Hľadá sa Hlava na Hrad
Na slovenských prezidentov máme pech. Prvý vykonával post hlavy štátu v jednom z najťažších období slovenských dejín, stal sa síce symbolom vlastného štátu, ale súčasne aj vazalstva voči nemeckému fašizmu a likvidácie niekoľkých desiatok tisíc spoluobčanov. Dodnes postoj k nemu rozdeľuje slovenskú spoločnosť – na čom má nemalý diel aj jeho poprava obesením v roku 1947.
Druhý, Tisov politický protivník v čase druhej svetovej vojny aj po nej, symbolizuje a personalizuje hneď niekoľko fenoménov slovenských dejín – po etape odboja voči slovenskému fašistickému štátu sa stal Gustáv Husák pre české kruhy symbolom buržoázneho nacionalizmu, aby sa po návrate do slovenskej politiky v 60. rokoch stal stelesnením normalizácie po roku 1968.
HLAVY ŠTÁTU PO ROKU 1993
Ani ďalší traja slovenskí prezidenti nemajú na svojom triku iba jednoznačné plusy či mínusy – Michal Kováč ako prvý prezident slovenského demokratického štátu sa stal pre časť spoločnosti lídrom protimečiarovského odporu, hoci jeho hviezdne chvíle do istej miery korigovala neskoršia kauza so synom, Michalom Kováčom mladším.
Po tom, ako sa v roku 1999 na Slovensku zaviedla voľba hlavy štátu občanmi, nebolo veľa politikov, ktorí by boli schopní poraziť v priamom súboji Vladimíra Mečiara. Aj preto vtedajšia koalícia využila imidž a marketingové schopnosti košického primátora Rudolfa Schustera, ktorý touto schopnosťou disponoval. Po prvom kole, v ktorom neuspeli o. i. Magda Vášáryová, Ján Slota či Boris Zala a Michal Kováč sa vzdal kandidatúry, porazil Schuster Mečiara aj v druhom kole, dokonca s väčším rozdielom (I. kolo 1396950 : 1097956, II. kolo 1727481 : 1293642).
O päť rokov neskôr si Mečiar svoje ambície obsadiť Hrad zopakoval. Avšak po tom, ako pravicové strany (najmä SDKÚ-DS) prešpekulovali svoju taktiku a do súboja s Mečiarom vyslali hneď troch kandidátov (Eduard Kukan, František Mikloško, Martin Bútora), ku ktorým sa pridal aj Rudolf Schuster, malo druhé kolo nečakané obsadenie. Mečiarovým vyzývateľom sa stal Ivan Gašparovič, hoci pri dohode pravicových strán by nemal na takýto duel nárok, o čom vypovedajú počty hlasov v prvom kole (Mečiar – 650242, Gašparovič – 442564, Kukan – 438920, Mikloško – 129414, Bútora – 129387). Trauma neľavicových či protimečiarovských voličov bola nezávideniahodná, lebo Gašparovič bol dlhé roky Mečiarovým spolupútnikom a hlasovať zaň znamenalo poprieť časť minulosti. Napriek vlažnému postoju pravicových lídrov, ktorí si „nevedeli vybrať“ medzi Mečiarom a Gašparovičom, voličom bolo menšie zlo jasné a dali to v druhom kole najavo – Gašparovič s prehľadom porazil Mečiara v pomere 1079592 : 722368, teda 637 028 voličov sa presunulo ku Gašparovičovi (na čo akobyčlen Smeru zabúda veľmi rád).
Dvakrát a dosť, povedal si zrejme Vladimír Mečiar a v roku 2009 už nekandidoval. Bitevná línia sa viedlo hlavne medzi voličmi Smeru (ich kandidátom bol prezident Ivan Gašparovič) a takmer celou vtedajšou opozíciou (z nej odišli kresťanskí demokrati, lebo Iveta Radičová nedokázala celkom uspokojivo vyhovieť ich predstavám o bioetických otázkach). V oboch kolách ťahala Radičová za kratší povraz, ukázalo sa však, že je jednou z mála neľavicových politikov, ktorá si dokáže získať masovú podporu voličov (I. kolo Ivan Gašparovič 876 061, Iveta Radičová - 713 735, František Mikloško - 101 573, Zuzana Martináková - 96 035, II. kolo Gašparovič - 1 234 787, Radičová - 988 808).
PRIVEĽA NEISTÔT
Kým doteraz bola situácia v súboji o Hrad viac-menej predvídateľná, pred budúcoročnými voľbami je istôt veľmi málo. Teda, okrem jednej, Ivan Gašparovič už kandidovať nemôže. Kto však bude reprezentovať dva hlavné bloky, alebo ich bude dokonca viac či oveľa viac, je momentálne nejasné. Hlavné otázky sú v súčasnosti dve – kto bude v súboji o Hrad reprezentovať stranu Smer-SD a či si Iveta Radičová napokon nerozmyslí svoj návrat do slovenskej vrcholovej politiky.
Takže najprv Smer-SD – nech už vládna strana nanominuje kohokoľvek, vopred je jasné, že tento kandidát môže počítať s podporou niekoľko stotisíc voličov. Nie je teda nutné, aby ním bol práve Robert Fico, ktorý sa momentálne bráni tejto myšlienke, zrejme vediac, že veľká časť spoločnosti, jeho voličov nevynímajúc, by to vnímala ako zbabelý útek pred problémami, v akých sa slovenská spoločnosť na jar roku 2014 nachádza. Nezamestnaných bude zrejme viac, škandálov spojených s nominantmi Smeru takisto, o vyšších platoch sa mnohým profesijným skupinám môže len snívať a státisíce SZČO budú na vlastnej koži pociťovať, čo znamená konsolidácia verejných financií podľa vzoru Smer. Fico by sa mohol či musel stať esom až pri „diabolskom koktaile“ – drsná ekonomická a sociálna situácia a silný protikandidát.
A taký sa – pri všetkej úcte k Jánovi Čarnogurskému, Pavlovi Hrušovskému, Radovi Procházkovi či Andrejovi Kiskovi - momentálne napravo od ľava nenachádza. Lebo tu nejde len o to, kandidovať na hlavu štátu, ale mať aj reálnu šancu získať podporu možno aj milióna voličov. Teda, jedna by bola. Tá však opakovane odmieta návrat do politiky, čomu sa nečuduje nikto, kto čo len trochu tuší, ako to vo vrcholovej politike funguje. A nečuduje sa ani ten, kto aspoň trochu pozorne sledoval Radičovej anabázu na poste predsedníčky vlády (platinové sitká, daňový úrad v Košiciach, tesné nezvolenie Dobroslava Trnku za generálneho prokurátora, spor o euroval...). Kto by sa do toho suterénu vrcholovej politiky vracal dobrovoľne, či bez mimoriadne silnej pohnútky?
Róbert Kotian