Klausova supernula a Mečiarove kohútiky alebo Samostatnosť 21
11. 9. 2009
Napriek tomu, že iniciatívu v tom čase už prevzali republikové vlády, z procesu delenia federácie vôbec neboli vyblokované federálne orgány – napokon, ešte stále sa obe politické reprezentácie ODS a HZDS spoliehali na to, že najlegitímnejšie kroky budú tie, ktoré sa odohrajú na pôde federálneho parlamentu, a že zánik spoločného štátu ústavným zákonom FZ by bol aj pre zahraničie najprijateľnejším krokom. Aj preto federálna vláda hektickým tempom pripravovala viacero zákonov, ktoré mali byť prijaté na novembrovej spoločnej schôdzi oboch komôr FZ: návrh zákona o zrušení Federálnej bezpečnostnej informačnej služby, novela zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, programové vyhlásenie vlády ČSFR, program opatrení vlády ČSFR proti živelnému a neústavnému zániku federácie, ale predovšetkým návrhy ústavných zákonov o zániku federácie a o spôsobe delenia majetku ČSFR.
Program schôdze síce pôvodne predpokladal, že zákon o zániku federácie bude prerokovaný skôr ako zákon o delení majetku, poslanci však nakoniec presadili opačný postup. Logika oboch postupov bola pritom úplne korektná – zástupcovia zániku federácie sa mohli obávať, že predstavitelia voľnejšieho spojenia oboch štátov po rozhodnutí o delení majetku federácie zablokujú zákon o jej zániku; druhá strana sa zasa obávala, že po prijatí zákona o zániku federácie už nič neprinúti druhú stranu, aby bol zákon o delení majetku obojstranne prijateľný a aby Slovensko neprišlo pri delení spoločného majetku skrátka. Predchádzajúce skúsenosti navyše nepopierali opodstatnenosť obáv z nie celkom férového postupu protivníka. A ako ukázalo prijímanie oboch ústavných zákonov, hoci spomínané obavy boli opodstatnené, nakoniec sa podarilo nájsť dostatočnú podporu pre oba zákony.
Delenie tajnej služby
Vráťme sa však na začiatok piatej spoločnej schôdze FZ. Kým prišli na rad dva najdôležitejšie zákony – o delení majetku a zániku federácie, poslanci rokovali o viacerých právnych normách, spojených so zánikom Česko-Slovenska. Po schválení niekoľkých medzinárodných zmlúv prišiel na rad zákon o rozdelení FBIS.
Návrh zákona o zrušení FBIS predkladala Jana Petrová (ODS): „Návrh vychádza z politickej reality, rešpektuje výsledky volieb na Slovensku i v ČR, kde víťazné volebné strany majú úplne odlišný názor na štátoprávne usporiadanie a jediným východiskom z tejto situácie sa zdá byť ukončenie federácie. Obe strany vládnej koalície z rozumu však robia maximum pre to, aby tento proces prebehol v pokoji a ústavnou cestou.“
Petrová takisto pripomenula, že na štvrtej schôdzi FZ boli schválené zmeny ústavného zákona o čs. federácii a o vymedzení pôsobnosti ČSFR vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti, podľa ktorých náleží obom republikám právo zriaďovať svoje spravodajské služby. Aj z tohto dôvodu sa navrhovalo zrušenie FBIS.
„Návrh zákona je stručný. Navrhuje rozdeliť majetok FBIS podľa všeobecných princípov pri delení majetku ostatných federálnych orgánov,“ hovorila Petrová. „Delenie nehnuteľného majetku na územnom princípe a hnuteľného, ktorý prejde na Českú republiku a Slovenskú republiku, v pomere 2 :1. Ďalej navrhujeme rozdelenie informácií, ktoré vychádza z dôslednej ochrany záujmov oboch republík tak, aby žiadna republika nemohla disponovať informáciami, ktoré boli získané na území druhej republiky. Pokiaľ nimi jedna z republík disponuje, bude povinná tieto informácie odovzdať príslušnému orgánu druhej republiky. Služobné pomery a pracovnoprávne vzťahy navrhujeme ukončiť ku dňu 31.12. 1992 tak, aby príslušné orgány oboch republík neboli viazané nutnosťou prevziať všetkých zamestnancov FBIS, ale mali možnosť suverénnej personálnej politiky."
Rozpravu sprevádzala dosť vzrušená diskusia a spor stúpencov a odporcov spoločného štátu, ktorý avizoval neskorší priebeh tejto kľúčovej schôdze. Najväčší spor sa viedol o to, ako rozdeliť informácie o občanoch budúcej Českej i Slovenskej republiky, ktoré mala vo svojich archívoch federálna bezpečnostná služba, a hoci viacerí poslanci navrhovali, aby o tom rozhodla zmluva medzi oboma republikami, tento návrh si nezískal dostatočnú podporu. Pri samotnom záverečnom hlasovaní však zákon podporila iba Snemovňa ľudu, v Snemovni národov si nezískal dostatok hlasov a tak sa k slovu dostalo dohodovacie konanie – ako napokon ešte viackrát na tejto schôdzi. Ani na druhý deň po dohodovacom konaní a zhode na pozmeňujúcom návrhu, ktorý dočasne riešil situáciu tak, aby sa informácie rozdelili medzi príslušné orgány republík podľa ich vzájomnej dohody, nebol zákon o FBIS schválený.
Dělením se množí jen primitivové
Vzhľadom na to, že predchádzajúce programové vyhlásenie federálnej vlády sa skončilo 30. septembra, musela vláda požiadať parlament o jeho rozšírenie na čas do konca roku 1992. Návrh nového programového vyhlásenia predniesol federálny premiér Jan Stráský. Za hlavné úlohy vlády do konca roka označil rozširovanie účasti ČSFR v medzinárodných vzťahoch a v prípade zániku federácie vytváranie predpokladov pre urýchlené medzinárodné uznanie ČR a SR a nadviazanie medzinárodných stykov, obsadzovanie diplomatických funkcií tak, aby sa skutočný stav diplomatických zborov priblížil paritnému zloženiu, vytváranie nových a modernizácia fungujúcich hraničných priechodov, uľahčenie pohraničného styku, príprava delenia armády a konštituovanie orgánov riadenia a velenia republikovým armádam, vytváranie predpokladov pre vznik colnej únie a ďalších dohôd medzi republikami, aby sa zabránilo možným vážnym poruchám v chode oboch ekonomík. Fakt, že vláda nepočítala s federálnym rozpočtom na rok 1993, však bol mimoriadne signifikantný – napokon aj Stráský počas obhajoby programového vyhlásenia povedal: „Celá diskusia mala vlastne jeden všeobecný tón. Vláda postupuje neústavne, pretože robí kroky, ktoré súvisia s prípravou rozdelenia štátu. Vláda postupuje neústavne a bude postupovať čoraz neústavnejšie, pokiaľ bude mať Federálne zhromaždenie toto stanovisko.“
V tvrdej diskusii odznelo na adresu vlády mnoho výhrad – ich jadrom bolo obvinenie, že vláda postupuje v rozpore s vôľou ľudu, že nemá vôbec pripravený variant pre prípad, že k 31.12. 1992 nedôjde k faktickému rozdeleniu štátu, a že zatiaľ vôbec neexistujú pre toto rozdelenie žiadne zákonné a ústavné normy, ale iba dohoda dvoch víťazných politických strán. Poslanci vyčítali vláde, že nedodržiava ani svoj pôvodný program, podľa ktorého mala udržiavať federáciu na úrovni, na akej ju prevzala a nemala byť vládou likvidačnou. Predseda ČSSD J. Horák zdôrazňoval, že „vláda by mala byť pripravená na rôzne alternatívy vývoja a nemala by ohrozovať občanov Československa tým, že pripravená nebude. Vládne strany sa nám snažia vnútiť zánik vlastného štátu – napriek tomu výskumy verejnej mienky ukazujú, že občania nie sú jednoznačne za rozdelenie Československa a teda nie je možné v programe vlády všetko prispôsobovať len jednosmernému uvažovaniu, ktoré si môžu dovoliť stranícke, ale nie vládne grémiá... Považovali by sme za prvý náznak samostatného a odborného myslenia vlády, keby začala uvažovať o príprave aspoň rozpočtového provizória pre budúci rok pre tú situáciu, ak by občania v referende, ktoré my navrhujeme, predsa len rozhodli, že svoje Československo chcú zachovať“.
Republikánsky poslanec J. Krejsa sa najprv ospravedlnil federálnemu ministrovi obrany Andrejčákovi za výpady v minulosti, lebo „podľa mojich zvedov urobil v armáde aj za taký krátky čas kus práce“. Hneď však vyhlásil, že ani toto programové vyhlásenie ZPR-RSČ nepodporí, lebo smeruje k jedinému cieľu – rozbitiu Československa. „A v tom my nejedem, pánové. Dělením se totiž množí jen primitivové.“
V zmätočnom prostredí nebol napokon dodatok programového vyhlásenia schválený, lebo nezískal súhlas Snemovne národov, čo premiér J. Stráský v televíznom rozhovore označil za „akési vyslovenie nedôvery“ a nahlas uvažoval o otázke zotrvania vlády v jej funkcii.
Gabčíkovo ako symbol
(Presunutie federálnych orgánov na vedľajšiu koľaj potvrdzoval aj spor vo federálnom kabinete o postoj ku gabčíkovskej problematike. V tom čase totiž prebiehalo prehradzovanie toku Dunaja na slovenskej strane a kým českí ministri požadovali, aby boli tieto práce ukončené, slovenská časť vlády trvala na ich pokračovaní. Pat vo federálnej vláde bol zjavný a českí ministri dávali najavo svojim maďarským partnerom, že nedisponujú reálnymi kompetenciami, aby mohli vstupovať do tohto slovensko-maďarského sporu, a ponechávali jeho riešenie na neskoršie dohody oboch strán po vzniku dvoch samostatných štátov.)
Federálni poslanci schválili aj uznesenie, ktorým vzali na vedomie program opatrení vlády ČSFR proti živelnému a neústavnému zániku a proti prípadnému riziku vyvolávania konfliktov medzi občanmi v súvislosti s riešením štátoprávnych otázok – tento program sa týkal opatrení v oblasti bezpečnosti, zahraničnej politiky, obrany, hospodárskej politiky, dopravy, spojov, jadrovej bezpečnosti a podobne. Počas tejto diskusie sa dostala na pretras aj otázka delenia majetku armády. Federálny minister obrany Imrich Andrejčák pripomenul zložitosť delenia, nutnosť vytvorenia niekoľkých desiatok čiastkových dohôd medzi oboma ministerstvami obrany... Podľa jeho slov bola vytvorená stála skupina na generálnom štábe, ktorá organizovala presuny vojenskej techniky medzi oboma republikami – v tom čase už bola redislokácia vojenskej techniky a materiálu v podstate ukončená. O vojenskom majetku sa však viac hovorilo počas rokovania o delení majetku federácie ako celku.
Tento zákon však, podobne ako zákon o zániku federácie, prišiel na program Federálneho zhromaždenia o niekoľko dní neskôr, 12. novembra, teda až po treťom stretnutí oboch vlád v Židlochoviciach.
Ako deliť majetok?
Posledné z trojice rokovaní oboch republikových vlád, ktoré sa odohralo v Židlochoviciach neďaleko Brna 9. novembra 1992, v podstate uzavrelo sériu medzirepublikových dohôd – okrem zastrešujúcej dohody o dobrom susedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci bolo prijatých niekoľko ďalších dohôd, napríklad o zabránení dvojitého zdanenia a o ochrane investícií, o zahraničnoobchodných vzťahoch, o spolupráci v doprave, potravinárstve, poľnohospodárstve.
Z hľadiska delenia federálneho majetku však bolo dôležité, že stanoviská oboch strán sa v porovnaní s východiskovými pozíciami predsa len zblížili. Jedným z výsledkov rokovania bol vznik spoločnej česko-slovenskej komisie na delenie federálneho majetku, kde mali obe strany paritné zastúpenie. Čo na druhej strane opätovne dokazuje, že česká strana sa usilovala čo najviac z delenia štátu vyťažiť a len od slovenskej argumentácie a tvrdošijnosti záviselo, do akej miery bude úspešná. Napokon, ako poznamenal M. Macek o jednom kuloárnom rozhovore s Mečiarom, aj slovenský premiér vedel, že obe republiky dostanú len to, čo sa dohodne počas existencie spoločného štátu, všetky ostatné rokovania po rozdelení štátu budú na dlhé lakte (čo sa neskôr aj potvrdilo napríklad v prípade vrátenia slovenského zlata, bojnického oltára, alebo zväzkov tajných služieb). Po rokovaniach aj český premiér potvrdil, že „česká strana vyjadrila všeobecný súhlas s pripomienkami slovenskej vlády k dokumentu, ktorý vypracovala federálna vláda a predložila ho do FZ“.
Slovenská strana pred stretnutím veľmi odmietala územný princíp delenia majetku najmä v súvislosti s federálnymi inštitúciami, ako napríklad československý rozhlas a televízia, podniky zahraničného obchodu, námorné loďstvo, a vyžadovala finančné kompenzácie – podpredseda R. Kováč argumentoval tvrdením, že v týchto prípadoch nemôže úplne platiť územný princíp, lebo boli tvorené z federálneho rozpočtu a prakticky sa nachádzajú iba na území Českej republiky. Stráský to odmietal a presadzoval, aby sa historický majetok, t. j. ten, ktorý sa ešte pred rokom nachádzal na území Čiech alebo Slovenska a ktorý dosahoval hodnotu 11 miliárd korún, t. j. približne 1,5-1,75 percenta z celkového objemu majetku federácie, zahrnoval pod majetok delený na základe územného princípu. Klaus bol predsa len trochu ústretovejší a pripúšťal možnosť „jasných výnimiek“.
Vzhľadom na to, že hodnota federálneho majetku sa odhadovala asi na 600 miliárd korún, bolo jasné, že vytvorenie spravodlivých pravidiel a pocitu férovosti delenia boli pre neskoršie vzťahy obyvateľov oboch krajín a ich politických reprezentácií mimoriadne dôležité. Aj federálny premiér Jan Stráský ešte pred stretnutím v Židlochoviciach považoval za významné, aby sa obe strany pri rokovaniach vzájomne presvedčili, že pri delení majetku nechystá žiadna z nich podvod alebo nemá zlý úmysel.
Napriek tomu, že aj po rokovaniach v Židlochoviciach zostalo niekoľko otázok nedoriešených – napríklad problém zmluvy o vlasti obrany, budúcnosť colnej a daňovej hranice či riešenie mandátu poslancov FZ, rokovanie bolo úspešné. Okrem už spomínaných zmlúv medzi oboma republikami sa obe delegácie dohodli aj na rozdelení pohľadávok v Štátnej banke česko-slovenskej v pomere 2:1, podobne aj na rozdelení pohľadávok Československej obchodnej banky voči zahraničiu, ktoré v tom čase dosahovali výšku 60-70 miliárd korún. Slovenský minister financií J. Tóth ešte pred stretnutím navrhoval, aby sa aktíva a pasíva voči obom bankám rozdelili nielen podľa princípu 2:1, ale aj podľa miesta ich využitia, čo sa podľa slov V. Mečiara na záverečnej tlačovke podarilo presadiť.
Obe strany rovnako dospeli k dohode, že daňová reforma sa v oboch krajinách začne 1. januára 1993. Český minister financií Ivan Kočárník ešte pred rokovaním uviedol, že nezosúladený začiatok daňovej reformy v oboch krajinách by viedol k špekulatívnemu pohybu kapitálu a vyvolal by zmätok u investorov. Kočárník odmietal hovoriť o rozdelení spoločnej meny, vyhlásil však, že signálmi na rozdelenie meny by boli situácie, kedy by deficit jednej krajiny prekročil desať percent rozpočtových príjmov, ak by stav devízových rezerv klesol pod úroveň mesačnej hodnoty dovozu v konvertibilnej mene, alebo keby došlo k špekulatívnemu pohybu kapitálu v rozsahu väčšom ako päť percent celkových vkladov v bankách, alebo ak by nedošlo k dohode v zásadných otázkach menovej politiky v menovom výbore.
Slovenský minister J. Tóth v rozhovore pre Slovenský rozhlas v ten istý deň tiež odmietal zavedenie daňovej reformy iba v jednej republike, pripustil však, že jeho ministerstvo nie je stopercentne pripravené po technickej a personálnej stránke, lebo v uplynulom období podcenilo prípravu daňovej reformy.
Ani po Židlochoviciach neboli celkom vyriešené otázky delenia federálnej armády a otázky obrany, bolo však dohodnuté, že zmluva o usporiadaní vzťahov vyplývajúcu z rozdelenia československej armády a prechodu majetku, práv, záväzkov a ďalšej spolupráce republikových armád bude doplnená o dohodu o vojenských archívoch, riadení vojenskej leteckej prevádzky a oddelení systému velenia protivzdušnej obrany, teda problémy, o ktorých ešte pred rokovaním hovoril slovenský minister obrany Jozef Tuchyňa.
Isté nejasnosti zostali aj v otázke budúcnosti kupónovej privatizácie. V. Klaus síce na tlačovke vyhlásil, že dohoda o ochrane investícií sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na investície prostredníctvom kupónovej privatizácie, že zakazuje, aby bol ktokoľvek vyvlastnený alebo znárodnený a že „žiadny majiteľ investičných kupónov, ani investičný privatizačný fond nemôže v prvej vlne prísť o svoje akcie, ktoré získal za kupóny“, avšak jeho slová, že riešenie prípadného neadekvátneho rozdelenia vlastníctva majetku získaného v kupónovej privatizácii medzi občanov oboch republík bude súčasťou dohody SR a ČR o delení majetku, naznačovali neskoršie napätie medzi oboma krajinami.
Klausova supernula a Mečiarove kohútiky
Viac o tom však povedal v knihe rozhovorov Petra Husáka (Budování kapitalismu v Čechách) Tomáš Ježek: „Počas delenia štátu pokračovala kupónová privatizácia, keď českí akcionári investovali na Slovensku a naopak. Po tom, čo sa federácia 1.1.93 rozpadla, vypustil vo februári politickú bombu minister Skalický, keď povedal, že akcie českých podnikov nebudú vydané slovenským akcionárom. Musel sa za to postaviť aj Kalvoda, ktorý síce nebol jej iniciátorom, ale podporil ju preto, aby ODA nevyzerala ako úplný idiot... Česká vláda sa k tejto myšlienka pridala. Jej rozhodnutie samozrejme vyvolalo ostrú a oprávnenú kritiku verejnosti aj zahraničných investorov. V. Klaus si však veľmi rýchlo, v priebehu jedného týždňa uvedomil, že nevydanie akcií českých podnikov na Slovensko nie je správne rozhodnutie a začal rýchlo premýšľať a získavať čas, aby ho zvrátil. Po niekoľkých dňoch som bol na jednej z porád ekonomických ministrov svedkom scénky, pri ktorej praskali bubienky a vypadávali oči z jamiek. Klaus kričal na Skalického, že to bol predovšetkým on, kto zviedol českú vládu k takej hrubej chybe, doslova povedal, že to boli jeho oči, ktoré na neho tak uprene hľadeli. To bol zásadný signál, že si Klaus chybné rozhodnutie uvedomuje a mieni ho zvrátiť... Urobil to sebe vlastným inteligentným spôsobom. Výsledkom bol tzv. supernulový variant, ktorý nebol ničím iným ako dymovou clonou, ktorá mala získať čas, oddeliť prítomnosť od minulosti, urobiť pauzu a dať príležitosť na zabudnutie, umožniť českej vláde aj premiérovi zmeniť názor. Po celý čas som tvrdo a verejne obhajoval názor, že nevydať české akcie na Slovensko v čase, keď bola kupónka spustená ako federálna, je postup naprosto neslýchaný a zlý... nevydanie akcií na Slovensko by znamenalo porušenie dôvery v rešpektovanie súkromného vlastníctva v českej republike. A to by bola smrť... Zahraniční investori by si povedali, že Česi začínajú privatizáciu znárodnením majetku cudzincov, zdvihli by kotvy a do českej kotliny by sa vrátili až po ďalšej svetovej vojne. Znamenalo by to o. i. ďalší odklad konania valných zhromaždení, predlžovanie predprivatizačnej agónie, odloženie začiatku fungovania kapitálového trhu a života nových súkromných spoločností. Vytiahnutie tejto falošnej negociačnej karty voči Slovensku pri zložitých rokovaniach o rozdelenie majetku, ktoré práve prebiehali, by navyše znamenali výzvu Mečiarovmu kabinetu... Klaus bol v tom čase z psychologického hľadiska v jednej z najťažších rol vo svojej kariére, bol vtiahnutý do rokovaní s Mečiarom o rozdelenie majetku, dlhov a všetkého, čo s rozpadom federácie bezprostredne súviselo. Potreboval proti Slovensku nejakú kartu vytiahnuť, bytostne potreboval niečo, čím by slovenské požiadavky postavil „do latě“. Pravdepodobne preto kartu o nevydaní českých akcií na Slovensko vytiahol. Sotva tak urobil, pochopil, že chybil. Bol to úlet a preto rýchlo cúvol. Vážim si ho za to, že dokázal priznať a napraviť chybu, pretože nejeden politik je z posratia o vlastnú tvár naklonený tvrdiť blbosť aj ďalej, len aby pred verejnosťou vyzeral dobre a Vašek mal vtedy dosť odvahy a veľkosti povedať, že sa mýlil.“
Pre spravodlivosť dodajme, že v tom čase V. Mečiar neváhal českej strane pripomenúť, že tranzitný ropovod a plynovod vedú z Ruska do Čiech cez slovenské územie a to malo dodávať slovenskej strane pri kladení jej požiadaviek na význame.
Vtedajší minister hospodárstva Ľudovít Černák si neskôr na túto situáciu pri delení Transgazu a na nátlak V. Mečiara spomína takto: "Dostali sme sa do otvoreného konfliktu okolo Transgazu. Mečiar chcel stupňovať napätie a odporúčal mi, aby som českej strane pohrozil, že zavrieme kohútiky. Nech sa zachovám ako predseda SNS a nech tie kohútiky aj zavriem. Povedal som mu, načo, pán premiér, ja sa viem dohodnúť. Rozdelíme to presne na polovicu. Roky ukázali, že Transgaz bol skutočne dobre rozdelený, pretože týmto rozdelením zhasli akékoľvek problémy. A vtedy ma Mečiar prvýkrát začal kritizovať, zrejme to chcel spolitizovať, a tak sme sa dostali do otvoreného konfliktu." (Dobré čítanie 3, jún 1997)
Rozdielny postoj oboch strán k osudu mandátov federálnych poslancov ich priviedol k dohode, že ani jedna republiková vláda nemala iniciovať proces, ktorým by bola legislatívne upravená budúcnosť mandátov poslancov FZ – tak sa potom stalo, že kým v Českej republike vznikla druhá komora parlamentu, osud slovenských federálnych poslancov bol zánikom spoločného štátu spečatený. Príčina bola mimoriadne jednoduchá – kým v NR SR malo HZDS takmer polovicu mandátov (74 zo 150), vo FZ disponovalo len 57 poslancami zo 126. Takmer pohodlné vládnutie v NR SR – keď na získanie väčšiny a vládnutie bez koaličného partnera stačilo poslaneckému klubu HZDS získať len dva hlasy a tie nebolo problémom nájsť v radoch SNS alebo SDĽ – by sa po presunutí federálnych poslancov do NR SR alebo nejakej druhej komory zrejme muselo skončiť a HZDS by bolo nútené začať sa deliť o moc. A to, ako veľmi dobre vieme, je pre V. Mečiara predstava takmer neznesiteľná.
Hoci na úrovni vlád prebiehali rokovania takmer bez výrazných konfliktov, situácia vo Federálnom zhromaždení ani zďaleka nebola taká jednoznačná a obaja predsedovia si veľmi dobre uvedomovali, že prijatie zákonov o delení majetku a zániku federácie nie je v žiadnom prípade stopercentne poistené. Aj preto sa delegácie v Židlochoviciach dohodli, že obe vlády budú pripravovať aj alternatívu zániku federácie – mala ňou byť dohoda republík potvrdená národnými radami.
Program schôdze síce pôvodne predpokladal, že zákon o zániku federácie bude prerokovaný skôr ako zákon o delení majetku, poslanci však nakoniec presadili opačný postup. Logika oboch postupov bola pritom úplne korektná – zástupcovia zániku federácie sa mohli obávať, že predstavitelia voľnejšieho spojenia oboch štátov po rozhodnutí o delení majetku federácie zablokujú zákon o jej zániku; druhá strana sa zasa obávala, že po prijatí zákona o zániku federácie už nič neprinúti druhú stranu, aby bol zákon o delení majetku obojstranne prijateľný a aby Slovensko neprišlo pri delení spoločného majetku skrátka. Predchádzajúce skúsenosti navyše nepopierali opodstatnenosť obáv z nie celkom férového postupu protivníka. A ako ukázalo prijímanie oboch ústavných zákonov, hoci spomínané obavy boli opodstatnené, nakoniec sa podarilo nájsť dostatočnú podporu pre oba zákony.
Delenie tajnej služby
Vráťme sa však na začiatok piatej spoločnej schôdze FZ. Kým prišli na rad dva najdôležitejšie zákony – o delení majetku a zániku federácie, poslanci rokovali o viacerých právnych normách, spojených so zánikom Česko-Slovenska. Po schválení niekoľkých medzinárodných zmlúv prišiel na rad zákon o rozdelení FBIS.
Návrh zákona o zrušení FBIS predkladala Jana Petrová (ODS): „Návrh vychádza z politickej reality, rešpektuje výsledky volieb na Slovensku i v ČR, kde víťazné volebné strany majú úplne odlišný názor na štátoprávne usporiadanie a jediným východiskom z tejto situácie sa zdá byť ukončenie federácie. Obe strany vládnej koalície z rozumu však robia maximum pre to, aby tento proces prebehol v pokoji a ústavnou cestou.“
Petrová takisto pripomenula, že na štvrtej schôdzi FZ boli schválené zmeny ústavného zákona o čs. federácii a o vymedzení pôsobnosti ČSFR vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti, podľa ktorých náleží obom republikám právo zriaďovať svoje spravodajské služby. Aj z tohto dôvodu sa navrhovalo zrušenie FBIS.
„Návrh zákona je stručný. Navrhuje rozdeliť majetok FBIS podľa všeobecných princípov pri delení majetku ostatných federálnych orgánov,“ hovorila Petrová. „Delenie nehnuteľného majetku na územnom princípe a hnuteľného, ktorý prejde na Českú republiku a Slovenskú republiku, v pomere 2 :1. Ďalej navrhujeme rozdelenie informácií, ktoré vychádza z dôslednej ochrany záujmov oboch republík tak, aby žiadna republika nemohla disponovať informáciami, ktoré boli získané na území druhej republiky. Pokiaľ nimi jedna z republík disponuje, bude povinná tieto informácie odovzdať príslušnému orgánu druhej republiky. Služobné pomery a pracovnoprávne vzťahy navrhujeme ukončiť ku dňu 31.12. 1992 tak, aby príslušné orgány oboch republík neboli viazané nutnosťou prevziať všetkých zamestnancov FBIS, ale mali možnosť suverénnej personálnej politiky."
Rozpravu sprevádzala dosť vzrušená diskusia a spor stúpencov a odporcov spoločného štátu, ktorý avizoval neskorší priebeh tejto kľúčovej schôdze. Najväčší spor sa viedol o to, ako rozdeliť informácie o občanoch budúcej Českej i Slovenskej republiky, ktoré mala vo svojich archívoch federálna bezpečnostná služba, a hoci viacerí poslanci navrhovali, aby o tom rozhodla zmluva medzi oboma republikami, tento návrh si nezískal dostatočnú podporu. Pri samotnom záverečnom hlasovaní však zákon podporila iba Snemovňa ľudu, v Snemovni národov si nezískal dostatok hlasov a tak sa k slovu dostalo dohodovacie konanie – ako napokon ešte viackrát na tejto schôdzi. Ani na druhý deň po dohodovacom konaní a zhode na pozmeňujúcom návrhu, ktorý dočasne riešil situáciu tak, aby sa informácie rozdelili medzi príslušné orgány republík podľa ich vzájomnej dohody, nebol zákon o FBIS schválený.
Dělením se množí jen primitivové
Vzhľadom na to, že predchádzajúce programové vyhlásenie federálnej vlády sa skončilo 30. septembra, musela vláda požiadať parlament o jeho rozšírenie na čas do konca roku 1992. Návrh nového programového vyhlásenia predniesol federálny premiér Jan Stráský. Za hlavné úlohy vlády do konca roka označil rozširovanie účasti ČSFR v medzinárodných vzťahoch a v prípade zániku federácie vytváranie predpokladov pre urýchlené medzinárodné uznanie ČR a SR a nadviazanie medzinárodných stykov, obsadzovanie diplomatických funkcií tak, aby sa skutočný stav diplomatických zborov priblížil paritnému zloženiu, vytváranie nových a modernizácia fungujúcich hraničných priechodov, uľahčenie pohraničného styku, príprava delenia armády a konštituovanie orgánov riadenia a velenia republikovým armádam, vytváranie predpokladov pre vznik colnej únie a ďalších dohôd medzi republikami, aby sa zabránilo možným vážnym poruchám v chode oboch ekonomík. Fakt, že vláda nepočítala s federálnym rozpočtom na rok 1993, však bol mimoriadne signifikantný – napokon aj Stráský počas obhajoby programového vyhlásenia povedal: „Celá diskusia mala vlastne jeden všeobecný tón. Vláda postupuje neústavne, pretože robí kroky, ktoré súvisia s prípravou rozdelenia štátu. Vláda postupuje neústavne a bude postupovať čoraz neústavnejšie, pokiaľ bude mať Federálne zhromaždenie toto stanovisko.“
V tvrdej diskusii odznelo na adresu vlády mnoho výhrad – ich jadrom bolo obvinenie, že vláda postupuje v rozpore s vôľou ľudu, že nemá vôbec pripravený variant pre prípad, že k 31.12. 1992 nedôjde k faktickému rozdeleniu štátu, a že zatiaľ vôbec neexistujú pre toto rozdelenie žiadne zákonné a ústavné normy, ale iba dohoda dvoch víťazných politických strán. Poslanci vyčítali vláde, že nedodržiava ani svoj pôvodný program, podľa ktorého mala udržiavať federáciu na úrovni, na akej ju prevzala a nemala byť vládou likvidačnou. Predseda ČSSD J. Horák zdôrazňoval, že „vláda by mala byť pripravená na rôzne alternatívy vývoja a nemala by ohrozovať občanov Československa tým, že pripravená nebude. Vládne strany sa nám snažia vnútiť zánik vlastného štátu – napriek tomu výskumy verejnej mienky ukazujú, že občania nie sú jednoznačne za rozdelenie Československa a teda nie je možné v programe vlády všetko prispôsobovať len jednosmernému uvažovaniu, ktoré si môžu dovoliť stranícke, ale nie vládne grémiá... Považovali by sme za prvý náznak samostatného a odborného myslenia vlády, keby začala uvažovať o príprave aspoň rozpočtového provizória pre budúci rok pre tú situáciu, ak by občania v referende, ktoré my navrhujeme, predsa len rozhodli, že svoje Československo chcú zachovať“.
Republikánsky poslanec J. Krejsa sa najprv ospravedlnil federálnemu ministrovi obrany Andrejčákovi za výpady v minulosti, lebo „podľa mojich zvedov urobil v armáde aj za taký krátky čas kus práce“. Hneď však vyhlásil, že ani toto programové vyhlásenie ZPR-RSČ nepodporí, lebo smeruje k jedinému cieľu – rozbitiu Československa. „A v tom my nejedem, pánové. Dělením se totiž množí jen primitivové.“
V zmätočnom prostredí nebol napokon dodatok programového vyhlásenia schválený, lebo nezískal súhlas Snemovne národov, čo premiér J. Stráský v televíznom rozhovore označil za „akési vyslovenie nedôvery“ a nahlas uvažoval o otázke zotrvania vlády v jej funkcii.
Gabčíkovo ako symbol
(Presunutie federálnych orgánov na vedľajšiu koľaj potvrdzoval aj spor vo federálnom kabinete o postoj ku gabčíkovskej problematike. V tom čase totiž prebiehalo prehradzovanie toku Dunaja na slovenskej strane a kým českí ministri požadovali, aby boli tieto práce ukončené, slovenská časť vlády trvala na ich pokračovaní. Pat vo federálnej vláde bol zjavný a českí ministri dávali najavo svojim maďarským partnerom, že nedisponujú reálnymi kompetenciami, aby mohli vstupovať do tohto slovensko-maďarského sporu, a ponechávali jeho riešenie na neskoršie dohody oboch strán po vzniku dvoch samostatných štátov.)
Federálni poslanci schválili aj uznesenie, ktorým vzali na vedomie program opatrení vlády ČSFR proti živelnému a neústavnému zániku a proti prípadnému riziku vyvolávania konfliktov medzi občanmi v súvislosti s riešením štátoprávnych otázok – tento program sa týkal opatrení v oblasti bezpečnosti, zahraničnej politiky, obrany, hospodárskej politiky, dopravy, spojov, jadrovej bezpečnosti a podobne. Počas tejto diskusie sa dostala na pretras aj otázka delenia majetku armády. Federálny minister obrany Imrich Andrejčák pripomenul zložitosť delenia, nutnosť vytvorenia niekoľkých desiatok čiastkových dohôd medzi oboma ministerstvami obrany... Podľa jeho slov bola vytvorená stála skupina na generálnom štábe, ktorá organizovala presuny vojenskej techniky medzi oboma republikami – v tom čase už bola redislokácia vojenskej techniky a materiálu v podstate ukončená. O vojenskom majetku sa však viac hovorilo počas rokovania o delení majetku federácie ako celku.
Tento zákon však, podobne ako zákon o zániku federácie, prišiel na program Federálneho zhromaždenia o niekoľko dní neskôr, 12. novembra, teda až po treťom stretnutí oboch vlád v Židlochoviciach.
Ako deliť majetok?
Posledné z trojice rokovaní oboch republikových vlád, ktoré sa odohralo v Židlochoviciach neďaleko Brna 9. novembra 1992, v podstate uzavrelo sériu medzirepublikových dohôd – okrem zastrešujúcej dohody o dobrom susedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci bolo prijatých niekoľko ďalších dohôd, napríklad o zabránení dvojitého zdanenia a o ochrane investícií, o zahraničnoobchodných vzťahoch, o spolupráci v doprave, potravinárstve, poľnohospodárstve.
Z hľadiska delenia federálneho majetku však bolo dôležité, že stanoviská oboch strán sa v porovnaní s východiskovými pozíciami predsa len zblížili. Jedným z výsledkov rokovania bol vznik spoločnej česko-slovenskej komisie na delenie federálneho majetku, kde mali obe strany paritné zastúpenie. Čo na druhej strane opätovne dokazuje, že česká strana sa usilovala čo najviac z delenia štátu vyťažiť a len od slovenskej argumentácie a tvrdošijnosti záviselo, do akej miery bude úspešná. Napokon, ako poznamenal M. Macek o jednom kuloárnom rozhovore s Mečiarom, aj slovenský premiér vedel, že obe republiky dostanú len to, čo sa dohodne počas existencie spoločného štátu, všetky ostatné rokovania po rozdelení štátu budú na dlhé lakte (čo sa neskôr aj potvrdilo napríklad v prípade vrátenia slovenského zlata, bojnického oltára, alebo zväzkov tajných služieb). Po rokovaniach aj český premiér potvrdil, že „česká strana vyjadrila všeobecný súhlas s pripomienkami slovenskej vlády k dokumentu, ktorý vypracovala federálna vláda a predložila ho do FZ“.
Slovenská strana pred stretnutím veľmi odmietala územný princíp delenia majetku najmä v súvislosti s federálnymi inštitúciami, ako napríklad československý rozhlas a televízia, podniky zahraničného obchodu, námorné loďstvo, a vyžadovala finančné kompenzácie – podpredseda R. Kováč argumentoval tvrdením, že v týchto prípadoch nemôže úplne platiť územný princíp, lebo boli tvorené z federálneho rozpočtu a prakticky sa nachádzajú iba na území Českej republiky. Stráský to odmietal a presadzoval, aby sa historický majetok, t. j. ten, ktorý sa ešte pred rokom nachádzal na území Čiech alebo Slovenska a ktorý dosahoval hodnotu 11 miliárd korún, t. j. približne 1,5-1,75 percenta z celkového objemu majetku federácie, zahrnoval pod majetok delený na základe územného princípu. Klaus bol predsa len trochu ústretovejší a pripúšťal možnosť „jasných výnimiek“.
Vzhľadom na to, že hodnota federálneho majetku sa odhadovala asi na 600 miliárd korún, bolo jasné, že vytvorenie spravodlivých pravidiel a pocitu férovosti delenia boli pre neskoršie vzťahy obyvateľov oboch krajín a ich politických reprezentácií mimoriadne dôležité. Aj federálny premiér Jan Stráský ešte pred stretnutím v Židlochoviciach považoval za významné, aby sa obe strany pri rokovaniach vzájomne presvedčili, že pri delení majetku nechystá žiadna z nich podvod alebo nemá zlý úmysel.
Napriek tomu, že aj po rokovaniach v Židlochoviciach zostalo niekoľko otázok nedoriešených – napríklad problém zmluvy o vlasti obrany, budúcnosť colnej a daňovej hranice či riešenie mandátu poslancov FZ, rokovanie bolo úspešné. Okrem už spomínaných zmlúv medzi oboma republikami sa obe delegácie dohodli aj na rozdelení pohľadávok v Štátnej banke česko-slovenskej v pomere 2:1, podobne aj na rozdelení pohľadávok Československej obchodnej banky voči zahraničiu, ktoré v tom čase dosahovali výšku 60-70 miliárd korún. Slovenský minister financií J. Tóth ešte pred stretnutím navrhoval, aby sa aktíva a pasíva voči obom bankám rozdelili nielen podľa princípu 2:1, ale aj podľa miesta ich využitia, čo sa podľa slov V. Mečiara na záverečnej tlačovke podarilo presadiť.
Obe strany rovnako dospeli k dohode, že daňová reforma sa v oboch krajinách začne 1. januára 1993. Český minister financií Ivan Kočárník ešte pred rokovaním uviedol, že nezosúladený začiatok daňovej reformy v oboch krajinách by viedol k špekulatívnemu pohybu kapitálu a vyvolal by zmätok u investorov. Kočárník odmietal hovoriť o rozdelení spoločnej meny, vyhlásil však, že signálmi na rozdelenie meny by boli situácie, kedy by deficit jednej krajiny prekročil desať percent rozpočtových príjmov, ak by stav devízových rezerv klesol pod úroveň mesačnej hodnoty dovozu v konvertibilnej mene, alebo keby došlo k špekulatívnemu pohybu kapitálu v rozsahu väčšom ako päť percent celkových vkladov v bankách, alebo ak by nedošlo k dohode v zásadných otázkach menovej politiky v menovom výbore.
Slovenský minister J. Tóth v rozhovore pre Slovenský rozhlas v ten istý deň tiež odmietal zavedenie daňovej reformy iba v jednej republike, pripustil však, že jeho ministerstvo nie je stopercentne pripravené po technickej a personálnej stránke, lebo v uplynulom období podcenilo prípravu daňovej reformy.
Ani po Židlochoviciach neboli celkom vyriešené otázky delenia federálnej armády a otázky obrany, bolo však dohodnuté, že zmluva o usporiadaní vzťahov vyplývajúcu z rozdelenia československej armády a prechodu majetku, práv, záväzkov a ďalšej spolupráce republikových armád bude doplnená o dohodu o vojenských archívoch, riadení vojenskej leteckej prevádzky a oddelení systému velenia protivzdušnej obrany, teda problémy, o ktorých ešte pred rokovaním hovoril slovenský minister obrany Jozef Tuchyňa.
Isté nejasnosti zostali aj v otázke budúcnosti kupónovej privatizácie. V. Klaus síce na tlačovke vyhlásil, že dohoda o ochrane investícií sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na investície prostredníctvom kupónovej privatizácie, že zakazuje, aby bol ktokoľvek vyvlastnený alebo znárodnený a že „žiadny majiteľ investičných kupónov, ani investičný privatizačný fond nemôže v prvej vlne prísť o svoje akcie, ktoré získal za kupóny“, avšak jeho slová, že riešenie prípadného neadekvátneho rozdelenia vlastníctva majetku získaného v kupónovej privatizácii medzi občanov oboch republík bude súčasťou dohody SR a ČR o delení majetku, naznačovali neskoršie napätie medzi oboma krajinami.
Klausova supernula a Mečiarove kohútiky
Viac o tom však povedal v knihe rozhovorov Petra Husáka (Budování kapitalismu v Čechách) Tomáš Ježek: „Počas delenia štátu pokračovala kupónová privatizácia, keď českí akcionári investovali na Slovensku a naopak. Po tom, čo sa federácia 1.1.93 rozpadla, vypustil vo februári politickú bombu minister Skalický, keď povedal, že akcie českých podnikov nebudú vydané slovenským akcionárom. Musel sa za to postaviť aj Kalvoda, ktorý síce nebol jej iniciátorom, ale podporil ju preto, aby ODA nevyzerala ako úplný idiot... Česká vláda sa k tejto myšlienka pridala. Jej rozhodnutie samozrejme vyvolalo ostrú a oprávnenú kritiku verejnosti aj zahraničných investorov. V. Klaus si však veľmi rýchlo, v priebehu jedného týždňa uvedomil, že nevydanie akcií českých podnikov na Slovensko nie je správne rozhodnutie a začal rýchlo premýšľať a získavať čas, aby ho zvrátil. Po niekoľkých dňoch som bol na jednej z porád ekonomických ministrov svedkom scénky, pri ktorej praskali bubienky a vypadávali oči z jamiek. Klaus kričal na Skalického, že to bol predovšetkým on, kto zviedol českú vládu k takej hrubej chybe, doslova povedal, že to boli jeho oči, ktoré na neho tak uprene hľadeli. To bol zásadný signál, že si Klaus chybné rozhodnutie uvedomuje a mieni ho zvrátiť... Urobil to sebe vlastným inteligentným spôsobom. Výsledkom bol tzv. supernulový variant, ktorý nebol ničím iným ako dymovou clonou, ktorá mala získať čas, oddeliť prítomnosť od minulosti, urobiť pauzu a dať príležitosť na zabudnutie, umožniť českej vláde aj premiérovi zmeniť názor. Po celý čas som tvrdo a verejne obhajoval názor, že nevydať české akcie na Slovensko v čase, keď bola kupónka spustená ako federálna, je postup naprosto neslýchaný a zlý... nevydanie akcií na Slovensko by znamenalo porušenie dôvery v rešpektovanie súkromného vlastníctva v českej republike. A to by bola smrť... Zahraniční investori by si povedali, že Česi začínajú privatizáciu znárodnením majetku cudzincov, zdvihli by kotvy a do českej kotliny by sa vrátili až po ďalšej svetovej vojne. Znamenalo by to o. i. ďalší odklad konania valných zhromaždení, predlžovanie predprivatizačnej agónie, odloženie začiatku fungovania kapitálového trhu a života nových súkromných spoločností. Vytiahnutie tejto falošnej negociačnej karty voči Slovensku pri zložitých rokovaniach o rozdelenie majetku, ktoré práve prebiehali, by navyše znamenali výzvu Mečiarovmu kabinetu... Klaus bol v tom čase z psychologického hľadiska v jednej z najťažších rol vo svojej kariére, bol vtiahnutý do rokovaní s Mečiarom o rozdelenie majetku, dlhov a všetkého, čo s rozpadom federácie bezprostredne súviselo. Potreboval proti Slovensku nejakú kartu vytiahnuť, bytostne potreboval niečo, čím by slovenské požiadavky postavil „do latě“. Pravdepodobne preto kartu o nevydaní českých akcií na Slovensko vytiahol. Sotva tak urobil, pochopil, že chybil. Bol to úlet a preto rýchlo cúvol. Vážim si ho za to, že dokázal priznať a napraviť chybu, pretože nejeden politik je z posratia o vlastnú tvár naklonený tvrdiť blbosť aj ďalej, len aby pred verejnosťou vyzeral dobre a Vašek mal vtedy dosť odvahy a veľkosti povedať, že sa mýlil.“
Pre spravodlivosť dodajme, že v tom čase V. Mečiar neváhal českej strane pripomenúť, že tranzitný ropovod a plynovod vedú z Ruska do Čiech cez slovenské územie a to malo dodávať slovenskej strane pri kladení jej požiadaviek na význame.
Vtedajší minister hospodárstva Ľudovít Černák si neskôr na túto situáciu pri delení Transgazu a na nátlak V. Mečiara spomína takto: "Dostali sme sa do otvoreného konfliktu okolo Transgazu. Mečiar chcel stupňovať napätie a odporúčal mi, aby som českej strane pohrozil, že zavrieme kohútiky. Nech sa zachovám ako predseda SNS a nech tie kohútiky aj zavriem. Povedal som mu, načo, pán premiér, ja sa viem dohodnúť. Rozdelíme to presne na polovicu. Roky ukázali, že Transgaz bol skutočne dobre rozdelený, pretože týmto rozdelením zhasli akékoľvek problémy. A vtedy ma Mečiar prvýkrát začal kritizovať, zrejme to chcel spolitizovať, a tak sme sa dostali do otvoreného konfliktu." (Dobré čítanie 3, jún 1997)
Rozdielny postoj oboch strán k osudu mandátov federálnych poslancov ich priviedol k dohode, že ani jedna republiková vláda nemala iniciovať proces, ktorým by bola legislatívne upravená budúcnosť mandátov poslancov FZ – tak sa potom stalo, že kým v Českej republike vznikla druhá komora parlamentu, osud slovenských federálnych poslancov bol zánikom spoločného štátu spečatený. Príčina bola mimoriadne jednoduchá – kým v NR SR malo HZDS takmer polovicu mandátov (74 zo 150), vo FZ disponovalo len 57 poslancami zo 126. Takmer pohodlné vládnutie v NR SR – keď na získanie väčšiny a vládnutie bez koaličného partnera stačilo poslaneckému klubu HZDS získať len dva hlasy a tie nebolo problémom nájsť v radoch SNS alebo SDĽ – by sa po presunutí federálnych poslancov do NR SR alebo nejakej druhej komory zrejme muselo skončiť a HZDS by bolo nútené začať sa deliť o moc. A to, ako veľmi dobre vieme, je pre V. Mečiara predstava takmer neznesiteľná.
Hoci na úrovni vlád prebiehali rokovania takmer bez výrazných konfliktov, situácia vo Federálnom zhromaždení ani zďaleka nebola taká jednoznačná a obaja predsedovia si veľmi dobre uvedomovali, že prijatie zákonov o delení majetku a zániku federácie nie je v žiadnom prípade stopercentne poistené. Aj preto sa delegácie v Židlochoviciach dohodli, že obe vlády budú pripravovať aj alternatívu zániku federácie – mala ňou byť dohoda republík potvrdená národnými radami.