Bude to možno znieť cynicky, ale všetky tri pozície (odstúpenie, zotrvanie, mŕtvy chrobák) sú úplne prirodzené a logické. Citlivosť rozličných segmentov verejnej mienky voči prešľapom jej reprezentantov je totiž tiež odlišná - čo je fakt, nech už za ním stojí vzdelanie, výchova, skúsenosti, motivácia, slepá viera alebo čokoľvek iné. Akceptovať tento fakt nie je hanbou, veď aj odborníci typu Oľgy Gyárfášovej kapitulujú pred niečím takým, ako je slovenský volič, ktorý napriek stovkám štúdií a analýz „ostáva v mnohom záhadnou čiernou skrinkou, klbkom ťažko pochopiteľných motivácií, neraz skôr prípadom pre psychoanalytika než sociológa" (Kde sme. Mentálne mapy Slovenska).
Volebná prax totiž dostatočne výrečne preukazovala, že väčšina voličov Vladimíra Mečiara, Jána Slotu a Roberta Fica ignorovala nepríjemné fakty, ktoré im ukazovali, že ich kráľ je nahý (paradoxne, až konflikty posledného mesiáša s predposlednými mesiášmi dokázali kanibalizovať jednu voličskú skupinu úplne a jednu čiastočne v prospech volebných výsledkov Smeru - veď ak sú v podstate rovnakí, prečo sa nepridať k silnejšiemu?). Preto mohli predsedovia HZDS a SNS dlhodobo vykazovať činnosť, ktorá napríklad predsedovi SDKÚ zlomila väzy (hoci tiež až na druhý pokus, lebo Dzurinda napriek škandálom v prvom volebnom období dostal v roku 2002 od voličov ešte jednu šancu, ktorú však prehajdákal zarážajúcim spôsobom).  

A tak sme aj dnes svedkami zaujímavého úkazu - väčšina voličov (a aj médií, čo si budeme tajiť) mávne rukou nad tým, že druhou, rozhodujúcou stránkou obchodovania hayekovcov so štátom sú nominanti Smeru či SNS, lebo od tých takéto konanie v podstate očakávala. Znie to možno drsne, ale čitateľov ani novinárov už dnes neprekvapí kauza, za ktorou sú politici Smeru-SD, SNS, ĽS-HZDS a SDKÚ-DS - a zrejme aj preto je ich pohoršenie nad kauzami z týchto stajní oveľa miernejšie ako v prípade, ak je v pozadí kauzy nominant SaS (alebo Figeľ z KDH, lebo pri prúseroch kádehákov typu Bielika či Ďurkovského nebýva verejnosť až taká zaskočená). Pri zabehaných stranách už ich volič rezignoval na priveľké očakávania - inak je to pri stranách nových, ku ktorým si ich voliči preniesli aj inými stranami nenaplnené nádeje, že toto bude konečne strana, ktorá nebude kráčať vo vyšliapaných klientelistických chodníčkoch. Napokon, aj posledný prieskum IVO a Sociologického ústavu SAV, zverejnený dnes, zdokumentoval, že voliči SaS suverénne prevýšili všetky ostatné strany vo vnímaní korupcie a klientelizmu ako najdôležitejšieho politického problému.
Nepochopenie tejto reality je zrejme dôvodom zotrvávania oboch štátnych tajomníkov a oboch predsedov na svojich odmietavých pozíciách. Ani jeden z tých štyroch politikov však nezohľadňuje skutočnosť, že ich voliči sú na prešľapy svojich reprezentantov oveľa citlivejší ako napríklad voliči Smeru či SDKÚ-DS - a podľa všetkého sa to na preferenciách týchto strán aj ukáže (napokon, pokles SaS o jednu tretinu v poslednom prieskume Focusu je významným signálom). Pretože keby napríklad voličom Richarda Sulíka stačil na programové uspokojenie odvodový bonus, a boli by ochotní privrieť oči nad prešľapmi svojich reprezentantov, mohli ostať pri SDKÚ-DS. Ak im však Richard Sulík vo svojom programe sľuboval, že „bezúhonnosť a česť našich členov je práve v dobe morálneho úpadku mimoriadne dôležitá", mohol očakávať, že voliči SaS budú brať tieto sľuby vážne (napokon, o ničom inom nie je to množstvo kritických ohlasov voličov SaS, do nemalej miery už dnes bývalých, na postoje vedenia SaS ku kauze hayekovcov), a že svoje sklamanie niekomu spočítajú.
Nič nové pod slovenským slnkom - v knižke Matka noc napísal Kurt Vonnegut , že „sme to, čo predstierame, že sme, a tak musíme byť na to, čo predstierame, že sme, opatrní". Prevedené domov - ak niektorá strana postaví svoj program na vlastnej čistote, bezúhonnosti a cti, musí počítať s tým, že plnenie tohto sľubu budú od nej vyžadovať aspoň vlastní voliči. A na margo konštatovania Richarda Sulíka - „Jednoducho, nalejme si čistého vína, je ilúzia si myslieť, že všetko je buď čierne, alebo biele. Táto vláda je mnohokrát čestnejšia, ako tá predošlá, ale čo sa týka etickej roviny a minulosti, nie je snehobiela. Nie je. Môžeme sa s tým buď zmieriť, alebo sa toľko sebatrýzniť, až sa vráti Fico" - dodajme iného, predmarxistického klasika: kto sa nepoučí z  minulosti, bude nútený si ju zopakovať.
Fraška to bude len pre Fica. Ktorý sa - ak súčasná koalícia nezmení spôsoby vládnutia a medializovania vládnutia - k moci vráti tanečným krokom a na vládnutie si už vystačí aj sám. V tom lepšom prípade povládne s KDH. Oba elektoráty sa k sebe dlhodobo približujú.