Deklarácia o zvrchovanosti SR alebo Samostatnosť nechceme 13
A potom sa začali klásť základy slovenskej samostatnosti (že neskorších desať rokov neraz oprášilo Masarykovu myšlienku o udržiavaní sa štátov na základoch, na akých vznikli, v tom čase netušili mnohí). Ako prvý v rozprave vystúpil František Mikloško s návrhom, aby bol do programu zaradený návrh zákona na vyhlásenie referenda o vystúpení SR z ČSFR, čo odôvodňoval ideou, že zvrchovanú republiku môžu tvoriť len zvrchovaní občania, jeho návrh však poslanci odmietli. Poslanec SNS V. Miškovský bol úspešnejší, keď navrhoval, aby sa o deklarácii hlasovalo verejne podľa mien (tento úzus sa neskôr zopakoval aj pri hlasovaní o slovenskej ústave - v oboch prípadoch proti tomuto spôsobu protestovala poslankyňa SDĽ Gabriela Rothmayerová, v oboch prípadoch neúspešne).
Ivan Gašparovič ešte vyslovil nádej, že sa tento akt odohrá dôstojne (s celkom vtipným dodatkom, "ako to zodpovedá duchovnej, politickej a kultúrnej tradícii nášho národa"), Českej republike navrhol "nové usporiadanie vzájomných vzťahov v novom útvare, ktorý by vznikol na základe medzištátnej zmluvy dvoch rovnocenných partnerov" a prečítal text navrhovanej deklarácie:
"My, demokraticky zvolená SNR, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie. Uznávajúc právo národov na sebaurčenie vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta. Touto deklaráciou SNR vyhlasuje zvrchovanosť SR ako základ suverénneho štátu slovenského národa."
Konfrontácia ideí a levelov
Rozpravu otvoril predseda vlády V. Mečiar a zdôraznil historickú chvíľu, ktorou "deklarujeme stupeň intelektuálnej, spoločenskej zrelosti Slovenska, ktoré je schopné brať svoj osud do svojich rúk. Deklarácia je politická, nie je konštitučným aktom, nevzniká z nej samostatný štát, ale je jasným signálom navonok, že úmysel tvorby vlastnej štátnosti berieme do vlastných rúk a chceme ho vyriešiť a dotiahnuť do konca". Vo svojom vystúpení ešte avizoval prijatie slovenskej ústavy a úplne v duchu svojej doteraz nejasnej roly otca - zakladateľa, naznačoval českým bratom, aby sme prestali hovoriť o tom, či federácia alebo konfederácia, ale hovorili radšej o spoločných záujmoch a ich inštitucionálnom vyjadrení. Po ňom predniesol posolstvo federálnych poslancov Michal Kováč, ktorý oveľa otvorenejšie akcentoval deklaráciu ako "rozhodný krok na ceste k faktickej štátnej zvrchovanosti a rovnoprávnej spolupráci so všetkými štátmi sveta". Podľa schváleného postupu vystúpili aj predsedovia všetkých poslaneckých klubov - Pál Csáky za MKDH, Štefan Kvietik za SNS, Ján Čarnogurský za KDH, Milan Ftáčnik za SDĽ a Hvezdoň Kočtúch za HZDS.
Pál Csáky popri slovách uznania, že je to vážna chvíľa v histórii slovenského národa a že MKDH a Spolužitie uznávajú právo národov na sebaurčenie a emancipačné snahy v Slovenskej republike a celkom logicky posunul princíp sebaurčenia aj na národné menšiny - žiadajúc, aby mali právo na jeho uplatnenie vo forme samosprávy. Za jeho návrh po ukončení rozpravy hlasovalo 17 poslancov, proti bolo 99 a zdržalo sa 30 poslancov.
Reč Jána Čarnogurského bola zážitkom, avšak v čase a priestore a globálnej situácii, kedy a kde odznela, vyznela ako do márnosti hodené šperky. Podstatou bolo porovnanie s americkým vyhlásením nezávislosti a tvrdenie, že SNR sa snaží vlámať do otvorených dverí, pretože Slovensko už je zvrchované aj podľa ústavných pomerov federácie: "Čo deklaruje naša deklarácia? Deklaruje prirodzené právo slovenského národa na samourčenie, deklaruje vôľu slobodne si utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, deklaruje zvrchovanosť SR ako základ suverénneho štátu slovenského národa. Ale veď toto všetko je už nie iba deklarované, ale dokonca ústavne zakotvené. Je to zakotvené v ústavnom zákone o československej federácii z roku 1968." Pripomenul rokovania s českou stranou, ktoré boli koncentrované do otázky - buď federácia alebo samostatnosť, na čom sa nič nezmenilo ani pri súčasných rokovaniach V. Mečiara a V. Klausa: "Ak slovenská reprezentácia prichádzala na rokovanie s nejakým iným návrhom, napríklad s návrhom na vytvorenie konfederácie, mala dvojakú voľbu - buď ustúpiť a súhlasiť s federáciou, alebo potom uskutočniť také riešenie, ktoré je slovenská strana schopná uskutočniť jednostranne. Jediným takým riešením je vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Slovenská reprezentácia, ktorá nesúhlasí s federáciou, musí preto ísť do rokovania s českou stranou s pripraveným riešením v zálohe. Tým riešením je rozdelenie republiky a vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Predložený návrh deklarácie zahmlieva takúto jasnú alternatívu tým, že opakuje formulácie ústavného zákona." V krátkom exkurze pripomenul zahmlievacie výroky predstaviteľov HZDS, ktoré siahali od odmietania rozdelenia Česko-Slovenska až po samostatnosť, a zdôraznil, že pred vyhlásením samostatnosti by mali mať občania SR právo, aby sa k nemu vyjadrili v referende. Pripomenul aj niekdajšie federalistické výroky V. Mečiara v čase, keď KDH hovorilo o samostatnej hviezdičke a stoličke v Európe (ak bude treba, tak Čechov "do federácie nielen dotlačíme, ale ak by sa to ukázalo ako úplne nevyhnutné a ako jediná možnosť, tak ich do nej aj dokopeme" - Národná obroda 5.12.1990), privítal medzi hosťami Mariána Šťastného, ktorému v novembri 1989 Milan Kňažko dovolil po intervencii Čarnogurského a Mikloška na námestí SNP vystúpiť, ale s podmienkou, iba ak nespomenie, že je tu za Svetový kongres Slovákov. Nie raz prevyšoval Mečiara svojím videním a starosť o budúcnosť slovenského národa priam prorocky naznačil slovami: "Ešte viac než postoje v minulosti sú pre KDH dôležité vyhliadky a postoje politikov v budúcnosti. Aké bude zvrchované Slovensko v budúcnosti? Bude v ňom vládnuť demokratický režim podporujúci priateľstvo medzi svojimi občanmi? Vyvoláva v nás znepokojenie, že návrh deklarácie predkladá hnutie, ktoré neustále s niekým zápasí, vždy má nejakého nepriateľa, pravidelnou súčasťou jeho politických metód sú vyhrážky. Je schopné takéto hnutie úmerne svojej politickej zodpovednosti zabezpečiť demokratické stabilné a prosperujúce Slovensko?"
A v závere tvrdými slovami odkrýval, na čo slúži deklarácia: "Je to hazardná hra s vecou, ktorá by mala byť pre každú Slovenku a pre každého Slováka svätá, s vecou, o ktorej by sme mali rozhodnúť všetci, a nie iba politici. Deklarácia toho, čo je, a hmlisté naznačenie budúcich zmien sa z čistého aktu nášho národa stáva nástrojom nátlakovej politickej hry. Je to hra smerujúca k politickej destabilizácii tohto priestoru Európy, hra cynicky kalkulujúca s citmi nášho národa, hra, ktorá len hmlisto naznačuje, pretože svoje skutočné ciele proste formulovať nechce. V takejto hre KDH hrať nebude, pretože je to úmyselné uvádzanie slovenského národa do omylu. Z týchto dôvodov budú poslanci KDH hlasovať proti predloženej deklarácii. Vidíme v tom hlasovanie za slovenské záujmy, vidíme v tom ochranu Slovenska pred hazardnou politikou." Pochopenie pre jeho slová v rokovacej sále nebolo veľké, pred budovou SNR skôr mizerné.
Mikloško o sedem rokov neskôr
(Na tomto mieste by som nechcel obísť moju otázku Františkovi Mikloškovi o niekoľko rokov neskôr v lete 1996: Zistenie Jána Čarnogurského, že slovenská spoločnosť je komunistická, dosť spochybňuje tézu o katolíckosti Slovenska. Váš predseda ostal na polceste, pretože sa bál, že moci sa chytia komunisti. Jeho myšlienky sa chopili iní ľudia a táto krajina je aj tak v rukách komunistov.
Mikloško: "Je to aj náš vnútorný problém. V rozhodujúcej chvíli sme neodhadli politický vývoj. Keď v SNR vystúpil minister Oberhauser s návrhom deklarácie o zvrchovanosti Slovenska, Ján Čarnogurský to nazval politickým primitivizmom. Jeho brilantné vystúpenie možno však zároveň charakterizovať ako neodhadnutie situácie. V. Mečiar načrtol päť možností štátoprávneho usporiadania a čakal, ktoré sa nakoniec ujme. Ešte na jeseň v roku 1992, keď bolo jasné, že sa štát rozpadne, vyhlasoval, že do rozdelenia štátu nás dotlačil Klaus. V roku 1945 skončil slovenský štát v troskách. Všetci, ktorí sa v ňom angažovali, ostali na medzinárodnom poli aj doma označení ako klérofašisti. Ostali iba komunisti, ktorí boli jediní akceptovateľní aj na medzinárodnom poli. Keď sme sa rozhodovali, či hlasovať za zvrchovanosť alebo nie, zaznel tam tento hlavný motív: Ak do toho pôjdeme s Mečiarom, môže sa zopakovať situácia, že všetci ostaneme v jednom vreci a Slovensko nebude mať kto zachraňovať. Bodaj by sa to nestalo. Ak však bude Mečiar viesť politiku naďalej ako doteraz, potom príde okamih, keď sa ukáže, že KDH je vlastenecké.")
Odchádzajúci do minulosti
Milan Ftáčnik iba potvrdil, čo sa o SDĽ vie s nezvratnou istotou - biblické "tvoja reč nech je áno, áno, nie, nie" je politickým potomkom komunistov mimoriadne vzdialené: "SDĽ chápala deklaráciu o zvrchovanosti ako východisko ku svojej koncepcii riešenia štátoprávneho usporiadania, t.j. koncepcii dvoch zvrchovaných republík, ktoré sa slobodne rozhodnú žiť v spoločnom zväzku, ktorý bude mať federatívne a konfederatívne črty, a ktoré spoločnému centru delegujú právomoci tak, aby spoločne riešili tie problémy, ktoré sú pre ne výhodné a ktoré im obom prinášajú dodatočné efekty." Čo sa v situácii, keď sa za jedným stolom usadia V. Mečiar a V. Klaus, jednoducho nedá dosiahnuť. A skôr prejavom servility ako naivity boli slová: "Oceňujem dôsledný postoj HZDS, osobitne predsedu tohto hnutia a vlády V. Mečiara, ktorý sa vyslovuje za to, aby o zásadnej zmene štátoprávneho usporiadania, ktoré nás čaká, rozhodli sami občania. Táto myšlienka je blízka našim programovým predstavám, podobne ako myšlienka, aby formou na vyjadrenie obsahu spolužitia ČR a SR bola štátna zmluva. Keďže SDĽ ide o to, aby sa to nevnímalo ako vyhlásenie samostatnosti, preto sme navrhovali, aby sa v uznesení, ktorým prijímame deklaráciu, vyjadrila myšlienka, že o jej naplnenie sa budeme usilovať ústavnou cestou." A hoci sa tak nestalo, SDĽ s výnimkou jej poslancov maďarskej národnosti hlasovala za.
Hvezdoň Kočtúch zostal verný svojmu menu a obraznému uchopovaniu reality: "Sám som mal tú česť osem mesiacov v roku 1968 riešiť ústavný zákon o československej federácii. Poznám návrhy, poznám dennodenné vyjasňovanie jednotlivých článkov ústavného zákona do 21. augusta, a poznám limity, mantinely, ktoré bolo treba prijať po 21. auguste 1968, lebo túto ústavu sme prijali 27. októbra v tomže roku, v čase okupácie. Suverenita bola zakotvená, bol to však zápis do totalitného piesku. Nebol to zápis vrytý do mramoru alebo do kremeňa... Dnes konečne vstupujeme do svojho dedičstva. V dedičnej listine, v najvlastnejšom našom odkaze čítam: Pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom. Neprávosť sme chápali ako sestru zloby a nenávisti, nenávisť ako kmotru skazy a záhuby. Preto naším historickým testamentom je žiť slobodne, vzpriamene, bez pánov a bez tútorov, bez sprievodcov dejinami, čo sa nám vnucovali. Sloboda, suverenita, spravodlivosť - to sú tri atribúty nášho dedičstva, to sú tie tri duchovné vrchy, ktoré môžeme vidieť v našom slovenskom znaku."
V závere rozpravy ešte Peter Weiss privítal predstaviteľov talianskej Severnej ligy - Lege Nord, usilujúcej o sebaurčenie národov severného Talianska - F. Rocchetta a F. Speroniho, Ľ. Fogaš upresnil v Csákyho návrhu terminológiu a odporučil zmeniť národnú menšinu na národnostnú, čo odmietol v mene klubu E. Rózsa.
Hlasovanie o Csákyho pozmeňujúcich návrhoch je jasné a potom sa už hlasuje o samotnej deklarácii. Ako prvý schvaľuje deklaráciu I. Gašparovič, nasleduje P. Weiss, členovia vlády s poslaneckým mandátom, 113 poslancov za, zástupcovia KDH vstávajú so slovami - Hlasujem proti deklarácii, čo si o šesť týždňov dní zopakujú pri prijímaní Ústavy SR.
Je odhlasované, poslanci stoja, Gašparovič číta slávnostne text Deklarácie a potom spolu s Mečiarom za zvukov Suchoňovej piesne Aká si mi krásna, ty rodná zem moja, podpisujú jej text. O chvíľu neskôr spolu vystúpia na balkón aj s Jozefom Markušom (na ten istý balkón, na ktorý počas prijímania jazykového zákona Mečiar odmietol vystúpiť, aby povedal predstaviteľom ľudu, ako to s jeho jazykom naozaj myslí), aby si vychutnali ovácie davu. A premiér, ktorý ešte pred niekoľkými minútami hovoril o intelektuálnej zrelosti slovenského národa, dáva najavo tú svoju, keď žiada dav, aby nechal odísť poslancov KDH, "odchádzajúcich do minulosti" (netušiac, že do nej bude sám ešte niekoľkokrát odchádzať a sa z nej navracať).
Václav Havel odchádza
Havlovo oznámenie, že v pondelok 20. júla o 18. hodine abdikuje z postu československého prezidenta, sčasti v správach svetových agentúr prekrylo rozhodnutie slovenského parlamentu prijať deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska. Havlov čin sa vnímal väčšinou ako reakcia na vyhlásenie deklarácie o zvrchovanosti Slovenska a za ďalší signál, že spoločný štát po 74 rokoch opäť končí. A hoci vo väčšine agentúr a zahraničných médií zaznievali slová uznania pre dovtedajšiu činnosť V. Havla ako prezidenta a pochopenia, že tento krok urobil v čase, keď už nemohol pre udržanie spoločného štátu nič urobiť (je faktom, že spolu s P. Pithartom predbiehali väčšinové vnímanie slovenských reálií českou spoločnosťou), neboli výnimkou ani kritické slová na jeho adresu za nesprávne odhadnutie slovenského národnouvedomovacieho procesu a za chyby, ktorým sa vo vzťahu k slovenskej spoločnosti nevyhol.
Napríklad Die Welt zdôraznil fakt, že jedna z Havlových chýb spočíva v tom, že ako veľkomestský Pražan nesprávne hodnotil vyostrenosť slovenskej otázky, že čechoslovakizmus bol príčinou jej podceňovania. A belgický denník Le Soir išiel ešte ďalej, keď písal, že rovnako ako Walesa či Gamsachurdia sa ukázal ako nespôsobilý vykonávať moc. "Všetkým chýbal organizačný talent, znalosť ekonomiky a schopnosť predvídať dôsledky vlastných činov, čo je podstatou politiky", tak zneli tvrdé slová belgického denníka. Hoci asi treba dodať, že udržať spoločný štát by na poste hlavy štátu nedokázal ani oveľa schopnejší politik - diferencie oboch spoločností boli v tom čase priveľké.
Svoje rozhodnutie Václav Havel zdôvodňoval aj na stretnutí s novinármi v Lánoch iba pár hodín pred abdikáciou. Opäť povedal, že prijatie deklarácie o zvrchovanosti SR nebolo hlavným dôvodom jeho rozhodnutia abdikovať a zopakoval svoje predchádzajúce stanovisko, podľa ktorého čakal najmä na to, kým Federálne zhromaždenie vysloví dôveru federálnej vláde. Za svoj najväčší neúspech považoval to, že sa nepodarilo vytvoriť spravodlivú demokratickú federáciu.
Prejavom istej rezignácie boli jeho slová, že kým predtým bol za to, aby o takej zásadnej veci, či máme žiť v jednom štáte alebo vo dvoch, rozhodli občania v referende, v tom čase už bolo na taký krok neskoro.
A hoci V. Havel ani nikdy potom nepriznal, že by medzi deklaráciou a jeho rozhodnutím bola priama súvislosť, nevidieť ju nebolo možné. Že s týmto krokom a jeho prevládajúcim vysvetlením na domácej a zahraničnej scéne kalkulovali české politické kruhy, rozhodnuté rozdeliť federáciu čo najskôr, bolo odvrátenou stranou tejto mince - a bolo by naivné sa domnievať, že si to V. Havel neuvedomoval.
(Na tomto mieste mi nedá nepripomenúť postreh historikov, že ani Václavovi Havlovi, rovnako ako jeho predchodcom na Pražskom hrade, sa nepodarilo odovzdať kompetencie svojmu nasledovníkovi, riadne zvolenému vo voľbách. Havel bol piatym československým prezidentom, ktorý zo svojho postu abdikoval. Tomáš G. Masaryk abdikoval v roku 1935 vo veku 85 rokov, dva roky pred svojou smrťou. Edvard Beneš abdikoval dvakrát - na jeseň 1938 po prijatí mníchovského diktátu a potom v roku 1948 po februárovom komunistickom puči. Antonín Novotný sa vzdal úradu na jar 1968 po začiatku tzv. obrodného procesu a Gustáv Husák abdikoval tri týždne po 17. novembri 1989. Klement Gottwald a Antonín Zápotocký zomreli počas volebného obdobia, Emil Hácha odišiel zo svojho úradu po oslobodení Československa takmer rovno do väzenia, kde zomrel, a Ludvík Svoboda bol de facto zbavený funkcie federálnym parlamentom, keď sa vzhľadom na jeho dlhodobo zlý zdravotný stav uskutočnili predčasné prezidentské voľby.)
Deklarácia a abdikácia
Nielen pre zahraničnú, ale už aj pre domácu verejnosť bolo čoraz zjavnejšie, že deklarácia o zvrchovanosti a Havlova abdikácia sú ďalšími kamienkami mozaiky, ktorej celkový obraz hovoril o zániku Česko-Slovenska. Rovnako sa však nepochybovalo o tom, že Václav Havel prinajmenej z českej politiky natrvalo neodíde, a že po očakávanom rozdelení ČSFR bude kandidovať na funkciu najvyššiu v obnovenom českom štáte, na post českého prezidenta. (Bolo smolou, či nešťastím slovenskej spoločnosti, že jediná, s Havlom v zahraničí porovnateľná politická osobnosť, Alexander Dubček, sa samostatného Slovenska nedožil.) Napokon, netajil sa tým ani predseda ČNR Milan Uhde krátko po oznámení o Havlovej abdikácii: "Cestu ku kandidatúre Václava Havla na funkciu českého prezidenta považujem v tejto chvíli za úplne priechodnú."
Aj sám Václav Klaus v pondelok ráno, keď v deň abdikácie spolu s predsedom ČNR Milanom Uhdem navštívili V. Havla, vyhlásil, že "akokoľvek to nie je radostná chvíľa, veríme, že to nie je chvíľa posledná. Počítame s tým, že sa Václav Havel objaví znova ako významná osobnosť na úrovni Českej republiky". Spolu s Uhdem mu dokonca odovzdali Archív český, obsahujúci kópie listín českého štátu od najstarších čias po dobu Karola IV. "Pán prezident bude mať príležitosť si ich prezrieť, aby spolu s nami hľadel do tých čias, keď bol český štát európskou samozrejmosťou. My by sme si želali, aby tak tomu bolo opäť," úplne jednoznačne sa vyjadril Uhde.
(Len novinárka Rudého práva Kateřina Perknerová prejavila vešteckú schopnosť a po pochybnostiach, ako dlho vydrží idylické spojenie Havel - Klaus, avizovala, že sa "ešte môžeme dočkať času, keď vývoj českej politickej scény bude významne ovplyvňovaný aj napätím medzi jej protagonistami".)
Václav Havel sa svojimi ambíciami stať sa českým prezidentom tiež veľmi netajil - na už spomínanom stretnutí s novinármi v Lánoch však vyhlásil, že sa nezaujíma o akékoľvek prezidentovanie, ale dôležité bude to, ako bude funkcia českého prezidenta definovaná. "Nemal by to byť iba niekto, kto kladie vence k pomníkom. Nemal by ani byť v čele výkonnej moci, ako je to v prezidentských systémoch," povedal.
Macek po desiatich rokoch
O desať rokov neskôr, v máji 2002, mi vtedajší podpredseda ODS a podpredseda federálnej vlády Miroslav Macek v jeho vile v Zábřehu otvorene povedal, že keby v tom čase jestvovala akákoľvek možnosť dosiahnuť, aby Havel nebol prezidentom, spolu s Klausom by to s potešením urobili. Sám však vedel, že "bolo úplne jasné, že vnútroštátne aj navonok rozdeliť štát a ešte vygenerovať prezidenta a vymeniť ho za Havla, tak to je totálna absurdita. Do toho by sa rozumný politik nikdy nemohol pustiť. Havel tam samozrejme bol nutný na začiatok štátu a obava, že by Havel nechcel byť prezidentom, je na smiech". Kritický postoj k Havlovi mi Macek takisto úplne bez zábran vysvetlil, keď na otázku, čo im s Klausom na Havlovi tak prekážalo, so šokujúcou otvorenosťou povedal: "To je veľmi jednoduché. Na prezidentovi mi najviac vadí, že ho považujem za veľmi neúprimného človeka, ale neuveriteľne neúprimného, ktorý na jednej strane, kade chodí, tade hlása, že žije v pravde, že je veriaci, a iba pravda a dobro, pritom je to neskonalý intrigán, ktorý dokáže intrigovať a rozohrávať hry. To by mi až tak nevadilo, pretože to patrí k politike, ale vadí mi to jeho pokrytectvo."
Z hľadiska fungovania federácie však bolo podstatné, že otázky prezidentských kompetencií boli ústavne vyriešené. V prípade nezvolenia nového prezidenta - najbližšie kolo volieb sa konalo už 30. júla a bolo veľmi nepravdepodobné, že bude úspešné - prechádzajú jeho kompetencie na Federálne zhromaždenie a federálnu vládu. Na svojom mimoriadnom zasadaní v pondelok 20. júla večer federálna vláda rozhodla, že na Jana Stráského o. i. prechádzajú kompetencie zastupovať ČSFR navonok, ratifikovať medzinárodné zmluvy, podpisovať zákony FZ, vymenovávať vyšších štátnych funkcionárov - napríklad riaditeľa BIS, vymenovávať aj generálov a profesorov a rektorov vysokých škôl. Stráský sa takisto stal vrchným veliteľom ozbrojených síl. Ako sám povedal na tlačovke po tomto rokovaní vlády, raz týždenne bude dochádzať na Pražský hrad, aby tam plnil funkcie prezidenta štátu.
Predsedníctvu FZ patrili právomoci vymenovávať a odvolávať vládu a jej členov. Zvyšné právomoci si ponechala federálna vláda. Okrem iného to bolo zvolávanie zasadania FZ a jeho vyhlasovanie za skončené, vyhlasovanie vojnového stavu a vypovedanie vojny.