Choď na obsah Choď na menu
 


Wanted II!

 Ivan Gašparovič je hanbou Slovenska, povedal Peter Šťastný v rozhovore pre denník Sme a redaktorom určite poskočilo srdiečko, že sa našiel niekto nie bezvýznamný a neznámy, kto tak otvorene pomenoval pocit značnej časti obyvateľov Slovenska. Ak je to navyše potenciálny prezidentský kandidát, alebo aspoň človek, ktorý sa touto ambíciou netají a ktorého nemalá časť Slovenska uznáva za jeho prednovembrový príbeh a ponovembrové zásluhy o slovenský hokej, vzniká tu zaujímavý konflikt, ktorý by mohol ovplyvniť súboj o budúcu hlavu štátu.

„Desí ma, aký obrovský vplyv má v tejto krajine organizovaná zločinecká skupina bývalých nomenklatúrnych komunistických kádrov, eštebákov a rôznych donášačov. Niektorí z nich namiesto toho, aby sedeli v Ilave či v Leopoldove, rozhodujú o Slovensku. Ovládajú všetky inštitúcie, v ktorých sa rieši osud krajiny. Od Prezidentského paláca cez Úrad vlády až po justíciu a prokuratúru,“ pokračuje v rozhovore pre časopis .týždeň hokejová legenda a nepochybujem, že redaktorom tento postreh pomastil bruško, lebo sa nestáva často, aby niekto, komu môžu načúvať širšie masy slovenských občanov, takto otvorene pomenoval pocit mnohých občanov, ktorí denne a v masovom meradle zažívajú to, čo nedávno v bledomodrom pripustil aj premiér Robert Fico – Slovensko nie je právnym štátom (svoj podiel na tomto stave samozrejme premiér prehliadol).
Nástup do zápasu, teda oboch (v smečku aj .týždni), mal Peter Šťastný impozantný, podobný tomu v čase vstupu do NHL po emigrácii z komunistického Československa (v prvom zápase v NHL zaznamenal 8 bodov).
Bolo to príliš sľubné, aby to mohlo vydržať (ako hovorí jeden Murphyho zákon, ak sa ti zdá, že veci fungujú, niečo si prehliadol). Lebo prišla reč na SDKÚ a Mikuláša Dzurindu. A tu sa Peter Šťastný prejavil ako absolútny outsider. Iste, Šťastný má opodstatnené právo cítiť istú zaviazanosť voči človeku, ktorý ho do slovenskej vrcholovej politiky dostal, to však neznamená, že má obhajovať či až glorifikovať človeka, ktorý okrem nesporných zásluh za vyvedenie Slovenska z mečiarovskej čiernej diery má obrovské maslo na hlave za upevňovanie a sofistikovanie gorilieho systému, aký sa na Slovensku začal budovať za Vladimíra Mečiara a po plodnom dzurindovskom období žne bohatú úrodu aj za oboch Ficových vlád. Teda, môže, ale ostatní seno nežerú.
A že toto Peter Šťastný odmietal pripustiť v oboch spomínaných rozhovoroch, len naznačuje, ako je mimo slovenskej politickej reality, a že jeho kurz na víťazstvo v prezidentských voľbách bude mimoriadne vysoký (porovnateľný s víťazstvom Slovenska v kvalifikácii na futbalové MS v Brazílii).
Bez ohľadu na posledný prezidentský prieskum, kde Peter Šťastný obsadil štvrtú pozíciu (za Robertom Ficom, Andrejom Kiskom a Pavlom Hrušovským) s 10,6 percenta priaznivcov, možno usudzovať, že jeho šance sa limitne blížia k nule – pretože kým svojimi názormi na Ivana Gašparoviča a súčasnú mocenskú štruktúru prichádza o smerácky elektorát, adoráciou a glorifikáciou Mikuláša Dzurindu nebude hlboko načierať ani do neľavicového voličského spektra. Kandidátom pravice nemôže byť Dzurindov človek. Ak si to Peter Šťastný neuvedomil, buď je naivný alebo figúrka. Ani jedna z týchto rol na Hrad nevedie.

Róbert Kotian