WANTED!
Rozhodnutie SDKÚ-DS vrátiť do hry o Hrad Ivetu Radičovú vyzerá buď ako prúser alebo geniálny ťah. Alebo niečo medzitým. Po vyčerpaní celého spektra možností sa teda vráťme na zem.
To, že Iveta Radičová nemá záujem vrátiť sa do vrcholovej politiky, deklarovala toľkokrát, že by (sme) ju mohli brať aj vážne. Jej odmietavému postoju sa nedá ani čudovať, pretože informácie, akým neželaným žolíkom bola v Dzurindovej strane, sa tiež nedajú spočítať (prinajmenej mne sa to nechce spočítať). Ak však napriek tomu nové vedenie SDKÚ-DS uvažuje o tom, že Iveta Radičová v primeranom čase zmení svoj názor, nestoja ich očakávania celkom na vode.
Po prvé, súčasné vedenie SDKÚ-DS sa výrazne odlišuje od toho, ktoré jej hádzalo polená pod nohy. Čo bude samozrejme potrebné dokázať aj činmi, nielen verbálnymi deklaráciami (jeden skutok v nitrianskom regióne sa priam núka).
Po druhé, pozícia prezidenta oveľa viac vyhovuje Radičovej mentálnemu nastaveniu ako pozícia predsedu vlády, ktorú vykonávala navyše bez straníckej podpory. Prezident sa môže, hoci dnes to tak vôbec nevyzerá, cítiť aj správať akoby nadstraník, lebo do tejto pozície sa dostal v priamej voľbe vďaka hlasom voličov naprieč politickým spektrom, nie ako výsledok straníckych dohôd a kšeftov.
Po tretie, pozícia prezidenta ani zďaleka nie je len reprezentatívnou a formálnou, ako zisťujeme viac než intenzívne v posledných mesiacoch. Preto - aj vzhľadom na plazivú normalizáciu a glajchšaltovanie krajiny a revitalizáciu vedúcej úlohy strany Smer – je dôležité, či bude na Hrade poslušný panák a vykonávateľ vôle straníckych aparátov (jedného aparátu a jednej/dvoch finančných skupín), alebo racionálna a kompetentná osoba s významným mandátom od voličov.
Je jasné, že doterajšie nároky na budúcu hlavu štátu môže spĺňať viacero osobností slovenského politického života - v dnešnom Sme vymenúva Kornel Földvári tri mená kandidátov, ktorí by podľa neho mohli takúto rolu splniť, t. j. Milan Zemko, Martin Bútora a Rado Procházka. „Ani jedno menšie zlo“, zdôrazňuje Kornel Földvári a nedá sa s ním nesúhlasiť, že pri tomto uhle pohľadu sú spomínané kandidatúry postačujúce.
Avšak, po štvrté, mal by to byť človek, ktorý dokáže poraziť v priamej voľbe Roberta Fica alebo jeho kandidáta, a inak pozícia druhej strany vyzerať nebude. Tu sa nám ponuka alternatív brutálne zužuje, a v prípade, že by tým kandidátom bol napríklad Milan Ftáčnik, je takáto ponuka skoro nemožná. Lebo mať za sebou Roberta Fica a nevyvolávať v neľavicovej časti spoločnosti nadmerné obavy, to je diabolská kombinácia, len veľmi ťažko poraziteľná.
„Technickým“ detailom výberu sa budem venovať neskôr, priestor nepustí.
Veľkým problémom pre časť kritickejšej verejnosti budú doterajšie skúsenosti s Radičovej výkonom moci – a to, že ak niekto opakovane odmieta návrat do vrcholovej politiky, mali by sme ho brať vážne. A prípadnú zmenu postoja bude musieť veľmi veľmi starostlivo a kompetentne vysvetliť, ak nemá byť zdrojom posmeškov.
Ak však niečo môže urobiť iba jeden človek, tak to ten jeden človek urobiť musí.