Choď na obsah Choď na menu
 


Banditizmus pri delení majetku alebo Samostatnosť 20

11. 9. 2009

 

 
O štyri dni neskôr, ako bolo pôvodne plánované, sa uskutočnilo prvé z troch rokovaní oboch republikových vlád o sústave zmlúv medzi Českou a Slovenskou republikou, ktoré mali riešiť mnohostranné vzájomné kontakty po očakávanom rozdelení Česko-Slovenska. Namiesto 6. októbra v Židlochoviciach sa obe delegácie stretli 10. 10. v Kolodějoch. Zrejme stres a sčasti aj profesionálna výbava slovenských ministrov spôsobili, že kým slovenská vláda dostala české návrhy zmlúv už 7. októbra, český partner dostal slovenské varianty až v piatok večer pred rokovaním - navyše s nepríjemnou zámenou jedného textu, ktorý vychádzal zo starých a v Jihlave definitívne prekonaných predstáv o česko-slovenskej únii. Keďže česká strana nemala čas na ich preštudovanie, základom rokovaní sa podľa Klausových vyjadrení stali české predstavy a slovenské návrhy dostali charakter „pozmeňujúcich návrhov". Ešte pred začiatkom  rokovaní však Klaus ostro kritizoval Mečiara za materiál o čs. únii: „Je to pokus keď nie o úniu s veľkým Ú, tak aspoň o úniu so stredným Ú." Mečiar sa mu za omyl ospravedlnil - "došlo k výmene materiálu, teraz dôjde k výmene pracovníka", konkretizoval personálnu stránku tohto konfliktu hovorca slovenskej vlády B. Géci.

(K tomuto maléru sa neskôr vyjadril aj riaditeľ organizačného odboru vlády S. Minarovič, podľa ktorého hlavnou príčinou odoslania nesprávneho podkladového materiálu bolo preloženie mimoriadnej schôdze vlády zo 7. na 9. októbra, čo vyvolalo časový stres, vystupňovaný aj vyhlásením V. Klausa, že "pokiaľ vôbec tieto materiály existujú, česká vláda si ich nebude môcť prečítať". Ešte v piatok o 19. hodine neboli materiály pre českú vládu odoslané, a tak " v tejto situácii som dal pokyn zhromaždiť 18 materiálov, ktoré na rokovanie vlády 6. októbra predložil minister Kňažko. Medzi nimi bol aj spis obsahujúci dva varianty - návrh zmluvy o priateľstve a dobrých susedských vzťahoch a návrh zmluvy o únii," upresňoval situáciu Minarovič. "Vodič už čakal pod oknom mojej kancelárie, ktorým sme mu podali desať balíkov a išiel rýchlo do Prahy. Tak sa stalo, že sa do Prahy dostal variant B, aj keď sa predtým vláda rozhodla pre variant A," dodal Minarovič, ktorý požiadal o uvoľnenie z funkcie.)

Na spomínanom mimoriadnom rokovaní sa slovenská vláda sústredila na otázky colnej únie a viac-menej akceptovala české predstavy. Podľa podpredsedu slovenskej vlády R. Kováča boli totiž návrhy českej strany kvalitnejšie v ekonomických otázkach, a preto ich slovenská strana brala za základ rokovaní. Aj návrhy na koordinovanie postupov v menových vzťahoch boli dobre pripravené a korešpondovali so slovenskými predstavami. Kováč však takisto tvrdil, že slovenská strana mala lepšie pripravené materiály o sociálnych otázkach - Klaus však práve v otázkach sociálneho zabezpečenia a občianstva predpovedal dlhé diskusie.

Rokovanie trvalo vyše osem hodín, prinieslo však prvé výsledky, ktoré mali byť definitívne uzatvorené na ďalšom rokovaní na slovenskom území. Ako sa očakávalo, najmenej rozporov bolo v otázke colnej únie - obom vládam na nej záležalo nielen kvôli neprerušeniu obchodných vzťahov, kde boli na sebe obe republiky do veľkej miery závislé, ale aj kvôli rokovaniu vlád krajín visegrádskej trojky s predstaviteľmi Európskych spoločenstiev koncom mesiaca v Londýne.

Ďalšou dôležitou otázkou kolodějských rokovaní bola predbežná dohoda o menovej únii - delenie meny malo byť rozdelené do troch etáp: v prvej mala byť mena spoločná, v druhej malo dôjsť k vzniku dvoch samostatných mien na báze kurzu 1:1 a v tretej fáze malo dôjsť k postupnému odďaľovaniu oboch menových sústav na základe vývoja republikových ekonomík. V tom čase sa ešte predpokladalo - alebo aspoň to politici na oboch stranách verejnosti tvrdili - že spoločná mena vydrží do 30. júna 1993. (V. Klaus napríklad v rozhovore pre Lidové noviny na otázku, či by pre českú ekonomiku nebolo výhodnejšie mať vlastnú menu hneď po 1. januári 1993, zdôraznil, že nejde o ústretovosť voči Slovensku, ale "z hľadiska optimálneho menového usporiadania o čosi celkom iné - o minimalizáciu strát, ktoré vzniknú z rozdelenia meny. Hrozí predovšetkým prudký pokles vzájomného obchodu medzi ČR a SR. A ak poklesne obchod, čo veľmi dobre poznáme z rozpadu RVHP, poklesne aj výroba a zamestnanosť. A to považujeme za väčšie riziko ako možnosť, že po troch mesiacoch zaregistrujeme diametrálne odlišný vývoj slovenského rozpočtu a potom odstúpime od spoločnej meny," prognózoval český premiér. Treba dodať, že vývoj mal oveľa prudší spád a spoločná mena nevydržala ani dva mesiace, dôvodom však nebol iba Klausom spomínaný vývoj slovenského rozpočtu - viac o tom nájdete v už uverejnenom rozhovore s Jiřím Weiglom, dlhodobým poradcom V. Klausa.)

Obe strany konštatovali, že medzi republikami nejestvujú žiadne územné spory, ako sa však očakávalo, dohodu neboli schopní nájsť v otázkach občianstva. Kým slovenská strana presadzovala variant únijného režimu, českí politici striktne trvali na cudzineckom režime. Mečiarove predstavy smerovali k rovnakým právam občanov oboch republík na území oboch krajín - konečný výsledok mal byť a napokon aj bol dohodnutý na rokovaní v Javorine 26. októbra. Delegácie sa dohodli aj na tom, že po uzatvorení čiastkových zmlúv mala byť podpísaná aj rámcová dohoda o priateľstve a spolupráci medzi oboma republikami, čím sa malo zavŕšiť delenie federácie.

Vlády v Javorine
Približne dva týždne po rokovaní v Kolodějoch sa obe republikové vlády stretli v tatranskej Javorine, v hoteli Poľana, vybudovanom pre bývalú komunistickú nomenklatúru. Nedeľné rokovania mali prevažne neformálny charakter, keď si jednotliví ministri prekonzultovali sporné i zhodné miesta pripravovaných dohôd, oficiálne rokovania oboch delegácií sa konali až v pondelok. Ako neraz predtým, slovenská strana ťahala za kratší koniec – prinajmenej presadili sa skôr české priority ako slovenské (týkajúce sa najmä občianstva a menovej únie).

Hlavné okruhy rokovaní na Javorine boli tri – jednou boli návrhy federálnych zákonov, týkajúce sa zániku federácie, federálneho majetku a s nimi súvisiace menšie ustanovenia (napríklad aj o budúcnosti federálnych poslancov). Obe vlády sa dohodli na jednoduchom znení návrhu ústavného zákona, podľa ktorého mala federácia zaniknúť 31. decembra 1992, nenašli však zhodu o delení federálneho majetku – podľa V. Klausa boli dôvodom pochybnosti o jeho veľkosti: „Bola vytvorená osemčlenná skupina, ktorá do konca tohto týždňa predloží kvantifikáciu majetku, a až na tomto základe vlády usúdia, či je možné prijať univerzálne princípy, ktoré sú v zákona naznačené,“ povedal český premiér na pondelkovej tlačovke. Ako však vypovedajú účastníci – podrobnejšie píše o tom Karol Wolf vo svojej knihe Podruhé a naposled) - pri tvrdých rokovaniach o delení majetku vytiahol Mečiar argument o uzatvorení tranzitného plynovodu a ropovodu. Klaus vraj reagoval slovami: „Dobrá, pánové, když se zde chcete bavit na úrovni mezinárodního banditismu, tak my u toho nemusíme být. Měli byste si ale uvědomit, že jakmile se k něčemu takovému odhodláte, ve světě jste skončili. A s námi také.“

(Ako píšem neskôr, s podobnou argumentáciou, ale už aj verejne, vystúpil Mečiar o niekoľko mesiacov neskôr už počas existencie samostatných štátov pri rokovaniach o delení Transgazu.)
Ostatné federálne normy - teda o zániku federácie, o zániku mandátu poslancov FZ, sudcov a pracovných a služobných pomerov vo federálnych inštitúciách - boli podľa Klausa dopracované do takej miery, že ich mohol federálny premiér J. Stráský vziať do Prahy. „Ešte dnes v nočných hodinách zasadne federálna vláda na mimoriadnom zasadaní, schváli ich a odovzdá Federálnemu zhromaždeniu,“ vyhlásil Klaus.

Najväčší balík problémov – z kvantitatívneho hľadiska – predstavovali návrhy zmlúv medzi oboma republikami, medzi ktorými dominovali otázky colnej a menovej únie, ako aj rozdelenie obchodných a vývozných kvót medzi Českou a Slovenskou republikou. Slovenská strana síce prichádzala na rokovanie s výhradami voči českej predstave kedykoľvek odstúpiť od dohody o spoločnej mene, napokon sa však uspokojila so záväzkom zachovať ju prinajmenej do 30. júna 1993, hoci obe strany zrejme tušili, že taký dlhý čas udržať spoločnú menu bude veľmi obtiažne. Realita roku 1993 napokon ukázala, že to nebolo možné dlhšie ako niekoľko týždňov – že však bola česká strana na túto alternatívu vývoja oveľa lepšie pripravená, svedčia nielen oveľa neskoršie slová M. Maceka, ale aj skutočnosť, že už v lete 1992 si objednali jej poprední finančníci (predovšetkým Pavel Kysilka, neskorší viceguvernér Českej národnej banky, považovaný za otca českej meny) vytlačenie kolkov na pripravované dočasné odlíšenie českej meny od slovenskej. Macek mi v rozhovore neskôr výslovne potvrdil, že poprední českí ekonómovia už pred voľbami v roku 1992 zistili, že programy ODS a HZDS sú nezlučiteľné a začali sa pripravovať na vznik samostatnej českej meny (čo neznamená nič viac a nič menej ako pripravovanie sa na rozdelenie federácie). Podľa neho iba niekoľko ľudí v ODS vedelo o príprave samostatnej českej meny, hoci „kolky sa rozhodne neobjednávali  okamžiku, keď sa rokovania začali, ale až v dobe, keď už bolo jasné, že sa štát rozdelí a bolo jasné, že ak sa rozdelí štát, je to otázka niekoľkých mesiacov, kedy sa rozdelí aj mena“. Na otázku, či potom dohoda o 30. júni ako termíne, dokedy má spoločná československá mena vydržať, nebola vopred blufom, Macek reagoval, „že takto sa to nedá povedať. Teoreticky to mohlo vydržať, ale samozrejme, to bol ten najkrajnejší termín. Bolo úplne jasné, že v okamihu, keď bude rozdelenie meny pripravené, tak v prvej sekunde potom sa bude mena deliť“.

Napokon, mnohé naznačovala už samotná dohoda o menovej únii, obsahujúca nielen mechanizmy na udržanie spoločnej meny, t.j. predovšetkým spoločný menový výbor a záväzky koordinovať svoje hospodárske a finančné politiky, ale aj možnosti jej ukončenia, t. j. predovšetkým závažné odlišnosti oboch ekonomík (napríklad daňová politika, schodok štátneho rozpočtu), či nezhody v spoločnom menovom výbore v zásadných otázkach menovej politiky.

Tomáš Ježek vypovedá
Dnes už všetci vieme, že 8. februára 1993 nastal ten deň D. Tomáš Ježek v knihe rozhovorov Budování kapitalismu v Čechách o tom píše mimoriadne zaujímavo, aj preto sa ospravedlňujem za oveľa dlhší citát: „Česká národná banka nebola nikdy priaznivcom menovej únie. Bolo to politické rozhodnutie vlády, a preto ho rešpektovala... Na druhej strane sa od počiatku na jej pád systematicky pripravovala. Predpokladala totiž situáciu, ktorá sa po mesiaci existencie česko-slovenskej menovej únie skutočne naplnila. Situáciu, ktorú možno nazvať útokom proti spoločnej československej mene. Rozpadom česko-slovenskej federácie totiž nastal psychologický útek od koruny. Zahraniční aj domáci experti, finančné inštitúcie, banky, firmy, občania neverili, že v čase existencie dvoch samostatných štátov s jednou spoločnou menou sa udrží jej kurz. Preto sa všetci zbavovali korún a nakupovali za ne devízy... Devízové rezervy centrálnej banky leteli začiatkom januára neuveriteľným tempom dole. Až sa podľa P. Kysilku priblížili ku kritickej hranici niekoľkých stoviek miliónov dolárov, teda zásobe na niekoľko dní (približne v tom čase minister Kubečka na tlačovke po rokovaní vlády oznámil verejnosti, že slovenské devízové rezervy sú vo výške asi dvesto miliónov dolárov, čím vydesil nielen novinárov, ale aj verejnosť a zrejme aj svojho premiéra – pozn. aut.). V tejto krízovej situácii bolo urýchlene zvolané zasadanie bankových expertov a vybraných ministrov českej vlády. Podľa dôverných informácií bolo vtedy veľmi ťažké presvedčiť najmä premiéra, že situácia je akútna, že čas menovej únie sa naplnil a že menová odluka uskutočnená v priebehu niekoľkých dní je nevyhnutná. Po tom, čo sa premiér Klaus podrobne zoznámil so situáciou a bolo prijaté stanovisko, že urýchlene uskutočnená menová odluka je skutočne jediným možným riešením, ešte v ten deň odletel do Bratislavy, kde absolvoval bleskovú poradu so slovenským premiérom Mečiarom... Rovnako aj Slovensku sa kriticky zmenšovali devízové rezervy, jeho peňažná zásoba sa navyše presúvala do českých bánk. Slovenské banky, podniky aj občania presúvali svoje úspory, vklady a ostatné finančné prostriedky do českých krajín, pretože právom predpokladali, že samostatná česká koruna na rozdiel od slovenskej nebude po menovej odluke devalvovaná a kurz bývalej federálnej meny si udrží. Obaja premiéri sa aj vďaka týmto súvislostiam na bleskovej nočnej schôdzke v Bratislave urýchlene dohodli, že menovú odluku treba uskutočniť čo najskôr.“

A odteraz má slovo Pavel Kysilka: „Premiér Klaus mi ešte v tú noc telefonoval, povedal mi, že mám okamžite vziať auto a odísť za Mečiarom. Povedať mu, ako to máme doma zorganizované, dohodnúť sa na koordinácii a postupe. Vzal som teda všetky materiály, scenáre o organizácii menovej odluky a odišiel som do Trenčianskych Teplíc a tam nás k môjmu úžasu vo svetríku a ponožkách privítala Mečiarova sekretárka pani Nagyová. Tá, ako sa nakoniec ukázalo, rokovaniam o menovej odluke zo slovenskej strany velila. Zložité rokovania prebiehali v noci. A Mečiar s Nagyovou počas nich pravidelne odbiehali do zadnej miestnosti, z ktorej sa po desiatich minútach či štvrťhodine vracali. Bol som z toho nervózny a úprimne šokovaný, pretože vždy, keď odišli, stratili ostatní snahu rokovať, čo rozhovory mimoriadne komplikovalo.

Prvá otázka, ktorú mi Mečiar položil, znela: Tak čo, pán Kysilka, kedy tú odluku urobíme. Pretože som vtedy nemal od premiéra žiadny striktný pokyn, ale tlačil ma čas, lebo devízové rezervy kriticky ubúdali a veľkú časť obeživa sme navyše z obehu sťahovali a kolkovali a moment, keď nebude v priebehu niekoľkých dní čím v obchodoch platiť, sa geometrickým radom približoval, povedal som Mečiarovi, že my sme pripravení menovú odluku urobiť 1. februára. Mečiar vyhlásil, že tak rýchlo pripravený nebude a navrhol, aby som si zvolil nejaký iný blízky dátum. Nemal som na to od premiéra žiadny mandát. Vedel som však, že odluka sa musí udiať rýchlo. Navrhol som teda dátum 8. februára. Mečiar povedal dobre, dohodnuté. A tak bol zvolený dátum menovej odluky.“)

Napokon, už v tom čase si nepravdepodobnosť pridlhého existovania spoločnej meny  uvedomovali aj obaja ministri financií – Július Tóth aj  Ivan Kočárník. Tóth pripustil slovenské oneskorenie v príprave vlastnej meny, spôsobené aj skutočnosťou, že na Slovensku nejestvovala ani národná banka, kým česká banka už mala vybudované základy vo federálnej inštitúcii. Podľa guvernéra Štátnej banky česko-slovenskej Josefa Tošovského mal osud spoločnej koruny závisieť predovšetkým od hospodárskej politiky oboch štátov, ktoré považoval za značne odlišné. Dokazoval to aj vtedajší vývoj štátnych rozpočtov, ktorý bol Slovensku v deficite, kým český vykazoval mierny prebytok. Tošovský však nevylučoval ani iný vývoj v samostatných štátoch: „Keby slovenská strana začala s opatrnou menovou a rozpočtovou politikou, môže byť vývoj prekvapujúci a trvaniu spoločnej meny by som dával väčšiu šancu.“
Dlhoročný poradca Václava Klausa Jiří Weigl naopak tvrdil, že český prísľub udržania spoločnej meny do konca júna 1993 bol myslený vážne. Zrejme sa len ťažko dajú spochybňovať jeho slová, že spoločná mena je veľmi komplikovaný problém, že ani dnes (t. j. desať rokov po rozdelení – pozn. aut.) sa napríklad celkom nevie, akú budúcnosť bude mať euro, a tak kým podľa Alana Greenspana sa spoločná európska mena dá vytvoriť, ale nie udržať, európski finančníci hovoria o životaschopnom projekte z dlhodobého hľadiska – a to je dnes ekonomické poznanie oveľa ďalej, ako  bolo to česko-slovenské v roku 1992, racionálne argumentuje Weigl. Podľa Weigla v tom čase nikto vôbec netušil, ako sa bude spoločná mena vyvíjať, tobôž sa nečakalo, že po vzniku samostatných štátov sa budú miliardy korún zo Slovenska presúvať do Čiech, že budú razantne klesať devízové rezervy oboch štátov, takže ekonómovia z Českej národnej banky začali tlačiť na oddelenie mien. Weigl sa takisto zúčastnil na utajovaných nočných januárových poradách Mečiara s Klausom, jedno bolo v Trenčianskych Tepliciach, druhé o pár dní v Prahe, kde sa analyzovali všetky dostupné dáta a informácie a po komplikovaných rokovaniach – podľa Weigla rolu „zlého muža“ hral na českej strane Kočárník, ktorý sa vždy do krvi hádal so slovenskými partnermi, až kým zmierlivo nezasiahol Klaus - vznikla dohoda o nevyhnutnosti oddelenia oboch mien.

Naspäť do Javoriny

Druhým najvýznamnejším bodom rokovania na Javorine bolo prijatie dohody o vytvorení colnej únie medzi Českou a Slovenskou republikou, dokončenie memoranda o colnej únii a rozdelenie obchodných a výrobných kvót medzi ČR a SR. Tento dokument o niekoľko dní odovzdali obaja premiéri predsedovi Komisie Európskych spoločenstiev Jacquesovi Delorsovi a britskému ministerskému predsedovi Johnovi Majorovi na stretnutí ES a krajín visegrádskej trojky v Londýne.

V texte memoranda sa písalo, že ČR a SR sa dohodli na vytvorení colnej únie na princípoch jednotného colného územia, na ktorom bude zabezpečený voľný pohyb tovarov a služieb. Ďalším princípom čs. colnej únie boli spoločné colné tarify a spoločná colná a obchodná politika voči tretím krajinám. Obe vlády takisto požiadali členské štáty ES a Komisiu ES, aby bola predĺžená platnosť dočasnej dohody o obchode uzatvorenej medzi ES a ČSFR, a aby sa potvrdilo nástupníctvo oboch štátov v tejto veci už od 1. januára 1993.

Obe strany sa však nedohodli na spoločnom riešení občianstva – kým Mečiar navrhoval dvojaké občianstvo, Klaus ho striktne odmietal. Výsledkom bolo, že každá republika ho síce riešila po svojom a zostala pri pôvodných predstavách, faktom však takisto bolo a je, že práva občanov oboch republík zostali na území druhého štátu skutočne nadštandardné, čo sa týka napríklad cezhraničného pohybu občanov oboch štátov, štúdia na vysokých školách, sociálneho a dôchodkového zabezpečenia či zamestnávania na území druhej republiky. Aj Jan Rychlík v knihe Rozpad Československa označuje slovenský prístup za veľmi liberálny, kým pre český variant používa slovo reštriktívny (s. 315-316). Hoci Rychlík pripúšťa, že „pri stanovení veľmi liberálneho prístupu zohrala svoju úlohu spomienka na vyháňanie Čechov zo Slovenska ľudáckym režimom v roku 1939, od ktorého sa Slovenská národná rada verejne dištancovala“ (s. 315), bližšie k jadru veci bude zrejme jeho postreh, že „český zákon o štátnom občianstve svojou požiadavkou čistého trestného registra bol v praxi namierený proti rómskej komunite“ (s. 316), za čo si česká strana vyslúžila tvrdú domácu i medzinárodnú kritiku. Eric Stein v tejto veci jemne paroduje slovenského novinára F. Meliša, podľa ktorého výsledkom českého odmietavého prístupu bolo zvýhodnenie Čechov na Slovensku, čo tiež vraj zodpovedá slovenskému záujmu udržať českých expertov na Slovensku (Česko-Slovensko, s. 191), racionálne jadro si však Melišov postreh určite udržal.

Svoju spokojnosť s Javorinou Klaus vôbec neskrýval – schválilo sa pätnásť zmlúv (okrem už spomínaných napríklad o predĺžení platnosti federálnych občianskych preukazov a cestovných pasov, bezvízovom režime, spoločnom cudzineckom režime, vyznačení spoločných hraníc, ochrane životného prostredia, koordinácii boja proti drogám, terorizmu a finančnej kriminalite, o lekárskej starostlivosti na území druhého štátu…), pričom ďalšie sa dostali na program tretieho spoločného rokovania oboch vláda 9. novembra v Židlochoviciach, vrátane „zastrešujúcej“ dohody o dobrom susedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci.