Je Robert Fico populista?
Ralf Dahrendorf dokonca tvrdí, že „voličom netrvá dlho, aby odhalili, že sľuby populistov boli prázdne. Hneď čo sa dostanú k moci, vytvoria prosto a jednoducho zlú vládu. Ak si vezmeme dva európske príklady z posledných čias, potom si Poliaci i Slováci pravdepodobne skoro uvedomia, že ich nové populistické kabinety páchajú vo vzťahu k ľuďom a ich krajine viac škody než úžitku".Je to však toto poznanie také jednoznačné? Jestvuje viacero dôvodov sa nazdávať, že pohľad lorda Dahrendorfa na Slovensko je predsa len zjednodušený.Definícií populizmu je viacero - pre naše potreby si však vystačíme s formuláciou Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (vnútroinštitucionálna diskusia na www.ineko.sk), podľa ktorej je populizmus „klamlivý marketing riešenia spoločenských problémov zo strany politikov. Ťažký populizmus je klamlivý marketing neexistujúceho riešenia (aj veľmi vágne definovaného). Ľahký populizmus je klamlivý marketing reálneho riešenia".
Nazdávať sa, že Robertom Ficom vrcholí či sa priam vyčerpáva populizmus slovenskej proveniencie, ako je možné zaznamenať v istej časti slovenského politického spektra, by bolo zjavne nepravdivé - vráťme sa preto do minulosti, kde prejavy populizmu (ťažkého či ľahkého) neboli vôbec zriedkavosťou. Mečiarove slová o slovenskom Švajčiarsku či o dvestotisíc pracovných miestach, prípadne Dzurindov sľub dvojnásobných platov za populizmus označí každý - a nemusí ani poznať definíciu populizmu. Keď som sa koncom roka 1992 vtedajšieho slovenského ministra pre zahraničie Milana Kňažka pýtal, ako to mysleli v HZDS s predvolebným sľubom, že občania Slovenska si budú môcť v referende vybrať z piatich alternatív štátoprávneho usporiadania ČSFR, Kňažko mi vtedy odpovedal v duchu, že dôležité bolo pre nich vyhrať voľby a potom môcť rozhodovať o dianí v krajine - v čom sa neodlišoval od drvivej väčšiny politikov, ktorá chce získať moc. Keď krátko pred voľbami v roku 2002 schválila Dzurindova vláda vyše dvadsať sociálnych zákonov, bolo to populistické gesto, které jej malo priniesť hlasy vo voľbách - aj sa tak stalo, a krátko po voľbách jemne pozmenený Dzurindov kabinet (namiesto SDĽ bola v koalícii ANO) tieto zákony zrušil. Ak pred voľbami vystupovali dzurindovci populisticky, po voľbách si uvedomili, že mínové pole nastavené pre očakávanú Ficovu vládu je zrazu ich vlastnou hrozbou a rýchlo ho odmínovali.
Mečiarov či Dzurindov projekt získavania hlasov úplne prirodzene opakoval Robert Fico vo dvoch volebných obdobiach - ale kým v roku 2002 ho k moci nepustila zázračná zhoda okolností a vzájomné „vyvraždenie sa" nacionalistov (SNS vz. PSNS) a ľavice (SDĽ vz. SDA), v roku 2006 bol ochotný sa dať do spolku aj so SNS, len aby získal kreslo premiéra a mohol do čo najväčšej miery presadiť svoje mocenské a programové ciele. Fakt, že týmto spojenectvom v hodine dvanástej neumožnil vzniknúť projektu SDKÚ s HZDS, zrejme tiež nie je zanedbateľný.Podobne ako jeho predchodcovia však stojí pred úlohou, čo sa z vlastných sľubov splniť dá a čo nie.
Predvolebné sľuby Smeru sú na jeho internetovej stránke, za pozornosť stojí najmä nie nepopulistická pasáž s príznakovým názvom Čo je spravodlivé a správne.
Strana Smer kladie čitateľom volebného programu trinásť sugestívnych otázok - hoci nemožno nepriznať aj racionálne jadro či bystrý postreh vo viacerých z nich - odcitujme teda niektoré: „Je spravodlivé a správne, ak napriek hospodárskemu rastu je Slovensko krajinous najväčšou chudobou, najnižšími mzdami a druhou najvyššou nezamestnanosťou v Európskejúnii?
Je správne a spravodlivé, ak ľudia s nadštandardnými príjmami platia rovnakú daňz príjmu ako priemerne a podpriemerne zarábajúci?
Je spravodlivé a správne robiť zo vzdelania, zdravia a práva na dôstojné zabezpečeniev starobe tovar?
Je spravodlivé a správne lacno vypredať štátny majetok do zahraničia a prizerať sa na to,ako len v roku 2005 vyviezli noví vlastníci do cudziny 30 miliárd Sk zisku vytvorenéhov slovenských sprivatizovaných podnikoch?
Je spravodlivé a správne, že Slovensko bude vďaka pravicovej politike odkázané na dovozpotravín a elektrickej energie?SMER - sociálna demokracia tvrdí, že to nie je ani spravodlivé ani správne. SMER -sociálna demokracia ponúka všetkým ako spravodlivé a správne hospodársky efektívne sociálne Slovensko."
Zrejme na tomto mieste treba konštatovať novú kvalitu, ktorú do slovenského populizmu vniesol Robert Fico - na rozdiel od svojich už spomínaných predchodcov sa niektoré svoje sľuby aj snaží splniť. V tejto situácii sa natíska otázka, na ktorú jednoznačne odpovedať nie je celkom jednoduché - je teda populistom aj politik, ktorý chce svoje predvolebné sľuby, akokoľvek zneli populisticky, aj plniť? Odpoveď skutočne nie je jednoduchá, pretože Fico zrejme niektoré svoje predvolebné vyhlásenia myslel nie ako marketingový ťah, ale boli skôr prejavom jeho duše trýznenej buď reálnou alebo virtuálnou skutočnosťou. Napríklad tou, že „ľudia s nadštandardnými príjmami platia rovnakú daň z príjmu ako priemerne a podpriemerne zarábajúci". Čo je aj z hľadiska matematických prepočtov nezmysel, pretože 19 percent zo 60-tisícového mesačného príjmu prinesie do štátneho rozpočtu rádovo viac peňazí ako 19 percent z platu 17-tisícového. Pri príjme nižšom ako 90-tisíc Sk ročne sa tento pomer medzi nadštandardnými a podpriemernými príjmami dokonca ani nedá vypočítať, lebo delenie nulou (t. j. nulovou sumou dane) nie je definované...
Nehovoriac o tom, že nejednému slovenskému milionárovi s 50-tisícovým príjmom ostane po zaplatení bytu, lízingovaného auta, hypotekárneho či spotrebného úveru, preddavkov na daň a povinných odvodov niekoľko sto korún na dennú spotrebu. Milionár s tromi stovkami na deň je skutočne realitou, s ambíciami stať sa turistickou atrakciou.Takisto však treba povedať, že hoci pôvodný „drakonický" návrh milionárskej dane bol podstatne upravený (a jeho konečná podoba je stále nejasná), nič nemení na podstate tohto úmyslu trestať úspešnejších v záujme uspokojenia závisti časti spoločnosti s nižšími príjmami. A posledný Ficov ľúbivý slogan, že na Slovensku sa musí skončiť politika západných cien a východných platov, inak sa nepohne životná úroveň ďalej, je ďalším príspevkom slovenských premiérov zo súdka ťažkého populizmu (a bojuje o miesto na výslní s prísľubom dvojnásobných platov). So šarmantnou pointou, že tzv. západné platy sú brvnom v oku pána premiéra a jeho finančných expertov.
Pri hodnotení konania Roberta Fica by sa však nemalo zabúdať na to, že premiér sa neusiluje osloviť svojimi názormi a činmi tú časť spoločnosti, ktorej predchádzajúce dve vlády svojimi proreformnými krokmi umožnili zvýšiť svoju životnú úroveň (aj takí jestvujú, hoci to Ficovi voliči nemusia akceptovať), ale skôr voličov s podobným, t. j. závistlivým uhlom pohľadu na úspešnejších spoluobčanov a na „nadmerne" ziskové monopoly, prípadne na „pažravý" zahraničný kapitál a na nebezpečné „geopolitické zámery" južného suseda. Z tohto hľadiska Fico nerobí veľké chyby a pod vplyvom poznania skutočného stavu štátnej kasy si dokonca pomaly začína uvedomovať aj limity svojej populistickej predvolebnej rétoriky (lekcia s kurzom koruny bola mimoriadne účinná): aj preto bude zrejme reprivatizované bratislavské letisko, nie však košické, aj preto budú odškodnení klienti nebankových subjektov, hoci nie v plnej výške, aj preto bude zavedená milionárska daň, hoci v plnej miere sa dotkne ľudí s príjmom nad milión korún ročne, aj preto bude zavedená dvojitá sadzba DPH, aj keď v menšej miere, ako bola sľubovaná, aj preto bude pokračovať súboj o cenu benzínu, hoci z dlhodobého hľadiska nemôže byť úspešný...
Ficov elektorát však bude zrejme uspokojený - a možno sa rozšíri aj o nemalú časť voličov Komunistickej strany Slovenska a HZDS a postupne ešte zvýrazní dominanciu Smeru v ľavej časti politického spektra a ešte viac skomplikuje možné zostavovanie vlády po budúcich voľbách bez poslancov Smeru. Myslieť si, že toto nezohľadňuje Robert Fico pri svojich krokoch, by bolo naivné.