Rýchosť splašeného koňa nie je dôležitá, zvykol citovať ktoréhosi francúzskeho filozofa Karolko Ježík – a treba dodať, že sme mu neraz dali na to pádny dôvod (vznik kauzy Indiagate na základe faxu neznámeho odosielateľa z Viedne bol učebnicovým príkladom). Na Slovensku v súčasnosti besnia protimaďarské vášne, na druhom brehu Dunaja zasa vášne protislovenské (excelentný fór o tom, že taký obľúbený slogan „Maďari za Dunaj!“ má aj svoj južný variant, sa objavil nedávno v Pluske) a zdržanlivosť získava na cene nielen v kruhoch s rešpektom k celibátu.
Všetko sa pred niekoľkými dňami zdalo jasné – holohlaví blbci napadli študentku, lebo rozprávala v Nitre po maďarsky a poslali ju nápisom na jej blúzke za Dunai, iní holohlaví či nakrátko ostrihaní blbci vyvesujú transparenty po futbalových štadiónoch a želajú si Slotovu smrť či smrť Maďarov, politici na oboch brehoch Dunaja si vysúkali rukávy a rozhodli sa neustúpiť ani o krok v boji za svätú vec národa, niektorí Česi prikladajú polienka a Európa je náhle v strehu, lebo si pamätá, ako vyústili podobné verbálne či násilné kroky jednotlivcov za jej balkánskými hymnami. Domáca slovenská a maďarská intelektuálna obec neváhala s odsúdením násilia a atakovala slovenského predsedu vlády, aby nemlčal, keď sa prejaví na slovenských uliciach rasizmus a xenofóbia. A ešte aby nemlčal pokiaľ možno pri žiadnom podobnom prejave xenofóbie voči príslušníkom menšiny – zrejme mala na mysli aj posledný útok troch rasistických hlupákov na rómsku rodinu v Seredi (žeby sa však pre rómsku rodinu postavili na nohy všetci, ktorí tak okamžite stáli v rade za študentkou Hedvigou, som si nestačil všimnúť – ale možno je chyba v mojom prijímači, predsa len nemám k dispozícii všetky agentúrne správy).
Zrazu je však všetko inak – podľa polície si študentka prepadnutie jednoducho vymyslela a argumenty vyšetrovateľov prezentované najprv ministrom vnútra Kaliňákom a neskôr aj policajným prezidentom Packom vyznievajú veľmi presvedčivo. Voči tomuto sumáru navonok nespochybniteľných faktov (DNA na obálke a známke, písmo na blúzke, rozpory v Hedviginých tvrdeniach…) stojí útla blondínka a tvrdošijne opakuje, že neklame a že ju zbili dvaja holohlaví mladíci a že policajti sa jej vyhrážali.
Pravda je celok, ale vytvoriť jednu pravdu z týchto dvoch protikladných tvrdení je zrejme nemožné – buď klame nitrianska študentka alebo slovenskí vyšetrovatelia, tretia možnosť nejestvuje.
Ad fontes
Cesta ku koreňom súčasného slovensko-maďarského napätia je nepríjemná, lebo posiata množstvom väčších či menších zlomyseľností (a v dejinách aj zločinov a trestných činov) z oboch strán. Začalo sa útokom na študentku v Nitre? Alebo výmyslom o útoku na študentku v Nitre? Vyjadreniami Roberta Fica alebo Gábora Gála? Predchádzali mu transparenty na maďarských futbalových štadiónoch? Alebo na štadiónoch slovenských? Tým zasa Slotove vyjadrenia o tankoch do Budapešti či Durayove slová o fašistickej strane? Spor o dvojjazyčné tabule a vysvedčenia? Spor o turulov či o súsošie Cyrila a Metoda v Komárne? Začal sa bojom o jazykový zákon? Okupáciou Československa vojskami Varšavskej zmluvy, teda aj maďarskými jednotkami? Deportáciami maďarského obyvateľstva po druhej svetovej vojne alebo viedenskou arbitrážou pred ňou? Trianonskou zmluvou po prvej svetovej vojne alebo brutálnou maďarizáciou pred ňou? Streľbou v Černovej, zatvorením slovenských gymnázií, vzájomnými podrazmi v rokoch 1848/9? Či po veľkom skoku do dejín rozpadom Veľkej Moravy, konfliktami so Staromaďarmi, Avarmi či až Hunmi?
Kde sa zastavíme, aby ten, kto prvý hodil kameňom, povedal - prepáč, mrzí ma to, neskúsime to inak a lepšie?Oprieme sa o rok 907, kedy pri Brezalauspurcu bojovali spolu starí Maďari so Slovanmi proti Frankom a uspeli? Alebo o roky 1994-98, kedy slovenskí a maďarskí politici spoločne dokázali odkázať Vladimíra Mečiara do dejín (hoci len nakrátko)? Alebo o obdobie po roku 1998, kedy poslanci SMK podporovali viacero rozumných reformných zákonov a spoločne dostali túto spoločnosť z izolácie a čiernej diery v strednej Európe?
A aby to zasa nevyznelo nejako sentimentálne, nemôžem nespomenúť, čo som už niekde aj povedal – keď sa v rokoch 1996-97 rozhoreli na Slovensku vášne kvôli pamätníkom turulov pri príležitosti 1100. výročia príchodu predkov Maďarov do Karpatskej kotliny, bol denník Sme jedným z mála médií, ktoré nenabehli na vtedajšiu dramatickú protimaďarskú nôtu a skôr sme upokojovali atmosféru v krajine, vediac, že ak sa aj denník Sme pridá, potom už nebude priestor na civilizovanú a kultivovanú diskusiu (Karolko mal na tom leví podiel, lebo ako jeden z mála za roh videl takmer vždy). Vtedy som sa na pôde NR SR (novinári mali ešte prístup do poslaneckého bufetu) v súvislosti s turulmi spýtal Bélu Bugára, čo by oni hovorili na to, keby Slováci chceli pri Balatone postaviť sochu kniežaťu Pribinovi. Nikdy by sme vám to nedovolili, povedal Béla a to ho citujem, lebo takúto vetu si zapamätáte navždy.
Pochybovať o maďarskom nacionalizme sa nedá, rovnako ako ani o slovenskom – dôležité však bude, ako sa budú riešiť sporné body – či stupňovaním napätia alebo kultivovanou diskusiou a načúvaním argumentov druhej strany.
Dva rozhovory za posledné dni – s Péterom Hunčíkom v Sme a Štefanom Markušom v Pravde – naznačujú, že rozum a zmysel pre rovnováhu úplne nevymizol v maďarskom ani slovenskom prostredí.
Ako teda ďalej?
Džin je z fľaše von a treba minimalizovať potenciálne škody, ak sa to ešte dá.
Môžeme zazlievať slovenskému premiérovi, že neodolal pokušeniu a využil zistenia polície na zohrievanie si svojej polievočky voči zahraničiu – lebo je faktom, že jeho koaličným partnerom vo vláde, v NR SR a na rokovaniach koaličnej rady je Ján Slota a jeho SNS a s tým sa zahraničie a politickí partneri Smeru v zahraničí vyrovnajú len ťažko, zrejme nikdy.
Pochybujem, že postačí, ak bude Ján Slota do konca volebného obdoba už len mlčať, lebo podraz Lidových novín voči nemu je svedectvom trendu u našich susedov – a Slotov slovník a myslenie, ktoré sú prejavom odsúdeniahodnej xenofóbie, takúto či podobnú nadprácu českého denníka jednoducho uľahčujú.
Môžeme a zrejme však aj musíme zazlievať predstaviteľom SMK, že využili situáciu s nitrianskou študentkou a svojou nadprácou – lebo obhajoba Hedvigy Malinovej poslancom NR SR Gáborom Gálom nadprácou je – iba skomplikovali možné vyriešenie celého prípadu bez toho, aby dostal vnútropolitický a dokonca aj zahraničnopolitický rozmer. Lebo dnes nejde len o to, či Hedviga klamala, čo je vo viacerých častiach jej výpovede takmer nespochybniteľné – a ak klamala so známkou na obálke, prečo veriť jej ostatným tvrdeniam? Dnes ide o to, či slovenské a maďarské politické elity vedia dostať situáciu vo svojich krajinách pod kontrolu, či dokážu osobným vkladom kultivovať diskusie slovenskej a maďarskej spoločnosti v oboch krajinách, či dokážu hľadať a nájsť a obhajovať a udržiavať model pokojného susedského spolunažívania v strednej Európe, či prispejú k tomu, že atavizmy tisícročného pobytu v tomto prostredí budú silnieť alebo sa postupne vytrácať – zatiaľ sú tomuto dosť dlžné a treba povedať, že loptička je momentálne na maďarskej strane.
Príde ponad sieť smeč alebo podaná ruka? Sme protivníci alebo partneri?
A neuniká nám pritom, aký brutálny útok na dôchodkovú reformu a daňový systém pripravuje táto vláda?
