Jung teda vo svojej eseji Po katastrofě z roku 1945 (V knihe Duše moderního člověka) píše: Pseudologia phantastica je „forma hysterie, která se vyznačuje zvláštní schopností věřit vlastním lžím... Nic nepůsobí tak přesvědčivě jako lež, kterou si člověk sám vymyslel a které sám věří, nebo zlý čin nebo úmysl, který člověk považuje za dobrý. V každém případě je mnohem přesvědčivejší než veskrze dobrý člověk nebo dobrý čin anež zlý člověk a jeho veskrze zlý čin“.
Čo to má spoločné s Kristom?
Vladimír M. podľa môjho osobného úsudku používa polopravdu ako pracovnú metódu – lebo nie je pravdou, že skutok (t. j. že Ivan Lexa navádzal na vraždu Roberta Remiáša) sa nestal, ale že nejestvujú jednoznačné dôkazy o tom, že Ivan Lexa navádzal na vraždu Roberta Remiáša. Viac o zarážajúcich skutočnostiach (týkajúcich sa napríklad krvnej skupiny na črepine, ktorú pri pitve vytiahli z hlavy Roberta Remiáša), ktoré obsahuje spis o zavraždení Roberta Remiáša, si prečítajte tu . Aj preto v tomto prípade nepoužívam Kňažkovo okrídlené prirovnanie o lži ako pracovnej metóde Vladimíra Mečiara. A ešte preto, že najavo vychádzajú skutočnosti, o ktorých táto verejnosť nevedela a ktoré boli pred ňou zatajované desať rokov.
Inou pracovnou metódou Vladimíra M. je (za)mlčanie. Vladimír M. – ako presne postrehol Vladimír Palko – mlčí o dôvodoch, prečo udelil amnestiu na činy, ktoré sa stali v súvislosti so zavlečením Kováča ml. do cudziny. Kým však nebude táto druhá amnestia (pokus o zamlčanie celého trestného činu) zrušená, verejnosť ani nebude mať šancu sa pravdu o únose Kováča ml. a o prípadných aktivitách Vladimíra M. a Ivana L. dozvedieť. Nepochybujem, že Mečiarove amnestie sú morálnym suterénom a nevylučujem, že ich zrušenie je suterénom právnym, ako hovorí premiér Robert Fico – hoci osobne sa prikláňam skôr k Radbruchovej novele, ktorú v dôvodovej správe k návrhu zákona spomínajú predkladatelia z KDH: „Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo reprezentované zákonmi a mocou má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, vyjmúc prípad, keď rozpor medzi pozitívnym právom a spravodlivosťou dosiahne takú neznesiteľnú mieru, že zákon musí ako „nenáležité právo“ (unrichtiges Recht) spravodlivosti ustúpiť.“
S doplnkom, o ktorom som hovoril už vlani s generálnym prokurátorom Dobroslavom Trnkom. Na otázku – „V jednom rozhovore dávnejšie ste mi povedali, že rád čítate historickú literatúru a dnes ste hovorili, že ste nenašli prípad zrušenia amnestie. Nie ste historický ústav, ale pamätáte si na prípad z minulosti, keď bol zavlečený do zahraničia syn hlavy štátu a zrejme aj s pomocou štátnej inštitúcie, a premiér disponujúci právomocami prezidenta tento čin amnestoval? Toto je jedinečný prípad a možno aj jeho riešenie by malo byť jedinečné.“ - mi generálny prokurátor odpovedal: „Toto si nepamätám, naozaj. Možno kvalifikovanejší historici by nám to vedeli ozrejmiť.“
Podľa môjho osobného úsudku, keby boli Vladimír M. a Ivan L. nevinní v kauze zavlečenia Kováča ml. (lebo pochybnosti o tom, že Ivan L. a Ľudovít H. marili vyšetrovanie tohto zavlečenia, vyvrátil Ľudovít Hudek potvrdením pravosti jeho telefonického rozhovoru s Ivanom Lexom), určite by urobili všetko pre to, aby sa pravda o únose dostala na svetlo sveta.
Čo má strach Vladimíra M. z pravdy spoločné s Kristom?
