Jožko Mak a hlava štátu
V prvom kole druhá pozícia so 455 996 voličmi, v druhom 1 307 065 hlasov, teda o 851 069 viac, čo znamená nárast o 186 percent. Nič nevypovedá viac o prezidentských voľbách ako toto číslo. Vzrast sympatizantov o 186 percent za dva týždne (čo by sa dalo s istou dávkou zlomyseľnosti nazvať až ako úžera, zachytil som taký postreh na fejsbúku) hovorí predovšetkým o tom, že Andrej Kiska bol spočiatku predovšetkým až druhou voľbou v poradí, ak by voličom nevyšla tá prvá (teda najmä Radoslav Procházka a Milan Kňažko – podľa výsledkov prieskumu Inštitútu pre verejné otázky Andreja Kisku v druhom kole podporilo 60 percent voličov Milana Kňažka a 56 percent voličov Radoslava Procházku z prvého kola).
Priveľa insitných generálov
Druhé kolo volieb vyplavilo na svet množstvo teórií a analýz a subprieskumov a komentárov a komentárov komentárov a podobne – zdravý rozum však hovorí, že také veľké množstvo voličov uprednostnilo popradského podnikateľa a filantropa najmä preto, že proti nemu stál jeho protipól. Celoživotný „podnikateľ v štátnych službách“ a človek, ktorý rozdeľuje krajinu podobne ako pred ním Vladimír Mečiar a Mikuláš Dzurinda. Človek, ktorý je síce najdôveryhodnejším politikom na Slovensku - súčasne je však aj najnedôveryhodnejším – a tí mu spočítali všetko, čím sa voči nim podľa ich názoru doteraz previnil. Referendum o Robertovi Ficovi – ako prezidentské voľby nazval sám predseda vlády – sa skončilo druhou najväčšou porážkou, akú sme doteraz v druhom kolo volieb zaznamenali.
Prezidentské voľby 1999 - 2009
1999 Rudolf Schuster 1 727 481 57,18%
1999 Vladimír Mečiar 1 293 642 42,81%
2004 Ivan Gašparovič 1 079 592 59,91%
2004 Vladimír Mečiar 1 293 642 42,81%
2009 Ivan Gašparovič 1 234 787 55,53
2009 Iveta Radičová 988 808 44,46%
Teória o neprimeranej fascinácii Andrejom Kiskom, či o istej chudobe ducha jeho voličov je najviac mimo misu zo všetkých. Fico vlastne ani neobhájil parlamentné počty Smeru z roku 2012, kedy Smer volilo 1 134 280 voličov a jeho predseda získal 762 360 preferenčných hlasov. Toto číslo zrejme spôsobilo, že úvahy o potenciálnom odchode Roberta Fica v prípade neúspechu, ktorými masíroval svojich voličov pred voľbami, vyprchali rýchlo ako dym, keď došlo na lámanie chleba – lebo bez predsedu je volebný potenciál tejto strany predsa len oveľa nižšieho kalibru. Nedá sa síce vylúčiť, že by odchod Roberta Fica z čela strany (či už na Hrad alebo do civilu) zatriasol preferenciami strany, je však len ťažko prijateľná predstava, že by sa strana rozvadila ako Svätoplukovi synovia a odišla na perifériu politiky. Na to je Smer priveľmi výnosnou hračkou, aby to jej skutoční majitelia dopustili. Predstava, že sa zakladatelia Smeru so zlatou akciou nečinne prizerajú, ako sa krídla strany púšťajú do bratovražedného boja v záujme nejakých ideí a hoci aj záujmov, je pekne bizarná a uveriteľná asi ako snehová guľa v pekle.
Skutočnosť, že Andrej Kiska získal v druhom kole takmer dvakrát toľko voličov ako v kole prvom, hovorí najmä o tom, že väčšinu jeho druhokolových voličov oslovila v prvom kole viac iná ponuka (konzervatívnejšia, liberálnejšia, profesionálnejšia, menej utáraná či menej povrchná...).
Opäť luxus slobodnej voľby
V prvom kole si väčšina voličov - podobne ako v roku 2004 – dovolila luxus voliť slobodne a podľa svojich priorít, aj preto bol súboj o druhé miesto taký vyrovnaný a ťažko predvídateľný. Obava, že by sa mohol zopakovať rok 2004, kedy do druhého kola nepostúpil jasný favorit Eduard Kukan, ale z jeho vzájomne sa vytesňovacieho súboja s Rudolfom Schusterom, Martinom Bútorom a Františkom Mikloškom profitoval práve Gašparovič, nebola reálna, lebo „druhá strana“ nepostavila druhého reálneho kandidáta a tak mnohým voličom bolo zrejme dosť jedno, či do druhého kola postúpi Kiska, Procházka alebo Kňažko. Bonusom tejto situácie napokon bolo, že do druhého kola postúpil síce komunikačne najslabší protivník, ale s najväčším koaličným potenciálom.
Keď však išlo do tuhého a hrozilo tu ovládnutie krajiny jednou stranou od riaditeľky mestskej knižnice na východnom Slovensku až po Grassalkovičov palác, slovenská spoločnosť sa opäť, porovnateľne s rokmi 1998 či 2010, zmobilizovala a pripravila favoritovi prieskumov studenú sprchu, z ktorej sa doteraz nespamätal. Čo, samozrejme, neznamená, že nepokračuje v tom, čo bolo dôvodom jeho porážky – v odsúdeniahodnom úsilí ovládnuť všetko, čo sa len dá, bez ohľadu na hanbu a otázky, aké jeho konanie vyvoláva. Darmo pred druhým kolom vsadil na svoju údajnú schopnosť spájať aj protivníkov (kde mu mimoriadne išlo po ruke KDH svojím „partnerstvom“ pri spoločnom predkladaní oboch zmien v ústave – tej o manželstve a tej o akožereforme justície), skúsenosť s kontroverznosťou a konfliktnosťou predsedu Smeru je v krajine poriadne zažratá. A niet lepšieho potvrdenia postrehu, že z ničoho sa Fico nepoučil a nič nezabudol, ako je, po prvé, škandalózna ponuka kandidátov na ústavných sudcov, z ktorých si bude zrejme vyberať ešte Ivan Gašparovič, a po druhé, úsilie odobrať budúcemu prezidentovi Andrejovi Kiskovi právomoc vymenúvať troch členov Súdnej rady...
Výsledky prezidentských volieb 2014
2.kolo
Andrej Kiska 1 307 065 59,4 %
Robert Fico 893 841 40,6 %
1.kolo
Robert Fico 531 919 28%
Andrej Kiska 455 996 24%
Radoslav Procházka 403 548 21,2%
Milan Kňažko 244 401 12,9%
Gyula Bárdos 97 035 5,1%
Pavol Hrušovský 63 298 3,3%
Helena Mezenská 45 180 2,4%
Prečo volili práve takto?
Dôvody, prečo si ľudia vybrali výraznou väčšinou nie veľmi známeho nepolitika pred celoživotným profesionálnym politikom s najvyššou (ne)dôveryhodnosťou), sa pokúsil zistiť povolebný prieskum Inštitútu pre verejné otázky. Podľa neho voliči najviac oceňovali nestraníckosť Andreja Kisku a skúsenosti Roberta Fica. Na prieskume nazvanom Prezidentské voľby 2014 očami verejnosti spolupracovali IVO a agentúra Focus, odpovedalo 1056 respondentov v čase od 1. do 8. apríla.
U Andreja Kisku až 89 percent voličov oceňovalo jeho nadstraníckosť, 84 percent voličov ho označilo za sympatickú osobnosť a 80 percent zdôraznilo jeho charitatívne zásluhy. U voličov Roberta Fica dominovali hlavne politické skúsenosti kandidáta (98 percent voličov), 93 percent jeho voličov ho vnímalo ako štátnika schopného presadzovať záujmy Slovenska v zahraničí a 83 percent ho považovalo za sympatickú osobnosť.
Zaujímavé boli aj stranícke zloženia oboch elektorátov. V druhom kole prezidentských volieb medzi voličmi Roberta Fica dominovali voliči jeho strany Smer-SD, ktorí tvorili 64 percent jeho voličov. Andreja Kisku volili 3 percentá voličov Smeru. Medzi voličmi Kisku dominovali tí, ktorí by sa v prípade parlamentných volieb nevedeli rozhodnúť, koho voliť. Podľa prieskumu ich bolo 17 percent. Jedenásť percent Kiskových voličov nechodí voliť v parlamentných voľbách. 48 percent jeho voličov tvorili voliči súčasných parlamentných opozičných strán. K úspechu Andreja Kisku vo voľbách podľa prieskumu prispelo aj to, že ho podporilo 60 percent voličov Milana Kňažka a 56 percent voličov Radoslava Procházku z prvého kola. Roberta Fica naopak podporilo v druhom kole približne 13 percent Procházkových aj Kňažkových voličov. Približne štvrtinu voličov Rada Procházku a Milana Kňažka voľba v druhom kole neoslovila. Napriek tomu bolo v druhom kole približne o 300-tisíc voličov viac – viac však medzi nimi zabodoval Popradčan.
A čo nás ešte čaká?
V prípade, že by si Smer-SD a jeho predseda vzali ponaučenie z posledného výprasku, dalo by sa očakávať, že medzi tromi najvyššími ústavnými činiteľmi zavládne prímerie a viac-menej selektívna kooperácia – to je to, čo by zrejme občania Slovenska ocenili najviac. Reálne by to vyzeralo tak, že v otázkach zahraničnej politiky by pokračoval status quo, kedy sa prezident stáva iba akousi symbolickou ikonou krajiny a nezasahuje do zahraničnej politiky viac, ako je potrebné a kde treba držať rozumnú lajnu, tam ju aj podrží. Doma by nevracal Národnej rade viac zákonov, ako je zvykom, ale nad vyslovenými neústavnosťami by oči neprivieral. Pri vymenúvaní sudcov či štátnych funkcionárov, kde má právomoci dané ústavou, by zbytočne nerobil ramená a model „čentéš“ by využíval iba v mimoriadnom prípade. Správa o stave krajiny by bola triezvou správou o stave krajiny a nie o mentálnych limitoch jej prednášateľa. A keby bolo treba, tak by si vyžiadal informácie o kauzách a prehreškoch mocných, aby im aspoň trochu hľadel na prsty a bol nejakým varovným inštitútom, že všetko skutočne nie je dovolené.
Toto by bolo možné v prípade, ak by premiérova podávaná ruka vo volebnú noc pri konštatovaní porážky nebola iba lacným a vynúteným gestom.
Keďže však poznáme našu politickú elitu, bol predchádzajúci odsek skôr z ríše fantázie, ako triezvym odhadom toho, čo nás čaká. Pretože prvé povolebné kroky strany Smer-SD a jej predsedu hovoria skôr o tom, že medzi najsilnejšou politickou stranou a budúcou hlavou štátu pokračuje vojna, tentoraz vedená inými prostriedkami – perfídnym osekávaním právomocí začínajúc.
A hoci, ako hovorí klasik, volič je h., vníma iba absolútny povrch, občas sa tento volič preberie a povie, že toto je už aj na slovenského Jožka Maka (J. Cíger-Hronský) priveľa. A vtedy tento lacný Jožko zdvihne zadok a všetci sa nestačia diviť.