Spor Eduarda Chmelára so slovenskou pravicou ponechám na slovenskú pravicu - tu len poznamenám, ako si vychutnávam, ako sú slovenskí ľavicoví intelektuáli vo svojom vzťahu k Robertovi Ficovi takí podobní slovenským pravicovým intelektuálom v ich vzťahu k Mikulášovi Dzurindovi. Ak už nič iné, tak princíp nenaplneného očakávania má skutočná slovenská ľavica so skutočnou slovenskou pravicou spoločný.

Eduard Chmelár zvykne hyperbolizovať a niekedy ho zvedie zdanlivo excelentná formulácia na scestie, kde je objektívnych informácií poskromne. Ako sa mu stalo vo vete "Médiá vynašli investigatívnu žurnalistiku v pravom slova zmysle až po voľbách roku 2006 - svoju nadprácu v prospech kabinetu Mikuláša Dzurindu nijako nevnímajú." Pretože hovoriť o nadpráci médií v prospech kabinetu Mikuláša Dzurindu je mimoriadne nepresné - aj na pomery Eduarda Chmelára. Možno by stačilo osloviť samotného Mikuláša Dzurindu, Gabriela Palacku, Pavla Kanisa, Ľudovíta Kaníka, Ivana Mikloša, Pavla Ruska, Jozefa Macejku, Brigitu Schmognerovú, Pavla Koncoša, Petra Magvašiho, Pála Csákyho, Jirka Malchárka, Vladimíra Palka, Juraja Lišku, Rudolfa Zajaca, Martina Fronca, Pavla Prokopoviča... s otázkou nadpráce médií v ich prospech a aj Eduard Chmelár by musel zistiť, ako brutálne sa mýlil.
Isteže, tento spôsob overovania vlastnej bohorovnosti je dosť komplikovaný, tak to skúsme inak. V piatok trinásteho apríla 2007 sa konala mimoriadna schôdza NR SR, ktorej jediným bodom programu bol návrh na odvolanie ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka. Dôvod na jeho odvolanie je teraz úplne irelevantný, pretože pre meritum našej veci je dôležité niečo iné - spôsob obrany pána ministra, v ktorom veľkú rolu zohrávalo poukazovanie na prešľapy predchádzajúcich vlád Mikuláša Dzurindu. Jeden sumár ponúkol sám pán minister, druhý podpredseda NR SR za Smer - SD Miroslav Číž. Z Čížovho vystúpenia vyberám súhrn škandálov, ako ho ponúkol zrejme ľavicový intelektuál: podplácanie novinárov volebným štábom SDKÚ, reprivatizácia Nafty Gbely, licencia na frekvenciu GSM 1800 pridelená Globtelu a Eurotelu, miliardový tender na dodávateľa systému štátnej pokladnice, privatizácia Slovenských telekomunikácií, financovanie KDH firmou Petra Gaburu, tunelovanie Štátnych hmotných rezerv pri obchode s obilím, privatizácia Zváračského ústavu, päťmiliónový byta SPP Kinčeša, krach Devín banky, kauza ľahké motorové vlakové súpravy, tender na výstavbu Košická, privatizácia SPP, kauza Badžgoň, klientelizmus pri výstavbe pobočiek NBS, 460-miliónový odpustok voči súkromným poisťovniam, netransparentný výber dodávateľa 40-miliónovej kampane k dôchodkovej reforme, financovanie SDKÚ, služobné auto ministra Lišku, kupovanie poslancov v parlamente, výberové konania na ministerstve vnútra, utajená privatizácia Slovenských aerolínií...
Bez nároku na úplnosť tohto zoznamu si trúfam povedať, že z drvivej väčšiny tieto škandály Dzurindových kabinetov vypátrali a zverejnili slovenské médiá. Zrejme nie je celkom nevhodné tvrdiť, že investigatívnu žurnalistiku "vynašli" slovenské médiá dávno pred rokom 2006 (a niečo o tom vedia aj Mečiarove kabinety), len tá investigatívna žurnalistika pred rokom 2006 možno tak Eduardovi Chmelárovi neprekážala.