A teraz k veci - jedným z kľúčových problémov tejto koalície je, že Iveta Radičová sa stala predsedníčkou vlády v rozpore so záujmami väčšiny straníckych funkcionárov SDKÚ-DS a je to na jej pozícii v koalícii vidieť. Radičovú na post volebného lídra vyniesli radoví členovia strany, ktorí uprednostnili sympatie verejnej mienky a potenciálnych voličov SDKÚ-DS, nie funkcionári, ktorí sú skôr na strane Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. A z postu volebného lídra sa dostala na post predsedníčky vlády aj vďaka tomu, že túto kandidatúru podporili ostatní traja koaliční partneri - a navonok aj samotná strana SDKÚ-DS, lebo v tej povolebnej eufórii sa inak nedalo (na hrane akceptovateľnosti potom bolo nastúpenie Mikuláša Dzurindu na post ministra zahraničných vecí - že sa na tento krok nešťastne nabalilo aj obsadenie postu predsedu NR SR Richardom Sulíkom, čo vyblokovalo Jana Figeľa z postov, na ktoré bol oveľa vhodnejší, si ešte vychutnáme).
Z toho všetkého vyplýva dosť labilné postavenie predsedníčky vlády v situáciách, ktoré si žiadajú tvrdý postoj voči koaličným partnerom - pretože silnú podporu vlastnej strany nemá, musí hľadať iné spôsoby nátlaku na koaličných partnerov v situáciách, ktoré sú pre ňu a pre jej imidž neprijateľné (a kauza hayekovcov je poslednou z nich). A že jej musí na imidži pred verejnosťou záležať viac ako ostatným predsedom koaličných strán, je zrejmé - väčšie kladivo na nich nemá (aj preto zrejme vznikol ten systémový krok o súvislosti medzi platmi ústavných činiteľov a hospodárením štátu, čím si Radičová svoju pozíciu vo verejnosti upevní). Na druhej strane však zrejme preto Iveta Radičová - v rozpore s nepísanými pravidlami vnútrokoaličnej komunikácie - vyťahuje na verejnosť aj veci alebo prezentuje postoje, ktoré by silný predseda strany jednoducho neurobil, ale by o nich najprv diskutoval s koaličnými partnermi a až potom predstúpil na verejnosť s hotovým riešením.
Radičová sa tak zmieta medzi Scyllou a Charybdou - nemôže občas nereagovať, lebo verejnosť si od nej žiada potvrdenie svojej predstavy o nej samotnej, ale takisto jej robí problém svoje predstavy presadiť, ak jej partneri majú iný názor, čo je učebnicový príklad oboch štátnych tajomníkov. Radičová presne vyhmatla, že ide o etický problém konfliktu záujmov (paradoxne, morálne pochybnejšie sú ich obchody s Počiatkom ako Miškovom, kde nevylučujem, že skutočne o poslednej súťaži nemuseli vedieť - prinajmenej zareagovali správne) a dala ho najavo tak, že len málokto pochyboval, ako podľa nej vyzerá ideálne riešenie. Po odmietavom postoji oboch predsedov, Bugára aj Sulíka, je však zjavné, že „táto cesta k chrámu nevedie" a výsledkom bude zrejme kompromis. Štátni tajomníci na svojich postoch zostanú a všetci okolo Radičovej sa budú tváriť, že situácia nebola takou dilemou (buď ja alebo oni), akou sa zdala ešte pred niekoľkými dňami.
Budúcnosť sa zdá byť ako veľmi problematická - myslieť si, že teraz budú pri moci krištáľovo čistí, je insitné. Logicky sa bude premiérka dostávať do situácií, kde sa bude musieť od niektorých praktík dištancovať - ale či ich aj dokáže presadiť voči lobistickým skupinám v zákulisí koaličných strán, jej vlastnú nevynímajúc, je veľmi otázne. A tak si bude musieť vybrať - či obetuje svoj imidž a zostane trpenou predsedníčkou vlády (vo Ficovom slovníku „jej hovorkyňou"), čím stratí sympatie verejnosti, alebo bude na svojich predstavách trvať a stane sa veľkou prekážkou záujmov koaličných strán, ktoré nakoniec jej dilemu vyriešia.
Šancu na posilnenie svojho straníckeho postavenia však Radičová odmietla - zrejme vie, že na sneme SDKÚ-DS by Dzurindu nedokázala poraziť, čo by malo dopad na jej pozíciu v samotnej koalícii. Kým však túto dilemu nevyrieši, budeme Radičovú vidieť tak ako dnes na tlačovke - ako v rozprávke, ani pešo, ani na voze, ani dar, ani nedar...
