo za moje uznesenie. A bolo to preto, lebo si neveril, že by voči Klausovi ako silnej osobnosti českej politickej scény obstál. Mečiar trpel v tej dobe a nielen v tej dobe nepriznaným komplexom menejcennosti a v podstate podľahol a zradil projekt, ktorý kedysi sám zastával. Nebolo to napokon v jeho histórii po prvýkrát.

Ako vnímate Havlovu abdikáciu po prijatí deklarácie zvrchovanosti Slovenska - mal to urobiť? Nebol to posledný klinec do rakvy federácie?
Myslím si, že Havlovi vtedy nič iné nezostávalo a že deklarácia bola v tej fáze úplne zbytočným ťapnutím do vody, ktoré nahralo nacionalistickým silám na oboch stranách. Podotýkam, že v Čechách to bola najmä ODA, ktorej rola pri rozdelení Československa sa podceňuje, ale v skutočnosti bola veľmi významná.

Prvého októbra 1992 neprešiel vo FZ návrh zákona o zániku federácie - viacerí poslanci ČSSD a HZDS hlasovali proti a zahlasovali za vytvorenie komisie FZ, ktorá sa mala zaoberať prípravou transformácie federácie na čs. úniu (tento zámer bol neskôr na rokovaní ODS a HZDS v Jihlave zlikvidovaný). Bolo to po dohodách s HZDS alebo išlo o solitérny projekt?
Ja si myslím, že to bol skôr solitérny projekt, žiadne predbežné dohody tohto typu neexistovali. Ja som bol v tom čase politikom, ktorý sa domnieval, že stačí predložiť racionálne argumenty,  aby jeho názor zvíťazil. Až neskôr a o. i. práve na základe tejto skúsenosti som si uvedomil, že solitér nemá v politike dlhodobú šancu, že za ním musí stáť organizované hnutie - politická strana.

V tom čase bol už proces delenia ČSFR dosť ďaleko na to, aby ho bolo možné zastaviť. Mysleli ste si, že ten projekt nájde takú podporu, aby mohol dlhodobo uspieť?
Ten projekt mal šancu na dlhodobý úspech za jedného predpokladu - že by Slovensko malo rovnako silného politického vodcu, ako bol v ČR Klaus. Ale Slovensko takého vodcu nemalo, malo vodcu, ktorý iba simuloval silu. Vladimír Mečiar je podľa mňa potemkinovská dedina politickej sily. Myslím si, že Mečiarovi - a tým sa odlišuje politik od skutočného štátnika - v tom čase išlo o jeho osobnú moc viac ako o blaho Slovenska. Podívajte sa, čo sa stalo po rozdelení, na Slovensku je 20-percentná nezamestnanosť, v Česku deväťpercentná. Za tých deväť rokov po rozdelení je kurz slovenskej meny voči kurzu českej meny o viac ako 25 percent nižší. Na rozdelenie vždy viac dopláca slabší partner a myslím si, že Mečiar obetoval záujmy Slovenska svojim osobným záujmom.

Nemali ste nejaké pochybnosti o Mečiarovi aj z toho hľadiska, či pri jeho rozhodovaniach nehrala rolu aj jeho paranoická povaha, ktorá hovorila o neustálom prenasledovaní orgánmi FBIS?  Nebol tam aj istý tlak, ktorým česká strana mohla doviesť Mečiara k rozhodnutiu, ktoré potrebovala?
Že Mečiar bol paranoická povaha, o tom sa mnoho diskutovalo, ale ja nie som psychiater, aby som to mohol potvrdiť alebo vyvrátiť. V každom prípade pre populistických a pritom charizmatických politikov je veľmi ľahké vytvoriť mýtus obliehanej pevnosti a mýtus vonkajšieho nepriateľa, na ktorého môžete zvaliť všetky svoje vnútorné neúspechy. Kým v demokratickej otvorenej politike všetky neúspechy padajú na vašu hlavu. A to je to čaro demokracie.

Ako ste si vysvetľovali ten schizofrenický postoj poslancov HZDS - na jednej strane rokovali s ODS o rozdelení ČSFR a na druhej strane zahlasovali za váš projekt čs. únie a o týždeň ho odmietli? Bol za tým skutočný záujem zastaviť proces delenia štátu vo fáze, ktorá by vyhovovala Slovensku, alebo bol za tým najmä nátlak na českú stranu a záujem vybojovať si čo najlepšie pozície pri delení majetku?
Poslanci HZDS si asi uvedomili, že to riešenie, ktoré som navrhoval, je výhodné aj pre slovenské národné záujmy. Ja som súčasne zastával názor, že je výhodné ak pre české národné záujmy, pretože sa zastaví ten známy peňazovod a začne si každý hospodáriť za svoje. Nakoniec v druhej fáze poslanci podľahli svojmu autoritatívnemu vodcovi a dali prednosť straníckej poslušnosti pred obhajovaním slovenských národných záujmov.

V tej fáze vzniklo pri tom nečakané zoskupenie českej ľavice so slovenskými profederálnymi stranami (KDH, SDĽ) - bolo vaším záujmom alebo záujmom ČSSD vyvolať aj predčasné voľby alebo nie?
Táto úvaha ani v pozadí za tým zjavne nikdy nebola. To, čo sme chceli vyvolať, bolo referendum a nie predčasné voľby. Pokiaľ boli voľby v roku 1992, tak by sa tak či tak uskutočnili v roku 1996. Ale na druhej strane by sa tým zabránilo existujúcim politickým vodcom, aby bez referenda rozdelili Československo. My sme si vtedy naozaj nekládli iný cieľ ako tomuto rozdeleniu zabrániť. Ale aby ste mi dobre rozumeli, nikdy nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky a ja tvrdím, že reintegrácia Československa je dnes historicky nemožná. Môžeme sa reintegrovať v EÚ, kam obaja ako plnoprávni členovia vstúpime a nastane presne to, čo som chcel v česko-slovenskej únii, t.j. spoločná obrana, zahraničná, bezpečnostná politika, spoločná mena a podobne.

Koncom novembra, po prijatí zákona o zániku federácie, ste sa vyjadrili, že možnosti ďalšieho vývoja sú dve - buď sa presadí súčasné rozbitie štátu motivované snahou zakryť neúspechy hospodárskej politiky štátu a vinníka označiť toho druhého, alebo skôr alebo neskôr vzniknú nedemokratické režimy s jednou vládnucou silou. Slovenské dejiny ukázali, že ten obraz bol presný. Platilo to aj pre Českú republiku?
Domnievam sa, že Klausovi umožnil tento projekt pokračovať v jeho - podľa môjho názoru nevydarenej - ekonomickej transformácii, ktorí sa skončila devalváciou meny, poklesom HDP a poklesom životnej úrovne.

Ešte sa vrátim k referendu - otázka by znela, či súhlasíte alebo nesúhlasíte s týmto zákonom a bol by tam text zákona, ako má vyzerať čs. únia. Bol neúspech tohto návrhu spôsobený len tým, že Mečiar prevalcoval svojich poslancov HZDS a ponúkol im lukratívne fleky a oni neboli schopní uprednostniť tento projekt?
Áno, nič iné som za tým nevidel.