Choď na obsah Choď na menu
 


Mečiar neskoro zistil, že sa prerátal a že Klausovi v skutočnosti ide o českú nezávislosť alebo Samostatnosť 17

11. 9. 2009
 



Augustová dohoda ODS a HZDS predpokladala, že do 30. septembra budú prijaté ústavné zákony o zániku federácie a o delení jej majetku - už samotná príprava schôdze však výrazne naznačila, že nájsť dohodu toľkých hráčov bude veľmi zložité. Najmä ak aj medzi HZDS a ODS pretrvávala nedôvera, ktorá sa prejavila aj v spore, či má byť uprednostnený zákon o spôsoboch zániku alebo zákon o delení majetku. Predstavitelia HZDS sa totiž obávali, že ak bude skôr prijatý zákon o zániku federácie, budú veľmi oslabené ich pozície pri rokovaní o delení majetku, na čo môže Slovenská republika doplatiť. Politici ODS zasa netajili svoje pochybnosti o tom, či sa slovenská strana neuspokojí s rozdelením majetku a nezastaví proces delenia v istom štádiu, ktorý sa bude viac podobať pôvodnej predstave „slovenskej samostatnosti s českou poisťovňou“. Navyše viaceré české opozičné strany spolu so slovenskou ľavicou vyhlasovali, že rozhodnutiu o zániku federácie by malo predchádzať referendum a týmto bodom podmieňovali svoju prípadnú podporu obom zákonom.

Úplne logickým vyústením tohto sporu potom bolo, že predsedníctva oboch snemovní FZ sa až do samotného začiatku 4. spoločnej schôdze FZ nedokázali dohodnúť na jej programe - mala sa začať 22. septembra. Vítaným ringom najmä pre opozičné strany sa však stali samostatné schôdze oboch snemovní FZ už 11. septembra - ich hlavným programom bola diskusia o správe federálnej vlády o súčasnej situácii v štátoprávnom usporiadaní ČSFR vzhľadom na stav prípravy ústavných zákonov o novom rozdelení pôsobnosti medzi ČSFR a republiky a ďalších ústavných zákonov na prípravu na rozdelenie štátu. Podľa tejto správy vláda pripravovala podmienky pre fungovanie dvoch zvrchovaných štátov s medzinárodnoprávnou subjektivitou a navrhovala zredukovať počet aj veľkosť federálnych ústredných orgánov a presunúť ich kompetencie na republikové orgány. Vláda sa v tom čase - hoci už mala pripravený návrh ústavného zákona o štyroch spôsoboch zániku ČSFR - prikláňala k názoru, že zodpovedajúcim a uskutočniteľným spôsobom zániku je deklarácia FZ. Samotná schôdza bola dosť búrlivá - síce sa začala už 11. septembra, keďže však išlo o piatok a jej začiatok bol napriek odporu opozičných poslancov stanovený až na 13. hodinu, bola neskoro večer prerušená a pokračovala až 22. septembra, pred plánovanou štvrtou spoločnou schôdzou oboch snemovní FZ.

V čase medzi oboma rokovaniami rozdelenej tretej schôdze FZ viackrát rokovala federálna vláda a napokon pripravila návrh ústavného zákona o delení majetku ČSFR. Tento návrh bol oveľa komplikovanejší - napokon, už išlo o majetok a tam boli záujmy zainteresovaných republík zásadne odlišné. Deň pred začiatkom 4. spoločnej schôdze FZ, teda 23. septembra, boli kontúry delenia federálneho majetku jasné - majetok na území ČSFR i mimo neho zahrnoval najmä hnuteľný a nehnuteľný majetok, štátne finančné aktíva a pasíva ČSFR, menové aktíva a pasíva a rezervy ČSFR... Tento majetok prechádzal dňom rozdelenia či zániku ČSFR na ČR a SR, predmetom delenia však nebol majetok ČSFR, ktorý bol vnesený do československého štátu 28. októbra 1918. Dvoma základnými navrhovanými princípmi delenia bol územný princíp, podľa ktorého prechádzal majetok tomu nástupníckemu štátu, na ktorého území sa nachádzal, a princíp 2:1, t.j. majetok sa delil podľa počtu obyvateľov ČR a SR. Okrem týchto základných princípov sa využívali aj zásady spoločného užívania majetku na základe zmluvných vzťahov - a hoci predstavitelia HZDS sa neraz spoliehali aj na finančné vyrovnanie, u svojich partnerov nemali šancu uspieť.

Vtedajší podpredseda ODS a federálnej vlády Miroslav Macek neskôr v rozhovore nepopieral inšpiráciu švédsko-nórskym delením zo začiatku 20. storočia, keď vtedajšie súštátie delilo majetok v pomere 1 : 1. Macekova predstava obsahovala aj „veľkorysý variant“ 2 : 1, aj keď ani on nepochyboval o tom, že „rozdelenie bolo ekonomicky pre Českú republiku samozrejme výhodné“ - a dôvodom nebol ani tak majetok, ktorý v Čechách zostal, ale „know-how, t.j. spôsob, aké vládnuť, ako zmeniť už založené ministerstvá, ako ten celý štátny aparát budovať, lebo to sa vo väčšine prípadov kopíruje. Mečiar mi to pri jednom stretnutí aj povedal - pre vás je to jednoduché, vy rozdelíte štát, na československú národnú banku napíšete česká národná banka, na ministerstvách prerobíte tabuľky a všetko ide ďalej, kým my musíme v Bratislave nájsť budovy pre ministerstvá, potom ich zariadiť a nájsť ľudí, lebo väčšina federálnych Slovákov v Prahe zostane a nevráti sa nám, bude to trvať roky, kým ich vychováme a oni sa to naučia robiť a toto všetko zostáva u vás - a ja som mu musel dať za pravdu,“ konštatoval Macek.

Napriek tomu, že išlo o veľký majetok, Macek rokovania na vláde nevnímal ako nepríjemné a  na územnom princípe a princípe 2 : 1 sa vraj dohodli pomerne rýchlo. Spomenul pritom aj jedno konkrétne dohadovanie, keď minister Kubečka požadoval niekoľko sto miliónov na dokompletovanie raketových systémov, ktoré sa vyrábali v Martine a jeho reakcia bola symptomatická: „Hovoril som, neblbnite, veď štát sa delí a nakoniec celkom dobre. Pri takom delení štátu by sa nemalo hľadieť ani na miliardy, a niekedy ani na desiatky miliárd, lebo rýchlosť a nekomplikovanosť toho rozdelenia je pre oba štáty väčšou hodnotou do budúcnosti než nejaké železničné vagóny.“

Na oboch častiach tretej schôdze FZ sa zjavne ukázali rozdiely nielen medzi českou ľavicou a českými koaličnými stranami, ale nenápadne sa vytváral aj blok českej i slovenskej ľavice s podporou časti klubu HZDS. Najmä českí sociálni demokrati boli mimoriadne aktívni v aktivitách zabrániť klasickému zániku štátu. Poslanec Levého bloku J. Mečl navrhoval, aby bola do uznesenia FZ zakomponovaná veta, že FZ žiada federálnu vládu o predloženie návrhu ústavného zákona o transformácii ČSFR, poslanec I. Fišera (ČSSD) predložil návrh textu uznesenia, podľa ktorého mala federálna vláda predložiť analýzu dôsledkov prípadného zániku ČSFR k 1. januáru 1993, rovnako aj program opatrení vlády proti prípadnému neústavnému a živelnému rozpadu federácie. Fišera takisto žiadal, aby vláda vypracovala koncepciu ďalšej spolupráce ČR a SR v prípade rozdelenia ČSFR. Dôležité (ako sa neskôr ukázalo) bolo, že navrhoval, aby Predsedníctvo FZ ustanovilo komisiu, ktorá by bola poverená vypracovaním návrhu zásad ústavného riešenia transformácie čs. federácie do novej podoby štátoprávneho usporiadania vzťahov ČR a SR. ČSSD a LSÚ aj naďalej trvali na uskutočnení referenda a na tom, aby parlament najprv prerokoval zákony o delení majetku a o referende a až potom zákon o zániku federácie a presune kompetencií z federácie na republiky. Mimoriadne pikantné bolo, že tieto názory boli podporené aj výsledkami rokovania oboch českých strán s HZDS.

Jan Stráský pri obhajovaní vládnej správy o. i. pripomenul, že úlohou federálnej vlády je  zoštíhlenie federácie na päť federálnych ministerstiev a kompetencie ostatných rezortov majú byť prevedené na republiky. Jeho poznámka, že kompetencie, ktoré si federácia ponecháva, ešte stále znamenajú spoločný štát, bola zábavná, rovnako aj dôraz, že ak vláda vyvíja aj likvidačnú aj konštrukčnú aktivitu, ešte to neznamená smerovanie k rozpadu štátu. Predlohou o spôsobe zániku federácie vraj mala vláda na mysli rozšírenie ústavného priestoru na riešenie súčasnej situácie.

A hoci sa tretia schôdza pre českých a slovenských stúpencov spoločného štátu skončila neúspechom, lebo väčšina ich návrhov bola odmietnutá (uspel jedine Fišera s programom proti neústavnému a živelnému rozpadu federácie a koncepciou spolupráce oboch republík v prípade zániku Česko-Slovenska), smer a stratégia odporcov zániku federácie na pôde FZ boli vytýčené. Nahrávala im navyše aj skutočnosť, že na prijatie ústavných zákonov o zániku federácie a o delení jej majetku chýbalo koalícii ODS-HZDS v každej snemovni niekoľko hlasov.

Pokus o transformáciu ČSFR na čs. úniu
„Pre HZDS je teraz totálne oddelenie oboch štátov neprijateľné. Pre ODS je zasa takmer vylúčené čosi viac ako colná únia. Je teda celkom možné, že nie opozícia, ale práve HZDS zablokuje rokovanie federálneho parlamentu a prijatie rozhodujúcich zákonov podmieňujúcich definitívne rozdelenie,“ napísala deň pred štvrtou schôdzou FZ novinárka Rudého práva K. Perknerová. Je celkom možné, že Perknerová vedela v tom čase viac ako Klaus a ODS - a keďže v tom istom článku došla k záveru, že „ani zablokovanie rokovania nezmení nič na faktickom uskutočnení rozdelenia štátu, a tak sa V. Mečiarovi ako bumerang teraz vracia to, s čím ešte po voľbách nepočítal, že totiž V. Klaus vezme jeho plány na dovŕšenie medzinárodnej subjektivity Slovenska vážne, do slova a do písmena“ - povedala aj to, čo sa V. Mečiar dlho bránil uznať.

Ani poslanec FZ za KDH Ivan Čarnogurský neočakával, že zákon o zániku federácie bude prijatý. Podľa neho totiž celá česká ľavica bola proti tomuto zákonu a výhrady existovali aj medzi slovenskými poslancami.
Pohľad zdiaľky bol takisto zaujímavý a z dlhodobého hľadiska aj presnejší - vedecký pracovník washingtonského Brookingsovho ústavu Henry Brandon v článku pre New York Times (s príznačným titulkom Mečiar neodhadol Klausove zámery) písal, že pohľad na vývoj udalostí v ČSFR vedie k záveru, že kým slovenský premiér Mečiar rozpad Československa vyprovokoval, zodpovednosť za zánik federácie nesie český premiér Klaus a bývalý prezident Havel. Podľa Brandona si verejnosť uvedomila, akú nebezpečnú a diabolskú hru hrajú obaja ambiciózni premiéri, keď Mečiar navrhol konfederáciu s medzinárodnoprávnou subjektivitou pre Slovensko, pričom Klaus chce jeden štát a jednu subjektivitu. Mečiar postupne - uvedomujúc si slabosť Slovenska - začal naznačovať ústup z extrémnych postojov, dúfajúc, že mu Klaus ponúkne rozsiahle ústupky, aby zachoval federáciu. Mečiar podľa Brandona neskoro zistil, že sa prerátal a že Klausovi v skutočnosti ide o českú nezávislosť, ktorú potrebuje na to, aby mohol pokračovať vo svojich reformách bez zasahovania zo Slovenska, ktoré vzhľadom na vysokú nezamestnanosť a ľavicové zameranie hlavných politických strán musí sledovať viac socialistické princípy. Klaus teda dostal, čo chcel a jediným východiskom pre Mečiara bolo kapitulovať a prijať rozdelenie štátu, písal Brandon v NYT (podľa monitoru Národnej obrody 25.9.).

Slová českej novinárky, slovenského politika a amerického experta sa začali potvrdzovať už na rokovaní predsedníctiev oboch federálnych snemovní, ktoré sa mali dohodnúť na programe štvrtej schôdze. Kým opoziční politici trvali na tom, aby pred zákonom o zániku federácie boli prerokované zákony o delení majetku a o referende, vládna koalícia trvala na opačnom poradí. Pred začiatkom schôdze tak bolo jasné iba to, že sa uskutoční piate kolo prezidentských volieb a pravdepodobne aj zákon o pozastavení procesu bankrotu neefektívnych česko-slovenských podnikov na dobu šiestich mesiacov.

Prvý spor na pôde FZ - o program schôdze - vládna koalícia ešte zvládla, keď odmietla pozmeňujúce návrhy opozície (českí sociálni demokrati navrhovali vyradiť zákon o spôsobe zániku federácie zo schôdze, M. Benčík z SDĽ navrhoval, aby sa najprv rokovalo o delení majetku ČSFR) a presadila, že sa bude rokovať o návrhu ústavného zákona o spôsoboch zániku ČSFR a potom aj o dvoch novelách kompetenčných zákonov, nanovo rozdeľujúcich právomoci medzi federáciou a republikami.

Samotná schôdza sa začala piatym dvojkolom voľby česko-slovenského prezidenta. Jediný navrhovaný kandidát Jiří Včelař Kotas dopadol podobne ako všetci jeho predchodcovia, keď získal iba 40 hlasov v prvom kole, druhé sa už ani nekonalo. V prvom dvojkole (3. júla) bol neúspešný Václav Havel, v druhom (16. júla) M. Sládek, v treťom (30. júla) ani jeden z republikánov Z. V. Procházka a Z. Pinta, ani poslankyňa LSÚ M. Kristková, štvrté kolo sa ani nekonalo, lebo nebol navrhnutý žiaden kandidát.

Po schválení štátneho záverečného účtu federácie za rok 1991 (zaujímavé je, že federácia skončila ten rok s prebytkom vyše 7 miliárd korún, v auguste 1992 bol celkový prebytok štátnych rozpočtov 2,7 miliardy, hoci s tendenciou ku koncoročnému schodku, zahraničný dlh federácie dosahoval v tom čase 9,8 mld dolárov) sa dostalo na program to pravé orechové - rokovanie o vládnom návrhu zákona o spôsoboch zániku čs. federácie. Že schválenie zákona nebude jednoduché, naznačovali aj pomery síl vo FZ - na prijatie ústavného zákona bolo totiž potrebné získať aspoň 90 poslancov v Snemovni ľudu a po 45 poslancoch v oboch komorách Snemovne národov. V SL však mali stúpenci rozdelenia 85 mandátov, v českej časti SN 43 a v slovenskej 42 poslancov.

Spor o zmluvy s Nemeckom
Medzi týmito dvoma bodmi programu však ešte uplynul celý víkend a pondelok a tieto dni boli dostatočne dramatické - treba povedať, že hlavne Mečiarovou zásluhou...
Ešte v deň začatia federálnej schôdze (24.9.) totiž na norimberskej konferencii podunajských krajín slovenský premiér vyhlásil nielen to, že najlepším spôsobom zániku ČSFR by bola dohoda národných rád, ktorú by občania potvrdili v referende, ale hlavne to, že Slovensko vraj po 1. januári 1993 navrhne Nemecku uzavrieť novú medzištátnu zmluvu a odškodnenie karpatských Nemcov. Tento voči českým záujmom nehorázny návrh povedal bavorskému premiérovi Maxovi Streiblovi - reakcie naň boli symptomatické. V. Klaus ich pôvodne odmietol komentovať, neskôr však tento návrh označil za znepokojujúci, hoci uznal, že Česká republika by nemala predpisovať nikomu, s kým a akú zmluvu má uzatvoriť.

Milan Kňažko, v tom čase slovenský minister pre zahraničné veci, vyhlásil, že Slovenská republika nemá momentálne možnosť zasahovať do rokovania a schvaľovania zmluvy, avšak ako subjekt medzinárodného práva po 1. januári 1993 prevezme všetky záväzky a zmluvy ČSFR, čo sa vzťahuje aj na zmluvu s Nemeckom. Podľa jeho českého partnera J. Zielenieca Mečiarovo vyhlásenie poškodilo české záujmy a nahralo najviac odporcom čs.-nemeckej zmluvy, t.j. sudetonemckým kruhom. Český denník Lidové noviny výstižne poukázal na to, že Mečiarovo vyhlásenie je „chytráckym pokusom odkryť občanom Českej republiky traumatický bod. Pokiaľ by novú zmluvu dojednávali Slováci, na vedľajšom stole by sa mohol ocitnúť čistý papier pre text novej zmluvy Nemecka a Českej republiky a reči o hladkom presune stoviek medzištátnych dokumentov uzatvorených s ČSFR by mali platnosť lanského snehu,“ pokračovali Lidovky. A takisto upozornili na to, že v najbližších týždňoch a mesiacoch sa budú česká a slovenská reprezentácia potrebovať, ak majú splniť to, o čom chcú presvedčiť okolitý svet - že proces rozdeľovania ČSFR sa nestane novým zdrojom sporov posúvajúcim pásmo nestability ďalej do Európy. Napokon, signály o istej budúcej geopolitickej zdržanlivosti vychádzali aj z českých radov - J. Lux a A. Baudyš (obaja KDÚ-ČSL) počas stretnutia s rakúskym vicekancelárom E. Busekom vo Viedni odmietli spoločný orgán nad budúcimi dvoma armádami (Der Standard, 29.9.). Podpredseda FZ P. Jajtner v súvislosti s existenciou jediného vojenského letiska na Slovensku vyhlásil, že „Slovensko je pri obrane úplne v rukách Čechov“. A na otázku možných konfliktov medzi Slovenskom a Maďarskom povedal, že „"práve preto chceme, aby armáda bola od prvého dňa rozdelená. Nechceme mať žiadnu zodpovednosť za tento konflikt“ (Die Presse, 29.9.).

Mečiarova „nemecká“ aktivita napokon nemala dlhé trvanie - nemecký minister zahraničia Klaus Kinkel vyhlásil, že zmluvy s ČSFR platia tak, ako bolo dohodnuté a ak sa Česko-Slovensko rozdelí, potom budú tieto zmluvy platné pre vzťahy Nemecka s Českou a Slovenskou republikou. Hovorca nemeckej vlády D. Vogel dokonca konštatoval, že nemecká vláda nepristúpi na vypracovanie dodatočnej zmluvy so Slovenskom.

Z aspektu primárnej línie tohto textu už len pripomeniem, že aj tieto udalosti len dosvedčovali, že udržanie akéhosi skutočne funkčného spolužitia oboch národov pod jednou strechou bolo fantazmagóriou - čo však nebránilo tomu, aby sa o to česká opozícia spolu so slovenskými stranami predsa len ešte nepokúsili.

Mimoriadne aktívne sa v týchto dňoch prejavoval aj bývalý federálny a budúci český prezident V. Havel - v interview pre Mladú frontu dnes (deň pred začatím 4. schôdze FZ) nepodporoval myšlienku referenda o štátoprávnom usporiadaní ČSFR. Podľa Havla  malo ľudové hlasovanie zmysel pred rokom, „keď som oň tak vehementne bojoval. Dnes sa mi zdá byť na referendum neskoro“. Na Slovensku HZDS nepripustí iné referendum ako ratifikačné a aj keby Česi povedali, že chcú spoločný štát, ten sa nemôže zachovať, lebo si ho slovenská politická reprezentácia neželá, a ak by povedali, že si ho neželajú, tak či tak k rozdeleniu dôjde, hovoril v podstate presne posledný federálny prezident. Už o dva dni neskôr v rozhovore pre ČSTK povedal, že vládny návrh zákona o spôsoboch zániku federácie je luxusom v časovej tiesni a prihováral sa za to, aby po prijatí ústav dvoch samostatných štátov Federálne zhromaždenie prijalo ústavný zákon o zániku federácie. Je faktom, že oba postrehy V. Havla boli presné, nevidieť v nich však istú nadprácu záujemcu o post českého prezidenta nebolo možné.

Česko-slovenský ľavicový blok

Situácia pred kľúčovým rokovaním federálneho parlamentu sa však ďalej komplikovala - deň pred pokračovaním schôdze sa V. Mečiar stretol s predstaviteľmi českých ľavicových strán a na rokovaní Rady obrany štátu došlo ku konfliktu medzi ním a Klausom. Po rokovaní HZDS s českými ľavicovými stranami - KSČM, Levým blokom, ČSSD a LSU - vyšlo najavo, že české strany trvajú na uskutočnení referenda o všetkých štyroch spôsoboch zániku a na tom, aby ešte pred zákonom o spôsoboch zániku federácie boli prijaté zákony o rozdelení federálneho majetku a o budúcom usporiadaní vzťahov Čechov a Slovákov. Nespokojnosť s českými návrhmi na delenie spoločného majetku tlmočil aj Mečiar - slová, že ak si niekto myslí, že z krátkodobých výhod pri majetkovom vysporiadaní vytlčie politický kapitál s tým, že sa bude odvolávať na dôsledné presadzovanie českých záujmov, musí počítať zo slovenskej strany s odvetnými krokmi, signalizovali búrku.

Jej prvé dejstvo napokon prebehlo už v pondelok 28.9. na rokovaní Rady obrany štátu - Mečiar podvečer na tlačovke povedal, že na tomto rokovaní žiadal od českej strany dohodu o spoločnom konštituovaní obrany či aspoň dohodu o neútočení, čo však česká strana odmietla. S Klausom a Stráským si neporozumeli ani pri predstavách o delení majetku - česká strana trvala na územnom princípe, podľa ktorého to, čo sa nachádza na území ČR, patrí ČR, a to, čo je na území SR, patrí Slovensku, a odmietala akékoľvek finančné vyrovnanie, hoci sú tieto majetky v nepomere. Keď navyše žiadali od slovenskej strany platenie nájomných poplatkov za spoločné používanie  niektorých zariadení, Mečiar toto rokovanie so slovami „to je priveľa“ predčasne opustil. Podľa Klausa „by bolo detinské zakrývať, že to bol výraz určitého nesúhlasu s navrhnutým riešením“. Rokovanie a dohoda ODS a HZDS o spoločnom postupe vo FZ, ktoré boli pôvodne pripravované na utorok,  sa neuskutočnili a výsledok schôdze bol vo hviezdach.

Presnejšie konkretizoval slovenské výhrady voči pracovnej verzii ústavného zákona o delení majetku podpredseda federálnej vlády M. Čič. V rozhovore so spravodajcom TK SR povedal, že najmä slovenská vláda má výhrady k princípu 2:1 pri zachovaní princípu teritoriality. Podľa Čiča počas trvania spoločného štátu bolo na jeho celom území vybudovaných veľa objektov, ktoré boli vystavané a udržiavané z federálneho rozpočtu, ale podľa územného princípu by mali patriť do majetku ČR bez akéhokoľvek finančného či hospodárskeho vyrovnania. V prípade vojenských objektov išlo o rozdiel niekoľkých desiatok miliárd korún v neprospech Slovenska. Čič za bezprecedentný označil aj prevod Československých aerolínií do majetku českej vlády. Rozhodujúcim sporom bola podľa Čiča nechuť českej vlády kompenzovať federálny majetok finančným vyrovnaním so Slovenskom. „Nikto nesmie mať pocit, že bol pri delení majetku oklamaný a že doplatil na toho druhého,“ povedal Čič - už o pár dní sa ukázalo, že aj menší partner má za daných podmienok vo FZ páky, ako presadiť svoje alebo aspoň prekaziť protivníkove zámery.

Rokovanie o vládnom návrhu ústavného zákona o spôsoboch zániku federácie sa začalo 29. septembra. Veľa signalizovala už rozprava o malom a veľkom kompetenčnom zákone, ktorá tomuto zákonu predchádzala. Najmä tzv. veľký kompetenčný zákon, ktorý ďalej zoštíhľoval federálny kabinet na päť ministerstiev (financií, zahraničných vecí, obrany, vnútra a hospodárstva), inšpiroval viacero poslancov z rozličných táborov. Ako píše Jan Rychlík (Rozpad Československa, s. 302-303), „schválením zákona se HZDS vlastně splňovala její představa konfederace. Rovněž SDL mohla v novém uspořádání vidět svůj model "kooperující federace" a KDH jej zase oprávněně mohla považovat za realizaci svého programu odvozené z republik. Poslanec za KDH J. Mikloško k tomu řekl: "Keby bol tento zákon, ktorý presúva ďalšie kompetencie do republík a zoštíhľuje federálnu vládu, prijatý pred rokom, kedy takéto návrhy česká strana, bohužiaľ, odmietala, mohol byť dnes v štátoprávnych otázkach väčší pokoj." Poslanec za KDH Petrík navrhl, aby se právě projednávaný ústavní zákon stal základem příštího státoprávního uspořádání. Čeští poslanci hájící společný stát hlasovali pro návrh ze stejného důvodu - viděli v něm chabou poslední naději zachránit z Československa alespoň něco."

Ako zastaviť proces delenia štátu?
Zrejme aj táto rozprava posilnila vo viacerých stúpencoch spoločného štátu odhodlanie zastaviť proces delenia štátu v tejto fáze a pokúsiť sa o iný model štátoprávneho usporiadania - nahrávali im v tom aj momentálne rozpory medzi ODS a HZDS v otázkach majetku a s podporou viacerých poslancov HZDS sa jednoducho dalo počítať. Navyše V. Mečiar sa po rokovaní s českou ľavicovou opozíciou po konflikte na ROŠ vyslovil, že „sa musíme vrátiť k modelu, ktorý zhruba zodpovedá Európskym spoločenstvám“, a pripustil aj možnosť premeny FZ na akýsi nadnárodný parlament.

O oboch kompetenčných zákonoch sa malo hlasovať až po rozprave o ústavnom zákone o spôsoboch zániku federácie. Rozprava trvala dva dni a bola fakticky predposledným významnejším pokusom o záchranu akejsi formy spolužitia oboch národov v jednom voľnejšom zväzku.

Vystúpenia jednotlivých poslancov preukázali, že jedine české koaličné strany ODS a KDS bezvýhradne podporujú návrh ústavného zákona. Jaroslav Mlčák (ODS) vyhlásil, že odporcovia návrhu berú na seba veľkú zodpovednosť za prípadné neprijatie zákona a upozornil na nebezpečenstvo, ktoré by v takom prípade mohlo nasledovať. Vojtěch Filip (Levý blok) označil návrh zákona za nepriamy prepis dohôd medzi ODS a HZDS a povedal, že najpodstatnejšou legitímnou cestou vedúcou k prípadnému zániku Československa je uplatnenie referenda. Zdôraznil, že tento zákon nemožno prijať bez prijatia zákona o delení majetku federácie. Ivan Fišera (ČSSD) predniesol viacero pozmeňovacích návrhov - podľa nich by ČSFR mohla zaniknúť všetkými navrhovanými spôsobmi, ale až po tom, ako by sa za ne vyslovila v referende väčšina občanov aspoň jednej z republík.  Súčasťou všetkých spôsobov zániku musí byť podľa ČSSD určenie spôsobu delenia majetku a uskutočnenia referenda. ČSSD išla vo svojich návrhoch pri obrane spoločného štátu najďalej zo všetkých strán - pokiaľ by ČSFR zanikla ústavným zákonom ČNR alebo SNR, referendum sa malo konať do 90 dní. Keby takýto ústavný zákon občania odmietli, mohla by ČSFR zaniknúť ústavným zákonom národných rád najskôr po troch rokoch od konania referenda. Pokiaľ by ústavný zákon o zániku Československa prijatý vo FZ nebol v referende schválený ani v jednej republike, skončilo by sa volebné obdobie FZ po 90 dňoch od konania referenda. Nové voľby by sa museli konať do 60 dní.

Referendum preferovali aj slovenskí sociálni demokrati. Podľa Petra Beniača (SDSS) mali občania v ľudovom hlasovaní rozhodnúť, či spoločná štátnosť (redukovaná na spoločnú menu, obranu, colnú politiku a koordinovanú zahraničnú politiku) má ešte pre nich cenu. Názor kresťanských demokratov prezentoval Ivan Šimko - aj KDH považovalo referendum za jediný demokratický spôsob prípadného zániku československého štátu, nevylučovalo však ani ústavné zákony národných rád a federálneho parlamentu. Odpor ODS a HZDS voči referendu charakterizoval Šimko slovami, že predsedovia ODS a HZDS sa dohodli na rozpade štátu a „národy by im mohli vyviesť nepríjemnosť, že by im to neschválili“. Poslanec SDĽ Jozef Olej povedal, že jeho strana požaduje najprv novelizáciu zákona o referende, schválenie zákona o majetkovom vysporiadaní a novely kompetenčných zákonov, pričom ratifikačné referendum by malo byť súčasťou všetkých spôsobov zániku Československa.

Miloslav Ransdorf (LB) označil výsledok vzájomných rokovaní ODS a HZDS za absurdný a konštatoval, že rozpad štátu sa uskutočňuje v čase, keď sa blíži rýchla smrť kupónovej privatizácie a hrozí masový bankrot československých podnikov. Pravým vinníkom zániku Československa bola podľa Ransdorfa súčasná politická elita.

Miloš Zeman (ČSSD) konštatoval, že po schválení zákona o spôsoboch zániku Československa už federálny parlament nebude môcť zasiahnuť do ďalších štátoprávnych procesov a poznamenal, že ani v rokoch 1938, 1948 a 1968 si československý parlament nepočínal statočne. Potom navrhol, aby predsedníctvo FZ vytvorilo komisiu na prípravu ústavného zákona o transformácii česko-slovenskej federácie na česko-slovenskú úniu. Táto mala vychádzať zo zásad, na akých je pripravovaná Európska únia, teda zo zásad maastrichtskej únie.

Podľa Zemana bolo tých zásad deväť - podľa prvej mal byť prijatý ústavný zákon o transformácii ČSFR na Česko-slovenskú úniu (ďalej ČSÚ) v snahe prispieť k urýchleniu procesu začlenenia ČR a SR do EÚ, pričom mali byť koordinované politiky ČR a SR v ekonomickej, sociálnej, ekologickej, zahranično-politickej a obrannej oblasti. Orgánmi ČSÚ mali byť prezident, rada únie a parlament únie. Prezident by úniu zastupoval navonok, rada únie by bola zložená z jej predsedu a predsedov piatich výborov na koordináciu ekonomickej, sociálnej, ekologickej, obrannej a zahraničnej politiky. Parlament ČSÚ by prerokovával zákony platné pre ČR a SR - zákony by nadobudli platnosť, ak by ich ratifikovali národné rady. Rozpočet ČSÚ mal byť krytý príspevkami ČR a SR. Zákon o transformácii ČSFR mal nadobudnúť účinnosť schválením v referendách na území oboch republík, ak by sa zaň vyslovila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov. Čs. únia mala zaniknúť vstupom ČR a SR do EÚ, jej kompetencie mali prejsť na podobné orgány EÚ (Národná obroda 2.10.).

(Miloš Zeman o desať rokov neskôr)
O desať rokov neskôr mi Miloš Zeman v osobnom rozhovore presnejšie vysvetlil celé pozadie aj ambície tohto projektu. Odmietol moje pochybnosti, či v prípade projektu čs. únie nešlo o postup dohodnutý s poslancami HZDS. Podľa Zemana "to bol skôr solitérny projekt, žiadne predbežné dohody tohto typu neexistovali. Ja som bol v tom čase politikom, ktorý sa domnieval, že stačí predložiť racionálne argumenty, aby jeho názor zvíťazil a až neskôr - o.i. práve na základe tejto skúsenosti - som si uvedomil, že solitér nemá  v politike dlhodobú šancu, že za ním musí stáť organizované hnutie - politická strana". Schizofrenický postoj poslancov HZDS, ktorí na jednej strane rokovali s ODS o rozdelení ČSFR a potom zahlasovali za projekt čs. únie, vysvetľoval tým, že aj "poslanci HZDS si asi uvedomili, že to riešenie, ktoré som navrhoval, je výhodné aj pre slovenské národné záujmy. Súčasne som zastával názor, že je výhodné aj pre české národné záujmy. pretože sa zastaví ten známy peňazovod a začne si každý hospodáriť za svoje. Nakoniec v druhej fáze podľahli svojmu autoritatívnemu vodcovi a dali prednosť straníckej poslušnosti pred obhajovaním slovenských národných záujmov".

Podľa Zemana "tento projekt mal šancu na dlhodobý úspech za predpokladu, že Slovensko by malo rovnako silného politického vodcu, ako bol v ČR Klaus. Slovensko však takého vodcu nemalo, malo vodcu, ktorý iba simuloval silu. Mečiar je podľa mňa potemkinovská dedina politickej sily," hovorí Zeman a dodáva, že Mečiarovi išlo viac o jeho osobnú moc ako o blaho Slovenska, a že záujmy Slovenska obetoval svojim osobným záujmom".

Celý rozhovor s Milošom Zemanom bude obsahom nasledujúcej kapitoly – pozn. rk)
Na tomto mieste sa asi nedá nepripomenúť poznámka Erica Steina ešte na margo augustových rokovaní v Brne: "Jeden vysoký funkcionář Mečiarovy vlády mi v roce 1993 řekl, že šanci domluvit se s Klausem by měl každý s výjimkou Mečiara. Někteří Češi si kladli otázku, zda by se věci vyvíjely jinak, kdyby na Klausově místě byl někdo méně cílevědomý." (Eric Stein: Česko-Slovensko, s. 176).
Zeman nepochyboval ani o tom, že ak by sa referendum uskutočnilo v oboch republikách, bolo by úspešné. Napokon, potvrdzovali to v tom čase aj všetky relevantné prieskumy verejnej mienky - podľa Inštitútu pre výskum verejnej mienky by sa v septembri 1992 prípadného referenda o rozdelení Česko-slovenska zúčastnilo 80 % občanov ČR a 82 % občanov SR a pomer stúpencov rozdelenia a zachovania spoločného štátu bol približne rovnaký. Faktom však takisto je, že až 80 % respondentov považovalo rozdelenie Česko-Slovenska za isté. Ešte v marci 1993 sa podľa prieskumu Centra pre sociálnu analýzu (M.Bútora, Z. Bútorová - Neznesiteľná ľahkosť rozchodu, in Kipke/Vodička: Rozloučení s Československem, s. 134) vyslovilo proti rozdeleniu 50 percent respondentov, 29 % bolo za rozdelenie, 8 percent nevedelo, ako by sa rozhodlo a 13 percent by sa referenda nezúčastnilo.
Zeman takisto nepochyboval, že práve pravdepodobný úspech referend(a) bol dôvodom, prečo boli V. Klaus aj V. Mečiar proti ich uskutočneniu. )

V závere rozpravy vystúpil podpredseda federálnej vlády Milan Čič a reagoval na dovtedajšiu diskusiu o prerokovávaných zákonoch. Upozornil poslancov, že zákon nerozhoduje o zániku federácie, ale iba o tom, akým spôsobom čo najlegálnejšie ukončiť jej existenciu, ak dospejú k takému záveru. Na margo Zemanovho návrhu poznamenal, že sa vecne neodlišujú, nemôže však jeho návrh podporiť, lebo predstava federálnej vlády je odlišná. Schôdza bola potom prerušená a pokračovať mala na druhý deň najprv hlasovaním o pozmeňovacích návrhoch k zákonu o zániku federácie i o kompetenčných zákonoch a potom aj o ich konečnej podobe.
Vážnosť situácie si začali uvedomovať aj niektorí predstavitelia ODS - podpredseda FZ Filip Šedivý rokoval s klubom ČSSD a naznačil možnosť ústupkov voči ich predstavám. Išlo hlavne o možnosť ratifikačného referenda v celej ČSFR, ak by federácia zanikla na základe ústavného zákona FZ. Vo večernom televíznom vystúpení však V. Klaus odmietol akékoľvek ústupky voči vládnemu návrhu.
Prvého októbra poslanci počas hlasovania o pozmeňujúcich návrhoch schválili iba ten, ktorý novelizoval zákon o referende. Podľa jeho znenia už nemalo byť referendum jediným spôsobom, ako sa dá rozhodnúť o vystúpení jednej republiky z federácie. Nové znenie zákona malo takisto umožniť občanom, aby rozhodli v referende o rozdelení ČSFR na dva samostatné štáty. Poslanci koalície odmietli všetky ostatné návrhy, o.i. aj Fišerov, ktorý požadoval ratifikačné referendum ku všetkým navrhovaným spôsobom zániku Československa.

Dve porážky Václava Klausa
O dve hodiny neskôr - po prestávke na poradu viacerých poslaneckých klubov - poslanci FZ neschválili vládny návrh ústavného zákona o spôsoboch zániku ČSFR. Návrh nezískal potrebnú väčšinu v žiadnej komore FZ. V Snemovni ľudu, kde bolo potrebné na prijatie 90 hlasov, podporilo návrh 89 poslancov zo 146 prítomných, proti bolo 47 poslancov a 10 sa hlasovania zdržalo. V českej časti Snemovni národov podporilo návrh zákona 42 zo 70 prítomných poslancov, 26 bolo proti a dvaja sa zdržali hlasovania, v slovenskej časti SN hlasovalo za takisto 42 poslancov z prítomných 70, devätnásti bolo proti, ôsmi sa zdržali hlasovania a jeden ho ignoroval. Na schválenie zákona v týchto komorách bolo potrebných 45 poslancov. Aj z dôvodu predchádzajúcich sporov medzi HZDS a ODS nebolo hlasovanie poslancov HZDS jednotné, a viacerí z nich hlasovali proti návrhu zákona. Samotné hlasovanie sprevádzalo viacero zmätkov - napríklad za Miroslava Sládka (SPR-RSČ), ktorý mal ruku v sadre po autonehode, hlasoval jeho stranícky kolega, dvaja poslanci ODS napriek tomu, že boli prítomní v sále a hlasovali, boli uvedení ako neprítomní. Na konečných výsledkoch hlasovania by to však nič nezmenilo a po porade politického grémia sa rozhodlo, že hlasovanie sa nebude opakovať.

Situáciu v parlamente využil Miloš Zeman a navrhol schváliť uznesenie, podľa ktorého poslanci FZ žiadajú predsedníctvo FZ, aby vytvorilo komisiu na prípravu ústavného zákona o transformácii česko-slovenskej federácie na česko-slovenskú úniu. Po slovných prestrelkách sa o tomto návrhu napokon hlasovalo a Klaus v priebehu niekoľkých hodín utrpel ďalšiu porážku od "nečakaného" spojenectva českej a slovenskej ľavice s poslancami HZDS. Za prijatie uznesenia v Snemovni národov hlasovalo 73 poslancov zo 135 prítomných, 15 bolo proti a 37 sa zdržalo hlasovania. V Snemovni ľudu zo 139 prítomných hlasovalo za uznesenie 70 poslancov, proti bolo 32 a 24 sa zdržali hlasovania. Bolo paradoxom, že schváleniu tohto návrhu napomohol aj odchod viacerých poslancov ODS z parlamentu. Za uznesenie hlasovali dokonca aj traja slovenskí členovia federálnej vlády.

Parlament sa potom ešte venoval dvom kompetenčným novelám, ale už na druhý deň po dohode ODS a HZDS sa poslanci rozhodli, že o oboch zákonoch bude FZ hlasovať až 8. októbra. Dovtedy sa k vzniknutej situácii mali vyjadriť všetky tri vlády aj hlavné politické sily.

Najradikálnejšie sa odmietnutiu zákona o spôsoboch zániku federácie vo federálnom parlamente postavil predseda ODS Václav Klaus. Ako povedal pre Čs. rozhlas a ČTK, bol zdrvený rokovaním parlamentu a argumentáciou opozičných ľavicových poslancov. Zdôraznil, že "vieme, že federácia zaniká a išlo o to, ako zlegitimizovať tento proces a ponúknuť väčšiu šancu jeho priechodnosti". Súčasne však pripustil, že by ODS mohla iniciovať podobnú predlohu ústavného zákona, ktorý by bol už spojený so zákonom o delení majetku.

Po prijatí uznesenia o vytvorení komisie FZ bolo ešte otvorenejší - tento akt označil za zásadný a hrozivý posun pre ďalší demokratický vývoj v Československu. Obštrukcie ľavicových poslancov neboli pre neho prekvapením - na rozdiel od jej spojenectva s HZDS. Zdôraznil, že tento postup predstavuje porušenie dovtedajšej spolupráce HZDS a ODS a nebezpečne smeruje k ohrozeniu samotných základov ponovembrových zmien. „Čelíme už takmer tri roky nepretržitému slovenskému tlaku na rozbitie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Je nám úprimne ľúto jeho faktického rozpadu, ale opakujeme, že nedopustíme pokračovanie jeho karikatúry v podobe dvojdomčeka či Česko-Slovenskej únie, ktoré nám bolo dnešným rokovaním parlamentu opäť vnucované. Takýto štátny útvar nie je v záujme občanov Českej republiky a my ho nebudeme v žiadnom prípade vytvárať,“ povedal Klaus a jeho slová, že z rokovania FZ vyvodí jednoznačné závery, naznačovali vyostrovanie vzťahov s doterajším koaličným partnerom.

Pokojnejšie pôsobili slovenskí politici – podľa predsedu FZ M. Kováča nebolo neprijatie ústavného zákona o spôsoboch zániku federácie žiadnou tragédiou a odmietol tvrdenia, že by HZDS porušilo dohody s ODS pri hlasovaní o vzniku komisie FZ, pretože „v súvislosti s týmto uznesením sme žiadnu dohodu neuzavreli. Dohody sme mali o jednotlivých pozmeňovacích návrhoch k návrhu zákona o spôsobe zániku federácie. Keby sme sa k takejto dohode zaviazali, určite by sme ju do dôsledku dodržali“. Na rozdiel od Klausa, ktorý verejne začal hlásať myšlienku, že by o delení federácie už nemusel rozhodovať federálny parlament a federálna vláda, Kováč uprednostňoval, aby bol pripravený nový návrh ústavného zákona, ktorý by viac zohľadňoval pripomienky opozície, týkajúce sa najmä otázok delenia majetku. Nevylúčil ani skoré stretnutie delegácií ODS a HZDS, na ktorom by sa zjednotili ich názory na tvorbu takéhoto zákona.

Ku Kováčovým názorom sa blížilo aj stanovisko federálneho premiéra Stráského - uznal záujem poslancov o delenie majetku a vhodné by vraj bolo urýchlené predloženie tohto zákona  na pôdu FZ, čo by možno otvorilo rokovania o spôsoboch zániku štátu.
Situáciu nevidel tragicky ani predseda SNR Ivan Gašparovič a neschválenie zákona nemalo mať vplyv na ústavnosť odchodu SR z federácie, pretože SR mala prijatú a platnú ústavu.

Podpredseda SDĽ P. Kanis pripomenul, že SDĽ podmienila svoju podporu zákonu schválením zákona o delení majetku federácie. Aj podľa predsedu MKDH Bélu Bugára pred rozhodnutím o rozpade Česko-Slovenska treba vyriešiť „závažnejšie problémy, ako je napríklad delenie majetku. Ak sa nedohodneme na tomto, predpokladám divoký rozpad a to by som bol nerád,“ povedal Bugár. Poslanec HZDS I. Laluha rovnako ako Miroslav Pollák z KDH predpokladali, že proces delenia bude teraz pokračovať na pôde národných rád, kde majú HZDS a ODS väčšie šance na úspech.
Hlasovanie o uznesení vnieslo napätie aj do federálnej vlády, pretože traja jej členovia za HZDS hlasovalo za jeho prijatie.

Aj svetové agentúry reagovali na výsledky oboch hlasovaní FZ. Americká AP ich považovala za porážku oboch predsedov vlád, rakúska APA označila hlasovanie vo FZ za dôkaz, že rozchod desiatich miliónov Čechov a piatich miliónov Slovákov nebude taký hladký, ako si mnohí želali, francúzska SFP si však všimla aj neústupčivosť V. Klausa ku akýmkoľvek návrhom opozície, čo bolo podľa mnohých poslancov FZ dôvodom neprijatia zákona o spôsoboch zániku ČSFR. Momentálnym náladám podľahli aj viaceré zahraničné denníky - napríklad podľa Magyar Hírlap bolo delenie Česko-Slovenska čoraz menej pod Klausovou a Mečiarovou kontrolou a môže nabrať akýkoľvek smer, Gazeta Wyborcza písala o Klausovej porážke a Mečiarovom víťazstve a čoraz menej reálnom zamatovom rozvode či 1. januári ako termíne rozdelenia. Aj Die Presse považovala "divoké rozdelenie" ČSFR za veľmi pravdepodobné. Na rozdiel od väčšiny českých denníkov reagovalo Rudé právo - v článku Bez opozice to nepůjde odmietlo Klausov názor, že hlasovanie vo FZ bolo výsledkom práce opozície, ktorej ide len o chaos v krajine. Podľa denníka bolo HZDS oveľa prezieravejšie než ODS a keďže si uvedomilo, že bez  podpory SDĽ neprejde zákon o zániku federácie, bolo ochotné pristúpiť na jej požiadavku a podporiť prerokovanie zákona o delení majetku.

S odstupom času sa však zdá, že Mečiar a HZDS neodolali pokušeniu presadiť svoje predstavy a snažili sa zatlačiť svojho partnera do kúta, aby si vytvoril čo najlepšie rokovacie podmienky pri delení majetku federácie. Nehovoriac o tom, že variant česko-slovenskej únie sa skutočne veľmi podobal pôvodným východiskovým predstavám HZDS, s akými prišlo na rokovania s ODS pred  niekoľkými mesiacmi.
Už o niekoľko dní však bolo všetko inak.